Je samozrejmé, že každý štátny celok na svete musí vedieť jednoznačne identifikovať svojich občanov a rozpoznať, že kto do tohto celku patrí, kto sa môže zúčastniť na voľbách, kto musí platiť dane alebo zdravotné poistenie, atď. Z dôvodu jednoznačnej identifikácie štátna administratíva (zvyčajne reprezentovaná ministerstvom vnútra) prideľuje svojim občanom nejaký numerický alebo alfanumerický identifikátor fyzickej osoby – v skratke IFO. V prevažnej časti štátov sveta takýto identifikátor predstavuje nejakú číselnú kombináciu, obsahujúcu dátum narodenia daného jedinca, ba používa dokonca nejakú modifikáciu nám dôverne známeho rodného čísla (skrátene RČ). Je to tak pre výnimočné vlastnosti takéhoto typu IFO: jednoduchá tvorba (aj bez použitia výpočtovej techniky), ľahká zapamätateľnosť (umožňujúca sa identifikovať v krízových situáciách aj bez identifikačných dokladov), jednoznačný predpis tvorby („daný prírodou“, ktorá určuje dátum narodenia a pohlavie – a vlastne aj kontrolnú číslicu na konci). Málokto vie, že podstatu tohto fenomenálneho systému prideľovania IFO dalo svetu Československo už v roku 1924, teda práve pred 100 rokmi.
S rozvojom rôznych informačných systémov na Slovensku sa RČ začalo mohutne využívať ako identifikátor. Časom vznikla námietka voči jeho univerzálnemu používaniu, pretože je to jediný identifikátor v SR (čo však nie je chyba RČ ako takého). Dlhodobo je potrebné paralelne k nášmu RČ zaviesť aj iné identifikátory, ktoré si však občan nebude musieť pamätať. Takéto riešenie by malo odstrániť riziko, že pri znalosti toho jedného-jediného identifikátora možno dohľadať o občanovi rôzne ďalšie informácie vo všetkých databázach, ktoré sú na ňom založené. A používanie RČ obmedziť len na konkrétne oblasti a životne dôležité situácie, kde je nenahraditeľné a – s určitým nadsadením – kde môže znalosť tohto identifikátora zachrániť aj život.
História vzniku rodného čísla
Po vzniku Československa v roku 1918 sa na našom území začali vytvárať rôzne potrebné štátne inštitúcie (daňové úrady, dôchodkové a zdravotné poisťovne, bankové domy, atď.), ktorých spoľahlivá funkčnosť už nemohla existovať na identifikácii fyzickej osoby len podľa mena, priezviska a dátumu narodenia. Bolo nutné zaviesť numerický identifikátor fyzickej osoby, skrátka, „očíslovať“ všetkých občanov.
Samotný termín „rodné číslo“ sa v československom právnom poriadku začal používať až po II. svetovej vojne, ale jeho história sa začala písať už v roku 1924 – ešte pod názvom „číslo dôchodkovej poistky“. Vtedajšej Ústrední sociální poišťovne bolo zákonom č. 221/1924 Sb. (o pojištení zaměstnanců pro případ nemoci, invalidity a stáří) dané za povinnosť zaviesť jednotnú číselnú identifikáciu poistencov. Naši pradedovia – odborníci v Ústrední sociální poišťovne navrhli fenomenálnu konštrukciu 9-miestneho identifikátora fyzickej osoby pre potreby sociálneho systému v tvare RR MM DD/PZZ, založenú na dátume narodenia poistenca (RR MM DD) a trojčíselnej prípony, určujúcej poradie narodenia osoby (ZZ) v danom kraji (P) v ten istý deň. Vtedy bolo Československo rozdelené administratívne na 9 krajov (6 českých a 3 slovenské), pričom každý kraj „P“ mal vymedzenú skupinu dvojčísiel ZZ za lomkou (99 dievčat a 99 chlapcov narodených v ten istý deň). Nakoľko ženy chodili do dôchodku skôr, pohlavie poistenca sa rozlišovalo tak, že k mesiacu narodenia (MM) sa ženám pripočítavala číslica 50. Čo bolo na danej konštrukcii fenomenálne, bolo to, že tento identifikátor si každý dokázal zapamätať – okrem svojho dátumu narodenia stačilo pamätať si len to „náhodne“ pridelené trojčíslie (PZZ). A bolo teda aj triviálne „úradne“ toto číslo vytvoriť a následne spravovať. Treba si uvedomiť, že – hoci medzivojnové Československo veľmi rýchlo hospodársky napredovalo – v danej dobe bolo len 10 % obcí a miest elektrifikovaných, telefón bol veľkou zriedkavosťou, a v podstate neexistovali ani nejaké identifikačné preukazy (a o počítačoch sa ani nechyrovalo). A veľa administratívnych úkonov bolo založených na fakte, že občan si to číslo dokázal zapamätať.
Po II. svetovej vojne zaviedol zákon č.29/1946 Sb. zo dňa 12. 2. 1946 pracovné preukazy pre dospelé osoby nad 15 rokov veku (práca bola povinná až do roku 1990) – a za číslo pracovného preukazu bolo zvolené práve číslo sociálneho poistenia z roku 1924 v tvare RR MM DD/PZZ.
V roku 1948 bol prijatý zákon č.198/1948 Sb. o občianskych preukazoch povinných pre všetkých občanov nad 15 rokov veku, ktorý mal na titulnej strane ako číslo občianskeho preukazu práve vyššie spomínané číslo pracovného preukazu – teda vlastne RČ.
Od 1. 1. 1954 sa začalo používať iné – samostatné číslo občianskeho preukazu (lebo preukaz a jeho číslo sa počas života občana môže meniť – a je to tak dodnes). A pôvodné osobné číslo na občianskych preukazoch bolo presunuté na jeho 14. stranu – prvýkrát už ako rodné číslo. Pritom bolo stanovené, že osoby narodené po tomto dátume budú mať už 10-miestne RČ, pričom na konci pribudla kontrolná číslica „K“, predstavujúca zvyšok po delení 9-miestneho čísla prvočíslom 11 a prešlo sa na dnešný tvar RČ, t.j. RR MM DD/ZZZK. Zavedenie kontrolnej číslice „K“ bolo dôležité pri zisťovaní chybného prepisu, a aj dodnes má veľký význam pri zadávaní tohto identifikátora do rôznych informačných systémov (systém hneď avizuje chybu).
Duplicity z minulosti v systéme RČ
Až do roku 1984 sa RČ prideľovalo „ručne“ a decentralizovane na jednotlivých krajských pracoviskách Štatistického úradu, a to bez použitia centrálnej výpočtovej techniky (jednoducho neexistovala – ale neexistovala ani nikde na svete), čím mohli vznikať (a aj vznikali) duplicity. Treba však zdôrazniť, že ak by sme pred rokom 1984 chceli zaviesť bezvýznamový identifikátor fyzickej osoby (BIFO) generovaný ako „náhodné“ číslo, bez použitia výpočtovej techniky by to bolo prakticky nemožné (a duplicít by bolo oveľa viac).
V systéme rodného čísla za 60 rokov jeho existencie (od vzniku v roku 1924 až po rok 1984) vzniklo asi 15 tisíc duplicít. Bolo to dané tým, že v niektorých krajoch Československa bola v niektorých dňoch väčšia pôrodnosť než 99 jedincov jedného pohlavia – teda viac než pridelená „kvóta“ čísiel PZZ – a tak si úradníci pomohli číslom zo susedného kraja. A to viedlo k duplikátom. Avšak, ak zoberieme do úvahy, že za tých 60 rokov v republike bolo pridelených viac ako 20 miliónov RČ a bol tu „manuálny“, decentralizovaný spôsob jeho prideľovania, tak tá chybovosť je nepodstatná – menšia než 1 promile. Výskyt duplicity v podstate nie je kritický, pretože RČ sa zvyčajne používa aj s menom jeho nositeľa (niektoré štáty – napr. Taliansko a Mexiko – dokonca do konštrukcie ich verzie RČ zahrnuli skratku priezviska a mena).
V roku 1985 sa pri určovaní rodných čísiel prešlo k centrálnemu prideľovaniu pomocou počítača a ich generovaniu priamo matrikami. Duplicity RČ prestali od tej doby vznikať (centrálny počítač so systémom registra obyvateľov REGOB okamžite indikuje eventuálnu duplicitu a tá je bezodkladne vyriešená).V roku 1992 došlo z dôvodu privatizácie k čiastočnému „vyčisteniu“ dovtedajších duplicít, nakoľko RČ bolo použité v ČSFR ako identifikátor pri vydávaní tzv. kupónových knižiek.
Ako je to v iných štátoch
Po rozdelení Československa v roku 1993 si každá republika ponechala systém RČ v pôvodnom tvare z roku 1954. Rovnakú konštrukciu RČ má ešte Grécko (od roku 1954) a Albánsko (od roku 1975). Ale identifikačné číslo občana, založené na dátume narodenia a rozlíšenia pohlavia, má väčšina štátov sveta. Napr. Francúzsko (zaviedli svoje 13-miestne RČ až v roku 1940) majú na prvom mieste znak „S“ ako rozlíšenia pohlavia. Čína má vo svojom 18-miestnom RČ na začiatku uvedené 6-miestne „PSČ“ rodiska danej osoby. Ťažko zistiť s úplnou presnosťou, či bol niekto vo svete pred nami, ale v Európe sme boli rozhodne prví. Na tento počin našich predkov môžeme byť hrdí!
Autor pôsobil na Ústave technickej kybernetiky SAV v Bratislave v oblasti vývoja paralelných počítačov; neskôr na Národnom centre zdravotníckych informácií v Bratislave. Okrem iného sa podieľal aj na medzinárodnom zdravotníckom projekte epSOS, v rámci ktorého zastupoval Slovensko v sekcii bezpečnej identifikácie občanov a zdravotníckych profesionálov.
Ilustračná snímka: www.pixabay.com
