Filozofický trialóg Etely Farkašovej, Emila Višňovského a Ladislava Hohoša na aktuálne spoločenské témy
Trialóg vyšiel v Literárnom týždenníku č. 39 – 40 a č. 41 – 42.
Koncom mája sme v Literárnom týždenníku (LT) č. 19 – 20/2024 publikovali filozofický dialóg dvoch popredných slovenských filozofov – profesorky Etely Farkašovej, inak známej prozaičky a poetky, a profesora Emila Višňovského na tému, ako správne interpretovať spoločenské udalosti; vtedy sme čitateľom sľúbili, že vzhľadom na akútnosť dnešných zložitých spoločenských a medziľudských vzťahov, narastajúceho odcudzenia, viacerých hrozieb posthumánnej budúcnosti, budeme v tomto formáte pokračovať, pokúsime sa ho však rozšíriť na trialóg. Dnes sa naše predsavzatie stalo skutočnosťou – k uvedeným osobnostiam sa pridáva ďalší známy slovenský filozof docent Ladislav Hohoš.
Tentoraz sa budú aktéri trialógu zaoberať takými otázkami. ako nevídaná názorová rozpoltenosť v spoločnosti a vôbec vo verejnom diskurze, aký svet v súčasnosti žijeme, rýchlosť a tempo doby, vzťah pokroku a progresivizmu, orientácia civilizácie na technológie ako na spásu, úloha vedy v spoločenských procesoch, kríza sociálnej dôvery, humanizmus v kontrapozícii k post- a transhumanizmu, mediálna manipulácia, problematika vojny a mieru, možnosti filozofie v súčasnom svete.
Otázky k trialógu pripravil a kládol Pavol Dinka.
Ilustračné foto: Pixabay
Čas búrnej rozpoltenosti
PAVOL DINKA: Dnešný svet, svet globálnej i euroatlantickej civilizácie, je značne rozpoltený, nazval by som to ako čas búrnej rozpoltenosti, v ktorom sa do základných protirečení dostávajú základné ľudské hodnoty, ako sloboda, rovnosť, demokracia, občianske, ekonomické a sociálne práva, morálka, skrátka, všetko, čo sa bytostne dotýka človeka. Paradoxne, pociťujeme to i v najmenších bunkách spoločnosti – rodinách, regiónoch, krajinách, ale, ako som už povedal, aj na globálnej úrovni. Vo všeobecnosti podliehame politickým, mediálnym a iným manipuláciám, dezinformáciám vo verejnom diskurze, na sociálnych sieťach, nevieme si triediť informácie. Napríklad na Slovensku je tretia najvyššia spoločenská polarizácia v rámci Európskej únie (hneď po Poľsku a Maďarsku), ružové to nie je ani inde. Nedávno sa ma pýtala neter zo Spojených štátov, čo sa to deje s ich krajinou, nechápe to. Jedna polovica stojí na jednej strane, druhá na opačnej. Jednoznačne z toho vysvitá, že každá z týchto polovíc zásadne odlišne chápe súčasný svet a odlišne mu aj rozumie. V čom spočívajú, podľa vás, príčiny onej nevídanej názorovej rozpoltenosti?
LADISLAV HOHOŠ: Neter zo Spojených štátov by sa nemala čudovať, lebo ich krajina je tiež rozpoltená, dôkazom sú ostatné prezidentské voľby. Zjednodušene sa hovorí o rozdelení, ktoré má svoj pôvod vo vojne Severu proti Juhu (1861 – 1865), v dnešnej terminológii ide o spor medzi globalistami a izolacionalistami. Víťazstvo prezidenta Trumpa znamená, že Američania volili zmenu, presnejšie prísľub, že ich krajina bude znovu skvelým vzorom pre celý svet. Existujú seriózne prognostické scenáre rozpadu USA, napríklad od A. Tofflera a J. Galtunga, v prvom prípade ide o rozpad na tri časti, v druhom scenári implózia okolo roku 2020. Na internete sa vyskytujú rôzne mapky rozdelenia USA, odtrhnutia niektorých štátov. Časté sú mapky s rozdelením na červené (republikánske) a modré (demokratické) štáty. Čo sa týka secesie, najčastejšie sa uvádzajú ako kandidáti odtrhnutia Texas (Texit) a Kalifornia (Calexit). Niekedy mi situácia v USA najmä počas súčasnej administratívy pripomína posledné roky Sovietskeho zväzu, pokiaľ ide o odpor vládnucej vrstvy vo vzťahu k potrebnej transformácii.
Spoločenská polarizácia na Slovensku má svoj pôvod v rýchlej diferenciácii a stratifikácii spoločnosti po prevrate v roku 1989, ktorý nazývam Víťazný november. V marci 1991 sa rozpadla politická strana Verejnosť proti násiliu, v októbri 1991 na námestí SNP demonštranti hádzali vajíčka na prezidenta Havla, vo voľbách v júni 1992 zvíťazilo Hnutie za demokratické Slovensko. Nasledoval rozpad spoločného štátu, podmienený nemožnosťou politickej dohody medzi víťazmi volieb v Čechách a na Slovensku. Výrazom nedohody bola požiadavka českej strany, aby sa slovenskí poslanci vzdali zákazu majorizácie v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia. Jednoducho nebolo možné spoločný štát uchovať ako unitárny a centralizovaný celok (tzv. „funkčná“ federácia) tak ako po druhej svetovej vojne, keď slovenskí politici ešte pred rokom 1948 pristúpili na tri pražské dohody. Jeden taký pokus bol, známy ako zmluva z Milov. Ten neprešiel v Predsedníctve SNR, pritom rozhodoval hlas predstaviteľa VPN, ktorým bol historik Milan Zemko.
Na polarizácii spoločnosti majú výrazný podiel slovenskí politici, ktorí sa vyznačujú úpadkom politickej kultúry. Spočiatku to bola premena VPN, ktoré začala čiastočne fungovať ako politbyro bývalej štátostrany. Po prehre vo voľbách sa premenila politika na Slovensku na divadlo, „spektákl“ (G. Debord). Dobrým príkladom spektáklu je zneužívanie univerzalizmu ľudských práv, čo sa často aplikuje ako ideologická zbraň plus povestný dvojaký meter. Dve znepriatelené strany uplatňovali manicheizmus, vysvetľovali politiku ako boj dobra so zlom, čo oprávňuje proti oponentom križiacku výpravu. Našli sa „intelektuáli“ na oboch stranách, ktorí aktívne šírili nenávisť k politickému protivníkovi. Osobitne chcem poukázať na elitársky prístup niektorých predstaviteľov po volebnej porážke VPN, na urážky slovenského národa a krajiny, „luza“ je dodnes označením pre tých, ktorí nevolili správne (autora nemenujem). Uvedený spôsob politického divadla pokračuje dodnes.
Samozrejme, zásadným spôsobom ovplyvnila situáciu privatizácia, ktorá musela na nátlak zo zahraničia prebehnúť rýchlo. Vtedy sa na Slovensku sformovali mafiánske skupiny. Dnes máme u nás osem oligarchov, ktorí disponujú väčším majetkom, ako je HDP Slovenska. Nad tým je zbytočné moralizovať. Bol to prechod ku kapitalizmu; postoj V. Klausa v známom výroku (zhasnúť na chvíľu svetlo a …) má svoju logiku. K. Marx predsa popísal prvotnú akumuláciu kapitálu ako lúpež. Lúpežní baróni, keď sa zmocnili vlastníctva, začnú mať záujem na nemennosti právnych záruk, aby nikto nemohol ohroziť ich majetky. Podobne zdôvodnil spoločenskú zmluvu pred Marxom už J. J. Rousseau.
Príčin rozpoltenosti je určite viac, usiloval som sa poukázať iba na niektoré. Kultúrny boj medzi dvoma znepriatelenými tábormi (nielen o financie, keď jedna skupina kultúrnikov chce zachraňovať kultúru pred druhou skupinou) by si vyžadoval osobitný rozbor.
ETELA FARKAŠOVÁ: Otázka, ktorá aj mňa znepokojuje a na ktorú – priznám sa hneď v úvode – nie som schopná nájsť jednoznačnú a už vôbec nie vyčerpávajúcu odpoveď. Niekedy tristne, inokedy tristno-komicky pôsobia vášňami kypiace debatné strety reprezentantov dvoch proti sebe stojacich častí spoločnosti, a to aj v rámci jednej rodiny, jedného priateľského či pracovného spoločenstva. Je to smutné a zlé, ak politické či ideologické nedorozumenia a nesúlady zasahujú z verejnej sféry do privátnych, až intímnych sfér ľudského prežívania, ako sme toho dnes svedkami… Za silne polarizovaným Slovenskom však, ako sa dozvedáme, nezaostáva susedné Česko ani Nemecko, Francúzsko, Taliansko a ďalšie krajiny Európy, ale ani Amerika, čo veľmi jasne preukázali nedávne prezidentské voľby a kampaň, ktorá im predchádzala… Rozdelenosť, rozhádanosť, rozštiepenosť a rozoštvanosť sa šíri ako nové strašidlo nielen po Európe, ale prinajmenšom po euroatlantickom priestore.
Tento proces nemožno vysvetliť jednou príčinou, načrtnem aspoň zopár. Pri ich identifikovaní nemožno nespomenúť fakt, že súčasnosť je plná prevratných zmien v mnohých oblastiach života, že sa láme jednak starý systém usporiadania sveta, jednak starý hodnotový systém a tvorí sa systém nového usporiadania sveta a aj nový hodnotový systém. Také obdobia, známe aj z histórie, sa vyznačujú tým, že ľudia pociťujú nárast neistoty, obáv, pochybnosti, stratu pevnejšej orientácie, s čím súvisí aj vyššia miera ich manipulovateľnosti – a to dáva šancu politikom v ich úsilí získať moc…
K hodnotovej rozkolísanosti, a tak aj k nevídanej názorovej polarizácii podľa mňa prispieva nemalá únava spoločnosti, dezilúzia z nenaplnenia ideálov „nežnej revolúcie“, sklamanie z celkového svetového diania a z jeho lídrov. Nemenej však k tomu prispieva nervozita a podráždenosť spoločnosti, ktorú spôsobil covid s jeho sprievodnými sociálno-politickými znakmi a dôsledkami, a takisto vojna na Ukrajine, neskôr i v Gaze so všetkým, čo obom predchádzalo a aj s tým, čo ich sprevádza, čo má dosah i na medzinárodný kontext vrátane Slovenska. Obe nečakané udalosti, na ktoré sme neboli mentálne pripravení, posilnili v spoločnosti rôznosť pohľadov na udalosti, čo je samo osebe prirodzený jav, veď naše videnie sveta je vždy značne subjektívne, poznačené individuálnymi odlišnosťami, osobnou životnou skúsenosťou, svetonázorom, politickou inklináciou a ďalšími faktormi… V rozvinutej demokratickej spoločnosti by to nemalo viesť k závratným problémom, iné je to však tam, kde chýba schopnosť racionálneho a kultivovaného dialógu, reálny, nielen deklarovaný rešpekt voči iným názorom, a to aj na úrovni politických špičiek, tam, kde sa do boja o moc v hojnej miere zapája metóda budovaná na vzájomnej nenávisti, osočovaní, zákernosti, na falošných obžalovaniach. K vybičovaniu negatívnych vášní prispelo aj to, že oficiálna politika za výdatnej pomoci hlavnoprúdových médií podporovala len jedno názorové spektrum a druhé bolo priam perzekvované, a tak sa vyostrovala bojová nálada na jednom i druhom brehu spoločnosti.
V takej situácii nie je možné prichádzať k rozumným kompromisom, ani konštruktívnym riešeniam a polarizácii sa bude ďalej dariť…
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Každé chápanie je interpretáciou a ničím iným nemôže byť. Pojem „svet” je mnohoznačný. Každý človek má svoj vlastný „svet”, ktorý si utvára a v ktorom vedome žije alebo chce žiť. Je to jeho/jej alebo aj „náš” subjektívny svet, ktorý si spoločne chránime aj ceníme, odovzdávame z generácie na generáciu ako svet nášho spoločenstva (rodinného, komunitného, národného). Tieto subjektívne svety sú konkrétne a vyznačujú sa nesmiernou rozmanitosťou, pluralitou, a myslím, že tak je to dobre a správne. Svet je krásny a hodnotný vtedy, keď je rozmanitý, pestrofarebný, bohatý na svoje konkrétne detaily, množstvo foriem života i prúdov myslenia, spôsobov cítenia a prežívania atď. To, čo by malo byť úplne zrejmé –, ale zjavne to tak nie je –, že všetci ľudia na tejto planéte žijeme vo vzájomne prepojenom svete. Všetci závisíme od všetkých. A to, čo sme, zdá sa, ešte nepochopili a čo nezvládame, je vzájomné uznanie svojej rozmanitosti, tolerancia k nej, schopnosť žiť v pluralitnom svete. Pritom, samozrejme, hľadáme aj to, čo máme spoločné (napr. isté hodnoty), ale to, čo nás spája, by nemalo vylučovať vzájomnú toleranciu k rozmanitosti a rozdielnosti (a naopak, to, v čom sa líšime, by nám nemalo brániť vo vzájomnom porozumení a tolerancii). Pravda, pokiaľ nás táto inakosť neohrozuje na živote. Mimochodom, problém inakosti nastoľovala so všetkou naliehavosťou kedysi tzv. postmoderná filozofia, ktorá, žiaľ, bola vytlačená a zatlačená nástupom neoliberalizmu a jeho ideológie. Podľa tejto ideológie, buď ste neoliberáli, alebo ste ich nepriatelia. Teda „ak nie ste ako my”, tak vás buď násilím ovládneme, alebo nemáte právo na existenciu. Nijakú inú možnosť nepripúšťajú (v našich končinách to veľmi dobre poznáme v iných politických farbách). To je, okrem iného, útok na samotnú podstatu klasického liberalizmu, ktorá zahŕňa prirodzenú pluralitu a kultiváciu tolerancie k nej. Názorová pluralita, a to ešte v podmienkach demokracie, nie je nijaký názorový chaos. Je to názorová sloboda, ktorá umožňuje a zahŕňa odlišné chápanie sveta. Redukcia tejto plurality na dualitu jedného požadovaného a druhého odmietaného názoru je to, čoho sme dnes svedkami. Príčinou je znovu mocenský boj o ovládnutie myslí ľudí tak ako neraz v minulosti, dnes však za nevídanej podpory médií. Polarizácia názorov nastáva vtedy, keď sa niekto dostane do extrému a usiluje sa ovládnuť alebo zničiť ostatných. Radikalizácia jednej strany vyvoláva radikalizáciu oponentov. V tomto prípade je príčinou extrém západného neoliberalizmu ako „víťaza” studenej vojny, ktorého radikálni predstavitelia si mysleli a myslia, že „svet patrí nám“ a musí, ba môže byť iba taký, ako sme „my“ – jednofarebný. A to údajne navždy.
Tradičné hodnoty verzus nové hodnoty
PAVOL DINKA: Druhá otázka úzko súvisí s tou prvou: V akom svete vlastne žijeme, ako ho možno charakterizovať? Pre zaujímavosť som túto otázku položil aj umelej inteligencii. Odpovedala mi: „Žijeme v svete, ktorý je rýchlo sa meniacim, prepojeným a komplexným miestom, kde sa stretávajú rôzne výzvy, konflikty a príležitosti. Tento svet je jedinečný v tom, že sa v ňom zrážajú tradičné hodnoty a moderné technológie, globálne problémy a lokálne reakcie, ekonomické ambície a ekologické potreby…“ Odpoveď je to, prirodzene, takmer triviálna, jednoduchá, ktorú všetci dobre poznáme. Odhaľte nám, prosím, nepochybne oveľa hlbšie korene či príčiny týchto problémov; kopme hlbšie a hlbšie, až narazíme na dno, no po čase zistíme, že ani ono dno nie ešte dnom… A čo potom?
LADISLAV HOHOŠ: Tradičné hodnoty sa vždy zrážajú s novými hodnotami, svet nemôže byť stabilne nemenný, tvrdia matematici. Zásadné rozdiely spočívajú v tempe zmien. Dnes sa zásadné zmeny odohrávajú niekoľkokrát počas jedného ľudského života. Patrím k tým po vojne narodeným, naša generácia o tom niečo vie. Študentom som zvykol hovoriť, že dnes sa nemožno spoliehať iba na múdrosť získanú vekom či šedinami a skúsenosťami, lebo dynamika zmien je nemilosrdná. Tým som im chcel povedať, že budú donútení študovať celý život.
V nakladateľstve SAV Veda sme v roku 2019 vydali česko-slovenskú monografiu „Civilizácia na rázcestí“ po polstoročí, ktorej som bol editorom. Unikátny systematický výskum nového sveta urobil stočlenný tím výskumníkov pod vedením Radovana Richtu v druhej polovici 60. rokov. Ide o jediný výstup našich spoločenských vied, ktorý dosiahol svetové uznanie. Mňa ako študenta významne táto práca ovplyvnila, hoci vtedy prevládali módne existencialistické koncepty. V našej knižke, ktorá vyšla malým nákladom, som sa snažil charakterizovať prevratné zmeny, ktoré vyvoláva štvrtá technologická revolúcia, ako aj paradoxy globalizácie, vtedy v neoliberálnej podobe. To už dnes celkom neplatí, svet sa člení na makroregióny, o ktorých som písal. A písal som aj o opačnej tendencii proti globalizácii, tzv. regionalizácii (deglobalizácii), lebo nové technológie, napríklad 3D tlačiareň, umožňujú vyrábať sofistikované produkty podľa požiadaviek konkrétnych užívateľov takpovediac na mieru, a to hocikde a hocikedy. Nevyžadujú obrovské továrne a gigantomániu priemyselnej éry, vzor fabriky sa prenášal aj na školstvo a životný štýl pracujúcich. Napokon je tu singularita, teda napredovanie umelej inteligencie (AI), ktorá môže prekonať potenciál človeka. R. Kurzweil predpovedal, že už v roku 2029. U nás o tom písal biochemik Ladislav Kováč v eseji Konec lidské evoluce: život v závěrečném věku. Čo bude potom, keď nastane singularita?!
Nad rámec eseje sa treba zamyslieť, čo sa stane, ak o svetovej vojne bude rozhodovať umelá inteligencia. Pokiaľ ide o AI, prioritu majú sofistikované zbraňové systémy. Dnes máme samonavádzacie hlavice. Nie sú navigované iba cez družice, lebo takéto spojenie môže nepriateľ narušiť. Od určitého okamihu sama AI naviguje strelu k cieľu, nedá sa zastaviť. A armády si prehrávajú rôzne strategické scenáre, najnovšie tzv. taktickej jadrovej vojny. Odstrašovanie znamená schopnosť nepriateľa zasadiť odvetný úder jadrovými zbraňami, útok by mohol byť úspešný v prípade, že sa podarí odvetný arzenál nepriateľa zneškodniť. Takže na oboch stranách nebude čas na rozhodovanie politikov, jadrové zbrane odpáli AI podľa vopred pripraveného scenára. Momentálne sa mi vojnové konflikty, ktorých riziko nezľahčujem, zdajú ako žabomyšie vojny. Najnovšie napríklad o ložiská lítia v Donecku. Čo ak o WWIII (tretej svetovej vojne) bude ireverzibilne rozhodovať AI?! Druhá možnosť je, že obe umelé inteligencie, programované na vzájomné zničenie, sa dohodnú medzi sebou a zbavia sa rakovinového nádoru, t. j. ľudstva.
Osudové otázky musí ľudstvo riešiť nielen ohľadom zbrojenia. Napríklad dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ktorá sa komodifikuje. Dnes sú problémom terapie, ktoré sú extrémne drahé. Dokonca aj o smrti, resp. nesmrteľnosti sa možno bude rozhodovať na trhových princípoch ako o tovare. Môže tak vzniknúť najnerovnejšia spoločnosť v ľudských dejinách (Y. Harari).
ETELA FARKAŠOVÁ: Na margo odpovede „z úst“ umelej inteligencie len toľko, že vo všeobecnosti sa dá s ňou súhlasiť, no ak by sme ju chceli konkretizovať, zistíme, že má dosť malú výpovednú hodnotu… Opäť si netrúfam komplexne postihnúť povahu dnešného sveta, pristavím sa len pri niektorých aspektoch. V predchádzajúcej odpovedi som spomínala strety dvoch hodnotových systémov, jeden, postupne odchádzajúci, odkazuje najmä na minulosť a na osvedčenú múdrosť tradícií ako preverené dedičstvo predkov – a druhý, práve sa utvárajúci, spätý s prudkým vývojom vedy, techniky a rôznych technológií, na ich čo najrýchlejšiu aplikáciu do životnej praxe. Ten prvý sa prikláňa ku kontinuite civilizačného vývoja, aj za cenu jeho spomalenia, pripúšťa len postupné, nie zásadné modifikácie neprekračujúce hlavné civilizačné rámce, ten druhý horlí za rýchle, radikálne premeny v oblasti materiálnej i duchovnej produkcie, komunikácie, životných spôsobov a takisto premeny v chápaní samotnej ľudskej podstaty. Je pochopiteľné, že oba systémy nachádzajú silne diferencovanú generačnú podporu, čo sa prejavuje prehlbovaním generačnej priepasti medzi „starými“ a „mladými“ v danej spoločnosti, a tým sa zväčšuje ďalší rozmer jej polarizácie.
V súčasnom svete vládne asymetria, jeho rovnováha nebola a ani nemôže byť nikdy dokonalá, no pokiaľ svet má aspoň tendenciu smerovať k nej, zdá sa bezpečnejší. Unipolárnosť iste nezaručuje globálnu bezpečnosť ani spravodlivosť a demokraciu, skôr možno podľa mňa dôverovať multipolarite ako princípu svetového poriadku, princípu takpovediac rozdelenej a vzájomne sa vyrovnávajúcej moci, práve prechod k nej pokladám za ďalší charakteristický znak našej súčasnosti… Je pochopiteľné, že taký esenciálny prechod sprevádza aj chaos, množstvo lokálnych konfliktov, ktoré môžu v istých podmienkach prerásť na globálne konflikty…
V značnej miere k napätiu prispeli už spomínané aktivity médií, tvorba mediálnej reality zásadne odlišnej od „skutočnej reality“, navyše niektoré médiá (vrátane verejnoprávnych) sa stali arbitrom rozhodujúcim o pravde, správnosti, morálnosti atď., arbitrom, ktorý meria dvojakým metrom, a tým podporuje nevraživosť medzi oboma časťami polarizovanej spoločnosti…
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Okrem našich súkromných svetov žijeme v spoločnom verejnom svete, v ktorom z globálneho hľadiska dominuje neoliberálny kapitalizmus ako doktrína a model Západu. Je to model unipolárneho sveta s USA na čele ako jediným hegemónom, ktorého by mali všetci nasledovať ako vzor, prípadne sa mu klaňať a slúžiť. Práve tí, čo si mysleli, že ide o „večný systém“, sú dnes buď zaskočení, alebo sa radikalizujú. Dostali sme sa do krízy tohto sveta, ktorú mnohí nepredpokladali a z ktorej sa ani nemožno nijako „vytešovať“, pretože takéto krízy vždy hrozili a hrozia vojnami. Na ich riešenie je potrebné dať dokopy najlepší ľudský potenciál, akým disponujeme.
Dôsledky vysokorýchlostnej spoločnosti
PAVOL DINKA: Ďalšia otázka nadväzuje na predchádzajúcu. Žijeme vo vysokorýchlostnej spoločnosti, hovoríme o „rýchlom občerstvení“, o „rýchlom zoznamovaní“, skracujú sa prestávky medzi našimi jednotlivými aktivitami, zvyšuje sa tempo kladenia si otázok samým sebe, narastá tlak na spôsob rýchlosti nášho života. Prirodzene, úzko to súvisí so závratným rozvojom informačno-komunikačných technológií, s digitalizáciou a ďalšími procesmi, ktoré umocňujú časový stres. Profesorka Etela Farkašová v svojej knihe O tichu, pomalosti a iných hodnotách upozorňuje na parciálne kritériá na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej, nonstop spoločnosti, spochybňuje predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania založeného na princípe nekonečného rastu. Aké sú pozitíva, ale najmä negatíva fenoménu sociálnej akcelerácie v ľudskom spoločenstve?
ETELA FARKAŠOVÁ: Historicky je spoločenská akcelerácia spätá so vznikom kapitalizmu a súvisí s jeho hlavným cieľom – v čo najkratšom čase získať čo najvyšší zisk, tomuto cieľu (urýchlenie materiálnej produkcie, distribúcie i spotreby…) zodpovedala aj mentálna akcelerácia, obe sa navzájom podmieňovali a podmieňujú. Za výsledok doterajšieho zrýchľovania možno pokladať non-stop spoločnosť, pre ktorú sa ono stalo imperatívom zasahujúcim všetky sféry individuálneho i spoločenského života, čo síce prináša ekonomické, vedecké, technické prínosy (rýchla veda, technika, medicína, komunikácia, edukácia…), no za cenu redukcie života na jeden rozmer… Postupne akcelerácia nadobúdala natoľko kritické hodnoty, že v najrozvinutejších častiach sveta sa už v posledných dekádach 20. storočia začal rodiť odpor voči nej ako všeobecnému imperatívu, ktorý robí z človeka večného bežca a vďaka ktorému sa celé spoločnosti dostávajú do pozície jednoúčelových pretekárov na bežeckej dráhe… Dnes už nemožno pochybovať o tom, že spoločnosť, ktorá neopustí nonstop princíp, nemá pred sebou budúcnosť ani v ekologickom, ani sociálnom zmysle, a to pre jej protiprírodné a protisociálne pôsobenie.
Keď som písala spomínanú knihu, postupne som objavovala množstvo zahraničnej (európskej a americkej) filozofickej, sociologickej, psychologickej a inej odbornej literatúry nesmierne kriticky tematizujúcej túto problematiku; princíp ustavičnej akcelerácie podobne ako princíp nekonečného rastu prispieva, ako sa v tejto literatúre tvrdí, ku koncu našej civilizácie… a ja s týmto názorom súhlasím, a súhlasím aj s tým, že ak chceme predĺžiť životnosť tejto civilizácie, je nevyhnutné korigovať jej základné ciele a smerovanie…
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Akcelerácia „dejín” je jedným zo znakov kapitalizmu ako systému poháňaného ziskom, a to čo najvyšším, najefektívnejším a najrýchlejším. Zisk – nie iba v materiálnej či finančnej podobe – je čosi ako „kvintesencia“ jedného typu ľudskej racionality: nikto predsa nebude vydávať svoje sily nadarmo či so stratou. Rozum velí konať a správať sa tak, aby sa to „oplatilo“, aby sme „nevyšli na psí tridsiatok“, ale, naopak, aby sme všetko zveľaďovali, rozvíjali, znásobovali, a prečo nie čo najskôr, ako sa dá? Načo otáľať a prešľapovať na mieste? Veď to robí len hlupák alebo neschopný človek. V tomto zmysle je kapitalizmus podľa jeho apologétov v súlade s „ľudskou prirodzenosťou“ či „podstatou“. Prečo nenapredovať k ziskom všetkého druhu čoraz rýchlejšie a rýchlejšie? Lenže ľudská racionalita, našťastie, je schopná klásť aj takéto otázky: Zisky za akú cenu? Na úkor čoho a koho? A takisto otázku o miere všetkého: Nevieme, kedy máme dostatok?
O vzťahoch pokroku a progresivizmu
PAVOL DINKA: Rýchlosť a pokrok, progres vyznievajú v zjednodušenom ponímaní ako spojené nádoby, jedno nemôže existovať bez druhého. Ako z predchádzajúcej diskusie vyplynulo, a ľudstvo sa o tom na vlastnej koži presvedčilo, že nie každý vývoj vpred môže a musí byť pozitívny. Pokrok bez etických mantinelov, bez morálnych zásad, bez bezbreho presahujúcich akékoľvek medze, je cestou do pekla, do dnes toľko proklamovanému progresivistickému manierizmu v podobe prehnanej politickej korektnosti, presadzovania LGBTQ+ agendy, otvorenosti imigrácii, neprimeraného ustupovania požiadavkám etnických a rasových menšín či čoraz častejšieho umlčiavania svojich kritikov a vôbec cenzúry ako takej. Niektorí teoretici to nazývajú ako totalitný neomarxizmus, iní zase ako extrémny centrizmus. Charakterizujte, prosím, pre našich čitateľov zásadné rozdiely medzi pokrokom a progresivizmom a s tým súvisiacimi spoločenskými a politickými aktivitami…
LADISLAV HOHOŠ: Začnem pokrokom. Chcel som ako mladý filozof prednášať o spoločenskom pokroku v zmysle osvietenstva a marxizmu. Prednáška sa mi nepodarila, nemal som dostatok znalostí; pamätám, že môj výklad končil u Poppera. Dnes vzhľadom na svoje šediny viem, že „pokrok“ je veľmi relatívny pojem. Nie je ťažko dokázať, že lineárny pokrok je výmyslom intelektuálov, špeciálne pokiaľ ide o beh dejín. Ani Condorcetových desať epoch ako schodíky napredovania ľudského myslenia, ani marxistické striedanie spoločensko-ekonomických formácií. Nietzscheho idea večného návratu je bližšie k pravde, hoci vymedzená iba intuitívne.
Ak chceme hovoriť o pokroku, treba vymedziť kritériá, na základe čoho, zrejme oproti minulosti, je daná okolnosť alebo udalosť pokroková. Ak začneme diskutovať o pokroku v čase, tak zistíme, že každá okolnosť alebo udalosť má aj svoje negatíva, že sa stáva regresom, ktorý bude prekonaný ďalším pokrokom. Emil Páleš vo svojej eseji Čo je pokrok? ukazuje, že všetky jednostranné ciele sa menia na ilúzie. Ľudské šťastie nám uniká. V jeho knižke sú presvedčivé dôkazy na kontrafinalitu toho, čo nazývame „pokrok“.
Napriek kontrafinalite nám ako samozrejmosť pripadá spojenie pokroku s osvietenstvom. Filozofka Amy Allen však upozorňuje, že uvedené súvisí s hegemóniou Západu. Osvietenstvo reprezentuje západný spôsob modernity, podmienený priemyselnou revolúciou, ktorá, ako je známe, sa začala v Anglicku. Presadzovanie tohto jediného spôsobu modernity totiž malo za následok kolonializmus, dnes maskovaný ako rôzne podoby neokolonializmu.
Osvietenstvo má aj ďalší, dnes vieme, že nebezpečný dôsledok – kultúrny priemysel. Presvedčivo to demonštrovali Horkheimer a Adorno v klasickej práci Dialektika osvietenstva, ktorú napísali počas druhej svetovej vojny v emigrácii v USA. O tom, že v interregne sa zostruje boj o hegemóniu medzi kultúrami, písal v tridsiatych rokoch vo väzení taliansky marxista A. Gramsci. Dnes sa vedie kultúrny boj medzi progresivistami a konzervatívcami. Znakmi ideológie progresivizmu sú: dezinterpretácia druhého Rawlsovho princípu spravodlivosti o pozitívnej diskriminácii najmenej zvýhodnených vo vzťahu k transgender, LGBT+, Black lives matter a pod., pláštik tzv. kultúrneho „neomarxizmu“ vymyslený na základe jednej monografie H. Marcuseho (Eros a civilizácia), akási širšia, vcelku produktívna snaha o prepojenie marxizmu a psychoanalýzy, lenže vo verzii Wilhelma Reicha (orgone) a nie S. Freuda, ďalej falzifikácia Popperovej teórie open society, ktorá dôrazne varuje a odmieta sociálne inžinierstvo.
Ideológ Soros a jeho nasledovníci usilujú prostredníctvom sociálneho inžinierstva o svetovládu. Ak sa k takémuto programu hlásia niektorí intelektuáli, ktorí sa označujú ako neomarxisti, nemôžem im v tom zabrániť. S marxizmom, ani s tým psychologizujúcim ako napríklad u E. Fromma, nemajú však takmer nič spoločné.
ETELA FARKAŠOVÁ: Aj koncepcia dejinného pokroku aj progresivizmus ako sociálnofilozofický prúd majú podobné východiská a čiastočne i ciele, aspoň v niektorých svojich historických podobách. Oba smery vychádzajú z viery v moc ľudského ducha, poznania, vedy a techniky, oba majú optimistický pohľad na ľudské dejiny (exemplárnym prípadom „pokrokárstva“ je osvietenstvo), oba sú kritické k všetkým druhom systémovej nerovnosti (ekonomickej, sociálnej, rodovej…), oba zdôrazňujú ekologické správanie a našli by sa aj ďalšie analógie… Rozdiel medzi oboma prúdmi (mám na mysli niektoré z ich súčasných, neraz kontroverzných verzií), je, nazdávam sa, aj v tom, že koncepcia pokroku sleduje ako cieľ zdokonaľovanie ľudskej spoločnosti, ľudského života, rast humanizmu ako charakteristického znaku vyvíjajúcej sa ľudskej spoločnosti (civilizácie), progresivizmus, ak ho dobre chápem, je otvorenejší voči posthumanizmu a transhumanizmu, takže podstatne rozširuje horizont ľudského a ľudskosti, čím prekračuje predbežne dosiahnutý prah našej ľudskej skúsenosti a otvára dvere novému, zatiaľ neprebádanému typu skúsenosti… práve v tejto súvislosti sa vynárajú závažné otázky, pochybnosti aj obavy…
EMIL VIŠŇOVSkÝ: Dospeli sme dnes zrejme do bodu, keď si idea pokroku ako vážny problém vyžaduje novú tematizáciu. Všeobecne sa zaužívali tézy ako „Pokrok nemožno zastaviť!“ Alebo „Kto je proti pokroku, toho treba umlčať!“ Progresivista je zrejme ten, kto je za akýkoľvek „pokrok“ za každú cenu, pričom pokrok chápe ako „lineárny“, jednosmerný, jednoduchý postup od niečoho „nižšieho“ k „vyššiemu“, či menej „dokonalého“ k „dokonalejšiemu“, od jednoduchšieho k zložitejšiemu, alebo od „starého“ k „novému“ a pod. To sú veľmi zjednodušené a ploché názory na tému pokroku. Nijaký lineárny ani univerzálny pokrok neexistuje. Pokrok je protirečivý, kontroverzný, nerovnomerný a nevyvážený. Oveľa bližšie k pravde sú napr. tieto tézy: „Každý pokrok niečo stojí!“ Alebo „Neexistuje progres bez regresu!“ Preto kľúčovou otázkou je naozaj definovanie, v čom konkrétne spočíva pokrok. Nemožno ho stotožňovať so všetkým, čo je „nové“ alebo „iné“. Ak by sme sa zhodli na tom, že kritériom pokroku je „vylepšovanie“ čohokoľvek, tak ešte sme celkom „nevyhrali“. Potrebujeme sa ďalej zhodnúť na kritériách tohto „vylepšovania“, čím sa znovu dostávame do roviny subjektivity a hodnôt.
Technológie ako záchrana sveta?
PAVOL DINKA: Orientácia na rozvoj technológií ako na záchranu sveta je jednou z hlavných tém, ktoré dnes rezonujú v globálnych debatách. V súčasnosti sa mnoho ľudí a organizácií spolieha na technológie ako na kľúčový nástroj na riešenie niektorých z najväčších výziev, pred ktorými stojíme – od klimatickej zmeny po ekonomické nerovnosti a globálne zdravie. Aj keď technológie môžu ponúknuť mnohé možnosti, ich efektívnosť a udržateľnosť závisí od toho, ako ich využívame a aké hodnoty do procesu ich rozvoja a implementácie vkladáme. Napriek obrovským potenciálom, ktoré technológie ponúkajú, existuje aj veľa výziev a hrozieb spojených s ich rozvojom a implementáciou: je to predovšetkým digitálna nerovnosť medzi jednotlivými krajinami, kyberútoky a strata súkromia, otázky genetiky a umelej inteligencie, environmentálne náklady atď. Ako sa vy pozeráte na rozvoj technológií v zmysle spásy sveta?
LADISLAV HOHOŠ: Neviem, čo je to „spása sveta“. Možno teológ by vedel. Dnes je módnym termín „antropocén“. Označuje sa tým taký rozsah zasahovania človeka v celoplanetárnom meradle, že ide o novú geologickú epochu. Mám vážne pochybnosti. Príroda nám dáva najavo, nielen v podobe častých katastrof, že toho málo vieme a svoje možnosti nesmieme porovnávať s nesmiernymi silami prírody. Tento termín môže mať zmysel ako upozornenie, že ako rastie naša moc nad silami prírody, tak by mala nastúpiť zvýšená zodpovednosť ľudstva. Príroda si svoje problémy vyrieši prípadne aj bez nás.
Technológia rozhodne nie je nástrojom spasenia. Príliš málo toho vieme. Najnovšie astrofyzici tvrdia, že poznáme tak 5 % univerza. Na druhej strane tlak na praktické využitie objavov vedy vedie k tomu, že používame technológie, na ktoré ešte nie sme dostatočne morálne ani intelektuálne vyspelí. Nielen atómové zbrane, ale napríklad genetické nožnice CRISPR (skupina DNA sekvencií nachádzajúcich sa v genómoch prokaryotických organizmov) alebo klonovanie živých tvorov. Viem si predstaviť, že ak by ľudstvo v budúcnosti dospelo k svetovému mieru pod patronátom organizácie typu OSN, tak niečo ako Bezpečnostná rada by sa zaoberala tým, ktoré vedecké experimenty budú povolené v mene spoločného dobra a ktoré nie.
Už dnes vidíme problémy, s ktorými sa musí ľudstvo vyrovnať. Nové zmyslové zážitky vieme získať prostredníctvom počítačových implantátov. Sme svedkami premeny rodových identít – transgender, transrodový človek. A migrovať sa čoskoro bude dať do kyberpriestoru. Digitálna diktatúra by sa mohla ľahko uskutočniť za pomoci technických prostriedkov. G. Orwell si vedel predstaviť iba obrazovku (screen), dnes máme na kontrolu každého jednotlivca výdobytky, o ktorých sa Hitlerovi alebo Stalinovi, našťastie, nemohlo ani snívať. Egon Bondy bol presvedčený, že človeka biologického nahradí v budúcnosti kyborg. Teda nie robot ako stopercentný stroj, biologický (android) alebo mechanický, ale kombinácia človeka a stroja.
Pred ľudstvom nestojí iba jedna alternatívna budúcnosť, je ich viac, je to niečo ako vejár možností. V rámci politickej sociológie sa etabloval nový odbor – civilizačná analýza. Zakladateľ S. Eisenstadt zaviedol pojem „multiple modernities“, v preklade rôznorodé modernity. Modernita sa rozšírila do celého sveta, ale nesformulovala jednotnú civilizáciu. Pokusom o unifikáciu v celoplanetárnom rozsahu bola neoliberálna globalizácia, „poriadok na základe pravidiel“, ktoré určoval hegemón – USA. Tento proces, ktorý sa začal ako Washingtonský konsenzus je v súčasnosti predmetom kritiky a odmietania u nezápadnej časti sveta.
Modernizácia nemá ani jednotný inštitucionálny vzor. Na našej planéte fungujú viaceré autochtónne civilizácie, ktoré sa historicky, kultúrne aj čo do politického režimu líšia. Táto rozmanitosť je rovnakým bohatstvom ľudstva ako diverzifikácia v prírode. Skúsenosti rozmanitých civilizácií by nám mali pomôcť spoločným úsilím zvládnuť civilizačné výzvy, pred ktorými ľudstvo do polovice storočia stojí. Napríklad čínska civilizácia je historicky staršia a disponuje hlbším pochopením dialektiky zmien než západná civilizácia. V súčasnosti autochtónnosť svojej civilizácie akcentuje Rusko. Už od študentských čias (poznamenaných vstupom vojsk v roku 1968) tvrdím, že Rusko historicky, nábožensky, sociálne, ani kultúrne nedokáže prevziať westminsterský režim parlamentnej demokracie, ktorý vznikol v úplne iných podmienkach. Ani ho prevziať nemusí, napokon aj marxizmus bola západná teória, ktorú musel Lenin na pomery v Rusku korigovať. Nový svetový poriadok, ktorý sa označuje ako multipolarita, nebude založený na nútenej unifikácii a kolonizácii. Napríklad Čína má premyslenú koncepciu globalizácie Hodvábna cesta, obmedzuje sa však na hospodárske vzťahy a nezasahuje do vnútorných záležitostí jednotlivých krajín.
ETELA FARKAŠOVÁ: Na otázku, ako sa pozerám na rozvoj technológií v zmysle spásy sveta, mám stručnú odpoveď: s veľkou rezervou… Otázku by som mohla preformulovať: ak by technológie zohrali úlohu spasiteľa sveta, o aký zachránený svet by išlo, bol by to ešte ľudský svet, svet pre človeka, ako sa podnes evolučne utváral? Spasiť svet by azda ešte mohlo jeho múdre riadenie, múdre ciele. Nazdávam sa, že určujúcim je cieľ, aký si spoločnosť vytýči, od typu spoločenského usporiadania a cieľa závisia aj možnosti vedy, techniky, technológií zasahovať do chodu sveta…
Ani najnovšie techniky a technológie nebudú schopné vyriešiť problém ekonomickej, energetickej, klimatickej či ďalšej krízy, ak sa zásadne nepreformulujú základné ciele spoločnosti. Krízy, ku ktorým dospelo ľudstvo nezvládnutou technikou a technológiou, nemožno riešiť tými istými nástrojmi, ktoré ich zrodilo. Sú dôsledkami rozporu, ktorý je neriešiteľný vnútri daného systému, preto je potrebné zmeniť systém. Graeme Maxton v knihe Zmena alebo kolaps, ako aj v ďalších prácach hovorí, že diagnózu súčasnej kritickej situácie možno sformulovať veľmi jednoducho: hlavnou príčinou klimatickej (environmentálnej) krízy je úsilie o nekonečný ekonomický rast a zisk, riešením preto môže byť len zásadná zmena takého sociálneho systému, ktorý je podriadený princípu neregulovaného rastu spätého s princípom nekonečného zrýchľovania…
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Ani technologický pokrok nie je neprotirečivý a lineárny, neprináša len pozitíva, ale aj negatíva, a už vôbec nie je „riešením všetkých problémov ľudstva“, ako hlásajú technokrati či transhumanisti. Jedno je isté: človek je homo technologicus, čo znamená, že bez technológie nie je možná existencia ani rozvoj ľudstva, teda ani jeho budúcnosť. Dejiny to jednoznačne dokazujú. Riešenie však nespočíva ani v redukcii všetkého na technológiu, ani v jej absolutizácii. Každá technológia je „len“ výtvor a nástroj človeka na riešenie jeho problémov a dosahovanie cieľov. Preto sú kľúčové ciele, na aké človek technológiu používa. A je to znova len človek, ktorý určuje tieto ciele a rozhoduje o nich. Žiaľ, vôbec to nie sú len pozitívne, konštruktívne a humánne ciele, ako o tom svedčia investície do vojenskej techniky a technológií.
Úloha vedy v spoločnosti
PAVOL DINKA: Veda je hlavným hnacím motorom technologického a inovačného pokroku, ktorý formuje modernú civilizáciu. Objavy a výskum v rôznych oblastiach vied – v spoločenských vedách, v technickej oblasti (od fyziky cez biológiu až po informatiku) prinášajú nové možnosti, ktoré transformujú náš spôsob života. Bez vedy by sme nemali moderné spoločenskovedné riešenia, modernú medicínu, digitálne technológie, dopravu, energetiku a ďalšie aspekty, ktoré sú základom našej každodennej reality. V nedávnom rozhovore v Literárnom týždenníku profesor Višňovský zdôraznil, že intelektuálna diskusia o vede na Slovensku bola a dodnes je minimálna, ak vôbec nejaká je (na rozdiel od SAV, kde také diskusie prebiehali viac rokov v súvislosti s jej transformáciou). Súčasťou „intelektuálnej biedy“ boli spočiatku ilúzie o tom, že všetko, čo je v akademickom svete na západ od nás, je „špičkové a excelentné“ a musíme to preberať „aj s chlpmi“, ako aj neznalosť toho, o aký akademický systém tu vlastne ide. Ako to teda vyzerá s našou vedou v súčasnosti?
LADISLAV HOHOŠ: Anglické rozlíšenie humanities od science lepšie zodpovedá skutočnosti. V science stále vládne pozitivizmus, hoci už nie taký tvrdý ako v minulosti. Nová paradigma vedy sa síce začala pred viac ako sto rokmi, počnúc od Einsteina, za rozhodujúci skok však považujem kvantovú mechaniku. Zmienený pozitivizmus má svoje opodstatnenie, totiž moc prírodných a technických vied spočíva v ich praktickej aplikácii, objavoch a vynálezoch, ktoré majú priamy ekonomický dosah. Boj o nové technológie je v súčasnosti podstatnou súčasťou súťaženia medzi makroregiónmi a tzv. hybridnej vojny. Obrovské nebezpečenstvo spočíva v tom, že prevratný objav, ktorým disponuje jedna strana, ho bude považovať za nástroj na ovládnutie sveta (počnúc projektom Manhattan).
Obmedzím sa na humanitné vedy. Ich podceňovanie sa stalo normou. Po prevrate mohla nastať ideálna situácia, že by sa mohli rozvíjať bez ideologických reglementačných mantinelov. Nestalo sa tak. Pritom nie som naivný, ideológia sa nedá celkom vylúčiť. Podceňovanie má aj finančné vplyvy, v ČR majú koeficient 1,5 u nás 1,0 (zasvätení vedia). Uvediem jeden príklad. Alexis de Toqueville, pre amerických žiakov niečo ako u nás Ľ. Štúr, bol aristokrat, jeho rodinu vyvraždili v rámci revolučného teroru. Stal sa teoretikom americkej demokracie v 19. storočí, odmietal francúzsky ancient régime. Ukázal, akú moc mali tzv. spisovatelia alebo ideológovia Francúzskej revolúcie. Idea rovnosti, keď už bola prijatá verejnosťou, sa stala „spoločným poznaním“ (A. Giddens) a tak zmenila svet. Dnes vieme, že uvedená story mala aj tragické dôsledky. Takže netreba podceňovať humanitné vedy. Katastrofálne dôsledky má takisto uplatňovanie sociometrických ukazovateľov (vhodných pre objavy prírodných vied) na humanitné vedy, kde by bolo potrebné uplatňovať diferencovanejšie, resp. onakvejšie kritériá.
ETELA FARKAŠOVÁ: Už druhé desaťročie aktívne nepôsobím v akademickom prostredí, no sledujem dianie v ňom prostredníctvom literatúry či rozhovorov s bývalými kolegami a kolegyňami. Je nepochybné, že kult rýchlosti a zrýchlenia zasiahol aj akademické prostredie, ovplyvňuje život (najmä jeho tempo a štruktúrovanosť) na univerzitách a vedecko-výskumných pracoviskách, mení chápanie zmyslu ich existencie, ich ciele a spôsoby fungovania, pretvára ich v zmysle neoliberálnej ideológie na špecifické továrne zamerané na čím väčší výkon v produkcii a distribúcii poznatkov. Inak povedané, aj tu dochádza k ekonomizácii myslenia, posudzovania výsledkov práce, čo nemôže prispievať k rozvoju vedy ako slobodnej tvorivej činnosti. (podrobne tému rozobral E. Višňovský v svojej „univerzitnej trilógii“)… Čo ma ešte znepokojuje, je podceňovanie významu spoločenských vied, na ktoré sa cez kritérium zisku nahliada ako na stratové, pritom, ako sa ukazuje, spoliehať sa len na technické vedy pri „oprave“ a „záchrane“ sveta by bolo falošnou nádejou.
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Veda takisto nie je nič iné ako jeden z ľudských výtvorov, ktorý má svoje poslanie a funkcie. To však neznamená, že by sme mali pokračovať v osvietenskej tradícii „zbožšťovania“ vedy (ako „nového náboženstva“ namiesto tradičnej religiozity). Veda je tiež mocným nástrojom riešenia problémov a realizácie ľudských cieľov, ale aj ona je zneužiteľná na rozličné ciele (ako to postrehli už dávno napríklad Adorno a Horkheimer v prípade holokaustu, alebo ako sa ukazuje aj dnes na prípade covidu atď.). Veda sama teda je aj problémom, ktorý treba kriticky reflektovať a vyvažovať z celostnejšieho filozofického hľadiska. Napokon, k vnútorným normám samotnej vedy patrí kritika a sebakritika, nie dogmatika alebo akási „ideológia vedy“, ktorá vedu nadraďuje všetkému, vrátane politiky či umenia. Ani vedecký pokrok nie je niečo, čomu by sme sa mali za každú cenu klaňať alebo sa tým riadiť, pretože „vedci objavili a povedali…“ O vede treba otvorene a kriticky diskutovať, samozrejme, s pochopením pre jej špecifikum, ktorým je slobodná intelektuálna tvorivosť. Aj vedu však robia len ľudia a ľudské hľadisko by malo byť aj tu rozhodujúce. Tak sme sa dostali ku konceptu humanizmu ako základného hodnotového rámca pre rozvoj vedy (alebo aj technológie). V tomto kontexte je nezastupiteľný význam sociohumanitných vied, resp. „disciplín“ či „sociokultúrnych praktík“, pretože od prírodných a technických vied sa líšia práve v tom, že ich predmetom a cieľom nie sú len pravdy o svete, ale aj ľudské ciele, záujmy, normy, hodnoty, idey, ideály a interpretácie. „Vedy“ o človeku, spoločnosti, kultúre, dejinách a myslení nemôžu byť na „druhej“ koľaji, a už vôbec nie ignorované, pokiaľ ide o otázku zmyslu a poslania vedy vôbec. Absolutizácia a prioritizácia prírodných (napr. fyziky), technických (napr. umelej inteligencie) alebo formálnych (napr. matematiky) vied v mene „vedeckej objektívnej pravdy“ na úkor filozofie, psychológie, histórie, sociológie atď., je pre ľudstvo jednoznačne škodlivá, čo vidíme aj dnes v praxi takmer na každom kroku.
Narastajúca kríza sociálnej dôvery
PAVOL DINKA: V mnohých moderných spoločnostiach sa umocňuje kríza sociálnej dôvery, ktorá spočíva v narastajúcej nedôvere medzi jednotlivcami, inštitúciami a vládami, čo má vážne dôsledky na spoločenskú stabilitu a fungovanie demokratických procesov. Vyplýva to z istého politického sklamania voličov k vládnucim garnitúram a najmä z prehlbujúcej sa nerovnosti a sociálnej fragmentácie. Známy sociológ Zygmunt Bauman tvrdí, že tento trend nie je náhoda, poukazuje na to, že zámerné vyvolávanie strachu z neistoty je najvýznamnejším nástrojom moci. Vedúci funkcionári sa usilujú vnútiť mlčiacej väčšine, ktorú si chcú podriadiť, podrobný a vyčerpávajúci kód správania, ktorý sa snažia zafixovať, zafixovať tak, aby správanie jednotlivých skupín bolo monotónne pravidelné a jasne predvídateľné. Aké z toho vidíte východiská?:
LADISLAV HOHOŠ: Bauman brilantne charakterizoval tekutú modernitu. V zásade neexistujú hodnoty, ktoré by boli fixované. Fungujúce demokratické procesy mali zaručovať spoločenskú stabilitu. Vzhľadom na likvidáciu strednej triedy prostredníctvom demontáže sociálneho štátu demokracia ako politický režim vážne škrípe, až prestáva fungovať. Trilaterálna komisia vydala v roku 1975 správu, že demokracia prestáva v Európe, USA a Japonsku fungovať. S. P. Huntington dokonca citoval výrok druhého prezidenta USA J. Adamsa o „samovražde“ americkej demokracie. Termín overindulgence sa nedá preložiť jedným slovom, v podstate znamená „všetkého veľa škodí“. Počnúc obžerstvom až po nekonečný ekonomický rast. Tak ako musíme uznať limity ekonomického rastu, musíme uznať limity nekonečného rozširovania politickej demokracie. Táto správa v podstate realisticky posudzuje krízu vládnutia (governance) a otvorene priznáva hranice demokracie. Keď demokracia prestáva fungovať, história nás učí, že nastupujú rôzne podoby fašizmu a kryptofašizmu. Aj tam, kde by sme to najmenej čakali, napríklad v spojení s neoliberalizmom.
Šesťdesiate roky boli érou viery v technokraciu, ktorá umožní neobmedzený ekonomický rast. Tieto časy sa minuli, naša planéta nás limituje a príroda krotí. Samozrejme, nulový rast nie je možný, populačná explózia nepustí (dalo by sa vyriešiť svetovou vojnou). Na tom, čo znamená „udržateľný rast“ nie je a asi ani v dohľadnej budúcnosti nebude zhoda. Napriek tomu existuje teoretický koncept degrowth (nonrast, „nenárast“), ktorý dáva určitú nádej.
ETELA FARKAŠOVÁ: Otázka dôvery dnes patrí k najdôležitejším vo všetkých oblastiach života. Nadviažem na predchádzajúcu otázku o vede, v súčasných diskusiách o nej práve dnes často zaznieva téma dôvery, súvisí to s vysokou mierou interdisciplinarity a špecializácie vedeckého výskumu, a teda aj s nevyhnutnosťou kooperácie viacerých vedeckých tímov na danom probléme; kooperácia – neraz v celosvetovom rámci – by nebola možná bez vzájomnej dôvery medzi jednotlivcami a celými tímami, ktoré v práci na seba nadväzujú. Problematika recipročnej dôvery ako základu kooperácie sa rozpracúva napríklad v súčasnej feministickej epistemológii a metodológii vedy, kde sa na ňu kladie veľký dôraz, teoretičky vyzdvihujú výhody vedeckej práce založenej na princípe dôvery a kooperácie v porovnaní s prácou založenou iba na princípe konkurencie… Nepoznám iný recept na budovanie vzájomnej dôvery, či už vo vede, medzi politickými subjektmi, medzi vládou a občanmi alebo v akejkoľvek inej oblasti ako zabezpečiť opakovanú pozitívnu skúsenosť s dodržaním sľubov, s konaním zodpovedajúcim uzatvoreným dohodám, so spoľahlivosťou a dôveryhodnosťou správania všetkých zúčastnených.
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Sociálna dôvera je jedným z „cementov“, ktoré držia ľudí pokope v spoločnosti. Inak povedané, bez istej miery dôvery spoločenský život nie je možný. Dnes už existujú výskumy, ktoré nielen dokazujú zásadný sociálny význam dôvery medzi ľuďmi, ale identifikujú aj príčiny jej problémov a krízy. Pre existenciu dôvery sú kľúčové pozitívne vzťahy a postoje, akými sú napríklad dobrá vôľa, žičlivosť, kooperatívnosť, priateľstvo, láska… A naopak, pre rozpad dôvery je kľúčové šírenie negatívnych vzťahov a postojov, napríklad zlej vôle, nežičlivosti, nekooperatívnosti, nepriateľstva, nenávisti… V jednom i druhom zohrávajú dnes kľúčovú rolu médiá: od nich závisí, čo sa šíri éterom… V jednom i druhom zohrávajú dnes rovnakú, ak nie ešte kľúčovejšiu rolu politici: od nich závisí, ako determinujú vedomie a správanie občanov, akú atmosféru vnášajú do ich súkromia a domovov. Preto nenávistné, priamo štvavé a vojnychtivé prejavy či „statusy“ politikov dnes za tie či oné hodnoty a proti tým či oným politikom, politickým stranám, národom alebo štátom naozaj stupňujú napätie vo svete a balansujú na pokraji svetovej vojny.
Humanizmus a ľudské hodnoty
PAVOL DINKA: Všetko, čo sme doteraz povedali, je úzko späté s otázkami humanizmu, posthumanizmu a transhumanizmu, filozofickými a ideologickými prúdmi, ktoré sa zaoberajú rôznymi pohľadmi na ľudskú existenciu, technológie a ich vzťah k budúcnosti. Každý z týchto prúdov má iný prístup k otázkam o ľudskej prirodzenosti, morálke, technologickom pokroku a evolúcii. Humanizmus je historicky spojený s ľudskými hodnotami, slobodou a rozumom, zatiaľ čo posthumanizmus a transhumanizmus sa pokúšajú posunúť hranice týchto hodnotení, často v súvislosti s technologickými a biologickými inováciami. Ako by sme mali pristupovať k týmto veľmi akútnym otázkam?
LADISLAV HOHOŠ: Transuhumanizmus (transitory human) naozaj posúva hranice toho, čo filozofi zvykli označovať ľudská prirodzenosť. Obmedzím sa na konštatovanie: Ak existujú technické výdobytky, ktoré sľubujú zlepšiť ľudský život, tak sa nebude dať zabrániť tomu, aby sa použili. Mám na mysli kyborga, biologického androida a pod. Lenže prinesú veľmi vážne problémy, s ktorými sa ľudstvo bude musieť v budúcnosti vyrovnať. Veď už z gréckych bájí vieme, že nesmrteľnosť môže byť danajský dar.
ETELA FARKAŠOVÁ: Nazdávam sa, že na mieste by bola rozumná opatrnosť, rozvážnosť. Uvedomujem si však, že je nesmierne ťažké hľadať a zachovávať hraničnú čiaru medzi prirodzenou ľudskou zvedavosťou, túžbou neprestajne prehlbovať a rozširovať poznatky o rôznych úrovniach a štruktúrach sveta – a medzi rešpektom k novým poznatkom vzhľadom na nepredvídateľné dôsledky ich aplikácie do životnej praxe. Paradoxne, každým novým poznatkom kráčame hlbšie do sféry neznáma, a netušíme, k akým výdobytkom, ale i rizikám a ohrozeniam nás nové poznanie privedie… Celkom reálny, hoci pre nás neradostný je predpoklad, že podobne ako nekonečný rast, neregulované zrýchľovanie, tak aj neregulované (nekontrolované) rozširovanie poznávania a jeho aplikácie do rôznych technológií sa podpíšu pod koniec ľudskej civilizácie v tej podobe, akú poznáme dnes. Zároveň môžu podnietiť (už podnecujú) zrod inej civilizácie – či lepšej, múdrejšej, perspektívnejšej a šťastnejšej ako naša, nemožno tušiť…
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Tradičný antický, renesančný či osvietenský humanizmus, ktorý bol antropocentrický, teda kládol človeka do „stredu sveta“, by dnes už mal byť prekonaný. Aj preto ho postmoderný posthumanizmus (Heidegger, Foucault a ďalší) kritizoval a odmietol, čím však vyvolal falošné vedomie, že humanizmus nepotrebujeme. Súčasný transhumanizmus (formujúci sa už v osemdesiatych rokoch) sa raz zaraďuje do tohto posthumanistického prúdu, inokedy sa vydáva za novú formu humanizmu, je však v skutočnosti otvoreným či skrytým antihumanizmom, keďže je posadnutý ideou, že „človek, ako ho poznáme“ musí skončiť, pretože je to len nedokonalá a prechodná biologická forma človeka, ktorá má byť nahradená nejakou „transhumánnou“ bytosťou, v ktorej biológia (ale aj socialita) bude nahradená technológiou na báze umelej inteligencie, digitálnej reality, robotiky atď. To je priam do očí bijúce popretie človeka, ľudskosti a akéhokoľvek humanizmu. Je teda potrebný „nový humanizmus“, postavený na fundamentálnej hodnote človeka pre človeka, na myšlienke a vedomí, že pre človeka je najbližšou bytosťou človek (nie každý sám pre seba, ale druhý človek a druhí ľudia ako fundamentálna hodnota pre život človeka).
Mediálne manipulácie a súčasnosť
PAVOL DINKA: O médiách sa vraví, že sú siedmou veľmocou, strážnymi psami demokracie. V dnešnom svete postupného odumierania tlačových médií s prevažujúcou presilou sociálnych sietí to už neplatí. Médiá nepribližujú jednotlivé fakty, udalosti, ale si ich prikresľujú a prifarbujú podľa vlastného politického zafarbenia a predovšetkým politického zafarbenia ich majiteľov. Aj označenie typu: médiá hlasného prúdu a alternatívne médiá sa stalo skôr figovým listom, alternatívne médiá naberajú pomaly a isto charakter mainstreamu, najmä pokiaľ ide o dôveryhodnosť. Aj preto sa usiluje progresivistická mašinéria vypínať takto orientované webové portály. Ako sa pozeráte na túto problematiku?
LADISLAV HOHOŠ: Pokiaľ ide o médiá, vyjadrím sa len k situácii na Slovensku. Máme médiá hlavného prúdu, ktoré klamú čoraz profesionálnejšie, vôbec im nezáleží na nejakých faktoch, nerešpektujú zlaté pravidlo, že šedá propaganda je účinnejšia než čiernobiela. Ani nemusia toto pravidlo rešpektovať, ľudia zvyknutí na pluralitné lži strácajú schopnosť vnímať pravdu. Na druhej strane tieto médiá strácajú dôveryhodnosť a tým aj časť moci ovplyvňovať verejnú mienku. Napríklad jedna súkromná televízia mohla svojho času z obrazovky odvolávať ministrov, to už dnes nefunguje.
Boj sa vedie o webové portály. Elon Musk kúpou „X“ (Twitter) vyhral. Na Slovensku naozaj napriek pokusom o cenzúru zo strany progresivistickej mašinérie tzv. alternatívne médiá majú čoraz vyššiu sledovanosť a narastá ich dôveryhodnosť. Plnia do určitej miery funkciu, ktoré mainstreamové médiá plniť prestali. O to viac treba urýchlene kreovať Radu STVR a zvoliť nového generálneho riaditeľa. Prvý problém na riešenie spočíva v neprofesionalite a politickom aktivizme niektorých moderátorov politických relácií. Mali by si vziať vzor z rakúskej podoby ORF.
ETELA FARKAŠOVÁ: Médiá poplatné jednej ideológii, jednému spôsobu chápania a vysvetľovania sveta, ako som už uviedla, podkopávajú demokratický ráz spoločnosti a posilňujú jej polarizáciu, podporujú vytváranie „bublín“ uzatvorených do seba a sťažujúcich alebo vôbec neumožňujúcich komunikáciu s druhými „bublinami“… a teda ani hľadanie dohovorov o riešení konkrétnych problémov. Veľmi malý mediálny priestor je u nás otvorený pre slobodné intelektuálne diskusie, v ktorých by zaznievala skutočná pluralita názorov a z ktorých by mohli vzniknúť zaujímavé podnety na riešenie rôznych spoločenských problémov či odpovede na aktuálne otázky.
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Rolu médií som už spomenul v súvislostí s utváraním spoločenskej atmosféry a ich vplyvom na formovanie sociálnej dôvery, resp. nedôvery. Teraz by som mohol pripomenúť ich rolu aj v súvislosti s otázkou technológie. Nepochybne, vďaka technológiám dnes máme „mediálnu revolúciu“, ktorá navždy mení štruktúru i pôsobenie médií a cesta naspäť v tomto už neexistuje. Rovnako by malo byť jasné, že všetky médiá (vrátane tzv. nových médií, t. j. elektronických, internetových) plnia politické roly. Inak to ani nemôže byť, pretože politika v najširšom zmysle (nie politika ako riadenie štátu) sa týka všetkých občanov a ich myslenia, cítenia a konania. Preto úloha týchto médií rastie a bude rásť. To však kladie nové nároky jednak na politikov (ako pracovať s týmito médiami), jednak na samotných občanov (ako sa vyznať v týchto médiách).
Mier – dočasná prestávka medzi vojnami?
PAVOL DINKA: Ľudstvo sa nepoučilo z vojen, a nepoučili sme sa ani dnes, keď na celej planéte zomierajú tisíce nevinných obetí a rozrumujú sa desiatky miest a obcí. Akoby sme nepočuli vnútorný hlas volajúci po mieri. Pripomína to známy Schumannov klavírny koncert Humoresky. Odborníci vravia, že v jeho druhej časti dáva skladateľ priestor tretej notovej osnove, ktorú označujú ako vnútorný hlas, ako niečo, čo nepočujeme, čo sa vlečie za tým počuteľným ako tieň, ozvena bez zdroja… Áno, nepočujeme ozvenu ozvien slov vojna a vyzbrojovanie, za ňou nič, iba prázdno… chýba oná tretia línia, línia nečujná, zatajená, zamlčaná, v ktorej úplne zaniklo vzácne slovo mier. Prečo je to tak?
LADISLAV HOHOŠ: Neviem, či slovo mier zaniklo. Skôr sa slovo mier stalo synonymom na dočasnú prestávku medzi vojnami. Moja povojnová generácia možno podľahla dočasnému klamu o možnosti trvalého mieru. Vytriezvenie je kruté. F. Braudel a jeho historická škola má pravdu, že treba rozmýšľať v dejinách v rámci dlhších historických intervalov. Zažil som tri prevraty, ten prvý (1948) sa odohral pred mojím narodením. To je na jeden ľudský život priveľa, na pochopenie histórie primálo. Dvadsiate storočie začalo rokom 1914, prvou svetovou vojnou, ktorá drasticky ukončila krásne devätnáste storočie – la belle époque, prvý pokus o globalizáciu. Doterajšie vojny, vrátane tej studenej, boli o rivalizujúcich impériách. V roku 1914 Britská ríša strácala svoju moc. Druhá svetová vojna bola pokračovaním tej prvej s odkazom na Versaillský mier. Miesto Nemecka ako rivalizujúceho impéria zaujal ZSSR, výsledkom čoho bola studená vojna, ktorá prerástla do hybridnej vojny. Bez ohľadu na to, že ZSSR zanikol.
Geopolitika nepustí. K rivalizujúcim impériám pribudla Čína. Prirodzene, Ríša stredu by sa proti podobnému označeniu mohla ohradiť, ale nič sa tým nezmení. Anglosaské impérium na čele s USA sa nemôže vzdať hegemónie, teda určovania pravidiel. Ruská federácia a Čína nemôžu unilaterálnu hegemóniu prijať. Táto situácia je dôvodom na horúcu vojnu. Pokiaľ by takáto vojna mala iného víťaza ako jadrovú zimu. Multipolarita alebo nový svetový poriadok je výzvou, aby sa na určovaní pravidiel podieľali viaceré makroregióny. Európska únia (EÚ) ako satelit medzi globálnych aktérov momentálne nepatrí. Interregnum môže trvať dlho, napríklad pol storočia ako svojho času cold war (studená vojna). Takže si dovolím tvrdiť, že prvá svetová vojna sa ešte neskončila.
ETELA FARKAŠOVÁ: Hlasy volajúce po vojne je, žiaľ, oveľa viac počuť ako hlasy tých, čo si želajú mier, posilňuje ich moc a peniaze volajúcich, ktorí vedia, že vojny pomáhajú oživovať ekonomiku a že vojensko-priemyselný komplex im prináša veľké zisky, a vo svete, kde dominuje princíp ekonomizácie myslenia, konania, cítenia a vôbec celého života, je miera zisku aj mierou zmyslu života… Politické elity v obhajobe mieru dnes zlyhávajú, nesmierne som sklamaná z vedenia EÚ, ktoré sa spreneveruje pôvodnej úlohe tejto významnej organizácie… Pravdou však je, že hlasy volajúce po mieri by mohli a mali byť dôraznejšie, mlčiaca väčšina by sa mala prebrať z pasívneho vyčkávania, kam sa otočí koleso dejín…
Platí to aj pre literátov, nemali by sme podľahnúť pocitom absolútnej bezmocnosti… už som na inom mieste spomenula rakúsky autorský kruh so sídlom v Hainburgu, ktorý v spolupráci so zahraničnými spisovateľmi vydal antológiu s výstižným názvom Friedensbrücken (Mierové mosty), kde hlavnou témou bol mier v rôznych významoch slova a v rôznych kontextoch… Áno, treba o mieri písať, hovoriť, treba sa zaň rôznymi spôsobmi angažovať.
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Nadviažem na to, čo som už naznačil v jednej z predchádzajúcich odpovedí. Ak sa šíri nenávistný („hejterský” od angl. slova „hate” – nenávisť) diskurz medzi ľuďmi v spoločnosti mimo médií (sused nenávidí suseda, jedna komunita nenávidí druhú komunitu, národ nenávidí národ), je to zlé, ale nie až také nebezpečné, ako keď sa dnes šíri tento diskurz prostredníctvom médií. A vôbec najnebezpečnejšie je, keď sa tento diskurz šíri v prejavoch a vystúpeniach politikov, dokonca čelných politikov. Od roku 2022 (od vypuknutia vojny na Ukrajine) sme toho priamymi svedkami zvlášť z jednej (západnej) strany, a to priam programovo. Ako a prečo by o mieri hovorili politici, ktorí vystupujú, akoby boli presvedčení (a možno aj sú presvedčení), že iba vojna je nástrojom riešenia politických problémov a konfliktov, že iba vyhratá vojna je takýmto riešením a že protivníka treba za každú cenu vojensky poraziť? Títo politici majú aj moc zorganizovať si médiá (jedno, či hlavné alebo alternatívne), aby takýto diskurz, plný nenávisti a fóbií, šírili spolu s propagandou, že toto je „jediný správny názor“ a jediná správna politika. Podľa môjho úsudku sú to všetko zlí a nekompetentní politici, ktorí vôbec nechápu, že politika tu nie je na to, aby viedla vojny, ale práve naopak, aby zabezpečovala mier. My, občania-nepolitici, by sme mali toto klásť na politikov ako našu ultimatívnu požiadavku, pokiaľ nechceme, aby nám priniesli do našich domovov vojnu. Diskurz mnohých politikov, napr. aj súčasného vedenia EÚ je v tomto zmysle vojnový, vojnychtivý bez vedomia rizika tretej svetovej vojny (nehovoriac už o diskurze nelegitímneho ukrajinského prezidenta).
Možnosti filozofie a dnešok
PAVOL DINKA: Aký je, podľa vás, vzťah filozofie a umenia? Vraví sa, že najlepším sitom pri triedení zrna je širokospektrálna hĺbka umenia. Umenie prichádza k slovu najmä vtedy, keď filozofia a ostatné spoločenské vedy, vychádzajúc z dnešných zložitých spoločenských a medziľudských vzťahov, narastajúceho odcudzenia, prevratných zmien usilujúcich sa dobehnúť nebodaj rýchlosť svetla, z hrozieb posthumánnej budúcnosti a kyborgov, nestačia na riešenie jestvujúcich problémov. Aké sú v tomto smere možnosti filozofie?
LADISLAV HOHOŠ: Walter Benjamin ma naučil, že umenie vyniká schopnosťou postihnúť v predstihu kontúry budúcnosti. V tom prekonáva vedy, filozofiu aj futurológiu (alternatívne scenáre). Samozrejme, umenie prostredníctvom svojich špecifických prostriedkov. Osobitnú zmienku si zaslúži science fiction ako paleta myšlienkových experimentov.
Voči možnostiam filozofie som skôr skeptický. V zásade ju nikto neberie vážne. Jedna naliehavá výzva vyplýva z môjho dlhoročného štúdia sociálnej filozofie vrátane marxizmu. Dôrazne varujem pred sociálnym inžinierstvom. Dvadsiate storočie je dôkazom, že veľké projekty sociálneho inžinierstva nielen zlyhávajú, ale sú nebezpečné a niekedy vedú k tragickým dôsledkom. Preto nie som stúpencom revolúcie, ale postupnej transformácie. Dúfam, že v tomto ohľade ľudstvo ako celok, t. j. pluralita civilizácií, nezlyhá.
ETELA FARKAŠOVÁ: Filozofia podľa mňa nemôže dávať hotové odpovede na otázku, čo robiť, ani návody, ako zachraňovať svet. Môže sa však pokúšať klásť konštruktívne otázky, ktorými pomáha vidieť problém celostne, v komplexe historických, geopolitických a ďalších kontextov, môže pomáhať odhaľovať kauzálne a iné typy väzieb medzi jednotlivými fenoménmi vstupujúcimi na svetovú scénu v dôsledku nevídaného rozvoja najmä prírodných a technických vied či technológií, ale takisto môže pomáhať analyzovať rodiace sa prognózy týkajúce sa budúcej podoby sveta a miesta človeka v ňom… môže poskytnúť svoje metodologické prostriedky – ako inšpiráciu pri hľadaní postupov a prístupov k danej téme…
Podobne inšpiratívne, ale aj ako memento môžeme vnímať obrazy sveta vytvorené umením, ktoré sa opiera o intuíciu a imagináciu. Ilustratívne uvediem Orwella alebo Huxleyho, dnes je to napríklad Margaret Atwoodová, kto umeleckým obrazom predstavuje ohrozenia človeka a celej ľudskej spoločnosti v dôsledku jej terajšieho smerovania… Sú témy, pri ktorých sa umenie stretáva na prospech oboch s filozofiou, tam prichádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu, výhodou umenia je, že je schopné podávať správy o svete a o jeho možnom ohrození sugestívnejšou formou, že môže hlbšie zasiahnuť do vedomia človeka ako filozofia.
EMIL VIŠŇOVSKÝ: Podľa môjho názoru má filozofia rovnako blízko (alebo ďaleko) k umeniu ako k vede (alebo ostatným sociokultúrnym praktikám, ako sú politika, náboženstvo a ďalšie). Je to len naše postosvietenské dedičstvo, ktorého obsahom i dôsledkom je, že filozofia sama je či má byť „vedou“, resp. má sa riadiť vedou, pretože veda bola vyhlásená za dominantnú sociokultúrnu praktiku. Na filozofii sa to podpísalo neblahými dôsledkami, až takými, že strácala svoju identitu a vplyv, keď jej bolo určované, aby sa rozplynula vo vedách. Hoci tu boli moderní filozofi (Kierkegaard, Schopenhauer, Nietzsche, Dewey, W. James, Heidegger, Wittgenstein, Sartre, Camus, Rorty a i.), ktorí tieto trendy vo vývoji filozofie videli a sami sa usilovali viac či menej úspešne z nich vymaniť. Filozofiu chápali ako „druh literatúry, ktorý založil Platón“. Takže tam, kde sa filozofia drží takejto „literárnej identity“, má veľké možnosti pôsobiť na myslenie, cítenie a konanie ľudí, analogicky so všetkými druhmi umenia. Ďalšou, zatiaľ stále nedostatočne využívanou formou umenia pre filozofiu je film. Prečo filozofi nepíšu filmové scenáre, alebo len výnimočne? Najnovším príkladom môže byť český profesor Josef Šmajs s jeho úžasným dokumentom Válka se Zemí
(https://www.mojevideo.sk/video/41c1d/valka_se_zemi_dokumentarny_film_josefa_smajsa.html),
hoci už dávnejšie máme vo filozofii aj takú subdisciplínu ako „filozofiu filmu“ (G. Deleuze a ďalší). Ľudia však dnes nepočúvajú filozofov (nieto že by ich vyhľadávali) nielen preto, že akademickí filozofi sa uzavreli do svojho „fachu“, ale aj preto, že nefilozofi (takí ako technokrati a rôzni ideológovia) ich „odstavili“ na všetky vedľajšie koľaje.
* * *
Prof. PhDr. Etela Farkašová (* 5. 10. 1943 Levoča), spisovateľka, esejistka, publicistka, prekladateľka, filozofka, je laureátka prestížnej celoštátnej literárnej ceny Anasoft 2018 za román Scenár (Vydavateľstvo SSS, 2017), za ktorý získala aj Cenu SSS Ladislava Ťažkého (2018), Prémie SC PEN za román Záchrana sveta podľa G. (2021), Ceny SSS Ladislava Ťažkého za dielo Hodiny lietania (2019), Ceny Slovenského centra PEN za prozaické dielo Stalo sa (2005), Ceny Ivana Kraska za debut Reprodukcia času (1978); je nositeľka viacerých medailí Univerzity Komenského, laureátka Ceny Ondreja Štefanka – za rozvíjanie vzťahov s dolnozemskou slovenskou kultúrou (2022), Krištáľového krídla v kategórii publicistika a literatúra (2018), Ceny Literárneho fondu za esejistickú prózu Priestory (2024) a vysokého štátneho vyznamenania od prezidenta Rakúskej republiky Za rozvíjanie kultúrnych kontaktov s Rakúskom (2004). Naposledy jej vyšla kniha O písaní/nepísaní (2024) a výber poviedok Jesenná záhrada naspamäť (2024).
Prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD., (* 5. 3. 1956 Sobrance) pracuje na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied (SAV), ako predseda Slovenského filozofického združenia, podpredseda SAV (2015 – 2017), šéfredaktor časopisu Human Affairs, prodekan fakulty, vedúci katedry, člen expertnej skupiny Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR v projekte Učiace sa Slovensko. Založil Stredoeurópske fórum pragmatizmu. Z jeho autorskej dielne vyšli knihy: Človek ako homo agens (2009), Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2009), Nové štúdie o pragmatizme & neopragmatizme (2014), Richard Rorty a zrkadlo filozofie (2015), Veda ako sociokultúrna praktika (2019), trilógia Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2023). Publikoval a publikuje mnohé vedecké a odborné články i eseje, ktoré sa vyznačujú hlbokým ponorom do otázok súčasnej politicko-spoločenskej situácie. Prekladá štúdie a knihy z angličtiny.
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc., (* 7. 11. 1948 Bratislava) pôsobil na Katedre filozofie a dejín filozofie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prednášal politickú a právnu filozofiu, aj futurológiu. Bol predsedom Futurologickej spoločnosti Slovenska. Zaoberá sa kritickou teóriou globalizácie a filozofiou dejín. Na dôchodku sa venuje štúdiu geopolitiky a civilizačnej analýzy. Posledná odborná štúdia Filozofia dejín bez historickej nevyhnutnosti (?) ( časopis Filozofia 2016). Prispieval do viacerých kolektívnych monografií. Kapitola Veda a utópia v monografii Kritická teorie společnosti (Filosofia Praha 2013). Kapitola Revolúcia ako záchranná brzda? Pokus o výhľad do budúcnosti kapitalizmu v monografii Revoluce nebo transformace (Filosofia Praha a Veda Bratislava 2015). Kapitola Zmena paradigmy. Od uzlovej čiary rastu k spoločnosti udržateľného normálu v monografii „Civilizácia na rázcestí“ po polstoročí (Veda Bratislava 2018). Kapitola Nedokončená revolúcia a jej niektoré dôsledky v monografii Október 1917 a súčasnosť (Veda Bratislava 1918).
