Na úvod príbeh, Štefanov príbeh – ak by mal šťastný koniec, porovnal by som ho s príbehom biblického Jóba: Štefan bol bezúhonný, priamy a spravodlivý človek, hlboko kresťansky založený, poznal som ho od mladosti – konštruktér v úspešnej fabrike, manželka-domáca vychovávala dve dcéry a syna; deti viedli spolu k skromnosti, v škole sa im až nadmieru darilo, vyhrávali rozličné školské súťaže a olympiády, jedna dcéra navštevovala hodiny klavíra, druhá chodila na tanečnú a syn, každým cólom športovec-futbalista, sa už od malička videl v najvyššej futbalovej lige. Až raz…
… až raz akýsi neukojený podnikateľ fabriku sprivatizoval, zrejme preto, že ju chcel čo najväčšmi vyžmýkať, výroba stagnovala, neskôr sa rútila dolu svahom ako auto bez bŕzd, nastalo prepúšťanie, kolesá bezútešne škrípali, napokon sa definitívne zadrhli – fabrika skrachovala. Kopa ľudí ostala na dlažbe. Medzi nimi i vyše päťdesiatpäťročný Štefan, dobráčisko od kosti, takmer tridsať rokov vydržal na jednom mieste. Hľadal si, ako on hovoril „zodpovedajúci flek“, kde by ukázal, čo vie. Nepochodil. Posielali ho od Kaifáša k Pontskému Pilátovi, všade mu ukázali dvere… Deti medzitým vyleteli z hniezda a čo bolo horšie, manželka ochorela na rakovinu. Nemali z čoho platiť zdravotné poistenie, nebolo peňazí na drahé a najúčinnejšie lieky. Štefan by urobil pre ňu všetko, aj srdce by si z hrude vytrhol, snažil sa požičať eurá, tisíce eur, nenašiel sa nikto, napokon založil dom…
Peniažky sa kotúľali, až sa tak rozkotúľali, že prišli o dom. Syn vzal mamku do Rakúska, kde rozbiehal celkom solídnu kariéru… Štefan sa dal na pijatiku, míňal na šnaps to posledné, čo mu ešte zostalo. Niekedy ho chlapi poľutovali, zaplatili štamperlík. Občas som do ošumelej kaviarne nazrel aj ja, vždy tam sedel, zarastený, s unavenými a zakalenými očami. Zakaždým si ťažkal na osud, cítim sa ako Jób, vravel, už len tie Satanove vredy mi chýbajú (bol veľmi dobrým znalcom Biblie, najmä knihy Jób, dokonca vedel z nej citovať („Nech sa obráti ten deň na tmu, keď som sa narodil“(3.4), („Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje“ (7.6), odstrčili nás ako psov, obkolesili sa múrmi, pomyselnými i reálnymi, vystrčili mimo spoločnosti, mimo ľudskej spolupatričnosti a opätovne citoval: „Jeden zomiera v plnom svojom blahobyte, bezpečný a pokojný, jeho žocháre sú plné mlieka a špik jeho kostí je zavlažovaný, kým iný zomiera s roztrpčenou dušou a nejedol v živote nič dobré“(Jób, 21.23,24).
V nedávnom sychravom novembrovom ráne som ho videl sedieť pred kostolom, na zemi čiapka a v nej niekoľko mincí. Ako sa mám? zopakoval moju otázku. Nezaprel sa a odpovedal ako Jób (kaviarenskí kumpáni ho aj tak prezývali): „Držím sa svojej spravodlivosti a ani sa jej nepustím. Moje srdce nebude potupovať nijaký z mojich dní“ (Jób, 27. 6). Rozhodol sa vraj ostať slobodný… tam vo vašom svete, zakričal za mnou, sa zbavujete všetkých slobôd, všetkých práv, ktoré náležia ľudskej bytosti a jej dôstojnosti…
Sociálna nerovnosť v globálnom veku
Prečo tento príbeh? V úvodníku Literárneho týždenníka č. 35 – 36/2024 som dvoma vetami spomenul knihu Vedlejší škody. Sociální nerovnosti v globálním věku (Praha: Pulchra, 2024 s. 251, preložil Daniel Korte) od svetoznámeho poľsko-britského sociológa Zygmunta Baumana (* 19. 11. 1925 Poznaň, Poľsko – † 9. 1. 2017 Leeds, Spojené kráľovstvo), v ktorej rozoberá také aktuálne témy, ako spoločenská nerovnosť, vzťah socializmu a kapitalizmu, smutný osud komunizmu, pevné a tekuté látky vo svetle spoločenských premien, migrácia, konzumerizmus a morálka, súkromie a intimita, náhoda v živote človeka, prirodzené dejiny zla, my chudobní a v neposlednom rade sa zamýšľa nad úlohou sociológie.
Autor sa koncentruje, a to rezonuje takmer v celej knihe, na vedľajšie škody, resp. vedľajšie obete v našom živote. Čo má na mysli? Poukazuje na to, že vedľajšie obete sú výsledkom honby za ziskom, sú to ľudia, ktorí žijú síce v spoločnosti, ale očividne nie sú jej súčasťou, spoločnosť by sa ich najradšej zbavila, nepokladá ich za dosť dôležitých na to, aby ospravedlnila náklady na ich prevenciu; plánovači s nimi jednoducho nerátali, neočakávali niečo také, nepovažovali ich za objekty či subjekty, s ktorými treba v plánoch počítať – ide, politologicky povedané, o tú najkrajnejšiu a najnepríjemnejšiu usadeninu spoločenskej nerovnosti. Čudujete sa? Hromžíte na takúto kategorizáciu? Prosím vás, nebláznite! Dá sa omeleta urobiť bez rozbitých vajec? Pravdaže, ironizujeme. Autor to ilustruje na príklade Bradfordu, kde býval, presnejšie na príklade periférie tohto mesta: štyridsať percent mladých ľudí tam žije v rodinách bez jedinej osoby s pravidelným zamestnaním, každý desiaty mladistvý má už policajný záznam. Alebo: hurikán Katrina v americkej Louisiane – bohatí si mohli dovoliť utiecť do úkrytu, no tí najchudobnejší museli ostať – nemali na útek peniaze. A čo urobil štát? Označil to za vedľajšie škody!
Bežná prax v dnešnom spoločenskom systéme! Plasticky to vykresľuje Sibylle Bergová v románe GRM. Brainfuck (Bratislava: Inaque, 2021, preložila Paulína Šedíková Čuhová): „Nezískať nijaké učňovské miesto, sedieť na úradoch a žiadať sociálnu pomoc, nedostať sociálnu pomoc, lebo chýba nejaký papier, doma nájsť obesenú matku, prísť o byt, skončiť v domove pre mladé ženy, otehotnieť s niekým, pre tehotenstvo dostať bitku, dať dieťa na adopciu alebo aj nie, to je jedno. Potom začať chľastať, fajčiť krek a pozerať telku“ (s. 12).
Tak nejako je to i so Štefanom, bezdomovcom z nášho príbehu, ktorý hovorí o budovaní múrov, oddeľujúcich najnižšiu vrstvu obyvateľstva – vylúčených, vydedencov, odstrkovaných, nezamestnaných – od tých, čo si hovejú v novodobých chrámoch spotreby. Ide o nepriateľské predpolia postavené na území ich exilu, niekedy aj za ostnatým drôtom. Tieto hradby, hatiace prístup k tovaru, ochraňujú (len zdanlivo) pred podobných osudom. Oceľové rošty a žalúzie, kamery, bezpečnostné stráže pri vstupe či ukryté vo vnútri len umocňujú atmosféru bojiska a prebiehajúcich nepriateľských akcií. Tieto ozbrojené a dôsledne kontrolované nepriateľské citadely, týčiace sa vôkol nás, pripomínajú dňom i nocou biedu, potupu a ponižovanie. A potom sú tu ešte katedrály spotreby, bez tehál, múrov a betónu, chrámy vysielajúce vo virtuálnom svete nekonečný lúč produktov na čele s vlajkovou loďou Amazon a ďalšími digitálnymi gigantmi…
Hrozby tekutej doby
Hrozba vylúčenia je v súčasnej tekutej dobe najakútnejšia. A strach z neistoty je najsilnejším nástrojom moci. Sám Bauman upozorňuje, že „získať a udržať si legitímne a dôstojné miesto v ľudskej spoločnosti a vyhnúť sa hrozbe vylúčenia sa čoraz viac ponecháva na schopnosti a prostriedky každého jednotlivca, konajúceho na vlastnú päsť. Znamená to niesť nesmierne riziká a trpieť trýznivou neistotou. (…) Existenčný strach, ktorý mal sociálny štát definitívne zlikvidovať, sa vrátil s obrovskou razanciou naspäť“ (31).
Zygmund Bauman. Foto: Wikimedia.org
Áno, sociálny štát, ako sme sa s ním stretli hneď po prvej svetovej vojne napríklad v Rakúsku (podľa nemeckého filozofa Axela Honnetha vo Viedni dvadsiatych rokov sa zišlo dohromady niekoľko priaznivých predpokladov – pri moci bola sociálna demokracia, prijaté boli priekopnícke daňové zákony, začala sa výstavba obecných bytov, rozbehla sa školská reforma, zabezpečil sa spravodlivý prístup k vzdelaniu) alebo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v niektorých európskych krajinách (povedzme vo Švédsku pod vedením premiéra Olofa Palmeho, nepochybne zavraždeného pre jeho pokrokovosť a boj proti americkej vojne vo Vietname) sa stal po reagonomike či thatcherizme a nástupe neoliberalizmu koncom 20. storočia iba torzom, no úplne nezanikol, pretože, ako hovorí populárny nemecký filozof Claus Offe (svojho času som s ním robil rozhovor), „kapitalizmus nemôže fungovať ani so sociálnym štátom, ani bez neho“. Prečo? Lebo hrá dvojakú hru a usiluje sa udržať (aby sa ľudia nepostavili na odpor) jestvujúce pomery a kapitalistické spoločenské vzťahy. A hoci je pre mnohé inštitúcie nepohodlný, nemožno ho z týchto dôvodov bez vážnych následkov odstrániť, tobôž keď sa zdroje kapitalistického zisku presúvajú od vykorisťovania továrenskej pracovnej sily k vykorisťovaniu spotrebiteľov za asistencie úverových účtov. Táto ambivalencia slúži kapitálu ako nepriestrelná vesta…
Začiatkom tretieho tisícročia prevzal neoliberalizmus spolu s progresivizmom v euroatlantickom priestore, najmä však v Európskej únii (EÚ), vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch, naplno mocenské žezlo, a to za účinnej pomoci svojho byrokratického aparátu a aktivisticky poklonkujúcich médií hlavného či skôr dezinformátorského prúdu s úmyslom zašliapnuť všetko, čo zaváňa sociálnou spravodlivosťou, a na najnižšie dno degradovať myšlienku, že politická sloboda bez ekonomickej a sociálnej slobody je iba fragmentom na ceste ozajstného oslobodenia človeka.
Rozpad sociálneho štátu a slovenská sociálna demokracia
Oná ambivalencia súvisiaca so sociálnym štátom (jeho úlohou bolo krotiť kapitalistov), ale i čoraz širšia globalizácia núti naše sociálnodemokratické strany (Smer-SD a Hlas-SD) robiť neraz nejednoznačnú a nekompaktnú politiku v duchu bonmotu, že politika je umenie možného (ĺiberáli čarujú ešte väčšmi, ostávajú liberálmi iba vtedy, keď s nimi súhlasíte, inak ste nepriateľ – to sme tu už v minulosti mali a nadostač sme všetkému prikyvovali): doma (mám na mysli sociálnych demokratov), keďže chcú byť zvolení do parlamentu, používajú voči svojim voličom ústretovú taktiku zameranú na posilnenie národnoštátnych záujmov (týka sa to predovšetkým Smeru); na zahraničných fórach presiaknutých arómou voľnobehového, od zemskej príťažlivosti oslobodeného progresivizmu (EÚ, NATO) uplatňujú zase pozmenenú rétoriku najmä s ohľadom na to, aby si nerozbili hlavu o silný globalistický múr. Najčerstvejší príklad: premiér Robert Fico, jeden z najautonómnejších slovenských politikov, ktorý vyvoláva vrásky na čele mnohých domácich i zahraničných politických lídrov (vojna na Ukrajine, migrácia), vycestuje do Číny s cieľom nadviazať s ňou strategické partnerstvo, v tom istom čase sa podrobuje Maroš Šefčovič, kandidát Smeru, hearingu v EÚ na funkciu eurokomisára, poukazujúc pritom paradoxne na riziká a nebezpečenstvá spolupráce s týmto ázijským tigrom. Opozícia a slniečkárske médiá idú z toho vyskočiť z kože. Bijú na poplach! A čo sa stalo? Nič! Iba Maroš Šefčovič ako diplomat preukázal, že ovláda politiku umenia možného. Inak by sa pod tlakom neoliberálnej a progresivistickej presily v Európskom parlamente na svoj post nedostal. A to i napriek jeho dlhoročnej diplomatickej skúsenosti! Takto môže aspoň ako-tak prostredníctvom lobingu a silou svojej autority presadzovať „smerácku“ agendu. (Progresivistický eurokomisár by bol s najväčšou pravdepodobnosťou pre Slovensko katastrofou, posluhoval by blahosklonne kapitálu a vojensko-priemyselnému komplexu, zaťahoval by nás do vojen. A navyše by vo svete šíril, že volební víťazi u nás nepredstavujú väčšinu, že ide o karikatúru demokracie, o politické smeti, že koalíciu volili výhradne lúzri – pozri úvodník (SME/Magazín o knihách, november 2024.) Pravda, odumieraniu sociálneho štátu, navzdory proklamovanému úsiliu, sa Šefčovičovi ani sociálnodemokratickým stranám nepodarí zastaviť, nie je to v ich silách. Napokon, aj doteraz prijímané sociálne opatrenia sú iba chabé náplasti na krvácajúce a hnisajúce rany daného spoločenského systému. Stačí spomenúť chudobu a materiálnu i duchovnú depriváciu osamelých matiek s deťmi, jednočlenných domácností, dôchodcov, ľudí zmietajúcich sa strachom o holý život a zomierajúcich na pokraji spoločnosti.
Svadba politiky a moci sa končí rozvodom
Sám Bauman na margo toho konštatuje: „Svadba moci a politiky sa dnes končí rozvodom. (…) Teraz máme moc bez politiky a politiku zbavenú moci. Moc je už globálna, politika zostáva žalostne lokálna. Územné národné štáty sú lokálnymi policajnými okrskami ,zákona a poriadku‘, ako aj miestnymi popolnicami a zariadeniami na odvoz odpadu a recyklačnými fabrikami na globálne produkované riziká a problémy“ (s. 36 – 37). A v ďalšej časti dodáva niečo v tom zmysle, že neexistuje spôsob, ako by mohli jednotlivé štáty či zoskupenia štátov džentlmensky vystúpiť z globálnej závislosti ľudstva. Sociálny štát už nie je životaschopný, len sociálna planéta môže prevziať funkcie, ktoré sa sociálny štát pokúšal – so striedavými úspechmi – vykonávať (Bauman tým vlastne potvrdzuje základnú Marxovu tézu). Skrátka, stali sme sa svedkami odtrhnutia obchodných záujmov od národného štátu, o rozhodujúcich veciach rozhodujú globálni hráči…
Rovnako kriticky sa vyjadruje o fenoméne solidarity, ktorá sa podľa neho zahaľuje celodennou hmlou a iba kde-tu sa cez ňu prederie lúč vzájomnej ľudskej spolupatričnosti – svetom vládne apatia voči narastajúcej nerovnosti, prehlbovaniu priepasti medzi bohatými a chudobnými, voči útrpnosti biedy, hladu a zničujúcich vojnových konfliktov. A to všetko v ostrom kontraste s napomádovanými celebritami na sociálnych sieťach… Áno, taký je súčasný homo sapiens s kopírovanou umelou inteligenciou…
Rekviem za komunizmus?
Zygmunt Bauman v knihe konfrontuje aj kapitalizmus s reálnym socializmom, dokonca hovorí o rekviem za komunizmus. V tejto súvislosti poukazuje na dve fázy modernity – pevnú a tekutú: bolo potrebné spáliť a rozprášiť všetko staré, zahnívajúce, skostnatené, následne zbaviť stavenisko zatuchnutých trosiek a vybudovať niečo nové, lepšie. Heslo znelo: Tvorivá deštrukcia! Všetko v ľudskom živote sa malo oslobodiť z okov histórie, vykoreniť zo zošnurovaných tradícií a pretvoriť ich do moderného, ničím nezaťaženého umenia. Aj vďaka architektúre, maliarstvu, výtvarným artefaktom, literatúre a dramatickej tvorbe. Podľa autora kapitalizmus i socializmus stáli v období modernity pred nahradením zdedených „pevných látok“ kvalitnejšími, istejšími a životaschopnejšími látkami („Úlohou bolo zdvihnúť a posadiť späť na koľajnice svet, ktorý sa vykoľajil chybou motora alebo strojvodcu, a položiť koľajnice na pevnejšie a odolnejšie podložie“(s. 48). Oba systémy sa rozhodovali, akou trasou sa vydať. Leninova verzia socializmu – komunizmus – viedla cez ideológiu a prax skratiek za každú cenu, keď o víťazstve socialistickej revolúcie mali rozhodnúť skúsenosti profesionálnych revolucionárov, ktorých úlohou bolo „pohnúť“ dejinami. Výsledok? Nahradenie „pevných skostnatených látok“ inými „skostnatenými pevnými látkami“ s vyústením do mnohých, niekedy až neočakávaných krutostí. Komunistickému experimentu, zdôrazňuje Bauman, zazvonil do hrobu nástup tekutej modernity, ktorá zmietla zo stola známu mantru – „každému podľa jeho schopností, každému podľa jeho potrieb“ (socialistické inštitúcie „pevnej“ modernity neboli pripravené na obsluhu ich „tekutého“ prevtelenia).. Dovtedy sa totiž verilo (v kapitalizme i socializme), že ľudské potreby sú konečné, vypočítateľné a stabilné. Lenže…
… lenže v tekutej fáze modernity, v čase, keď sa všetko hýbalo, vytrhávalo z koreňov a sypalo sa ako piesok medzi prstami, kapitalizmus zo súťaže oboch systémov odstúpil, vydal sa svojou cestou, stavil na potenciálnu nekonečnosť ľudských túžob a zameral sa na zabezpečovanie nekonečného rastu – na túžby po ďalšej túžbe, namiesto ich uspokojovania. Ukázalo sa však, že tekutá modernita v tejto podobe nie je všeliekom, naopak, môže viesť k ďalším zverstvám a trápeniam. Autor to ilustruje na viacerých príkladoch: „Deväťdesiat percent celkového bohatstva planéty zostáva v rukách iba jedného percenta jej obyvateľstva. (…) Európa a USA utrácajú každoročne sedemnásť miliárd dolárov za krmivo pre zvieratá, kým podľa expertov treba na záchranu svetovej populácie pred hladom len devätnásť miliárd dolárov. (…) Priemerná európska dotáciu na kravu predstavuje dva doláre denne, čo sa rovná hranici chudoby, čiže sume, z ktorej sotva vyžijú miliardy ľudí na zemeguli“ (s. 38). Brutálna ekonomická sila Spojených štátov a Európy nezosobňuje nič iné, iba úsilie obraňovať privilégiá privilegovaných, ochraňovať bohatstvo bohatých, ďalej ho čoraz výraznejšie umocňovať a v záujme ich bezpečia budovať sofistikované nedobytné zóny; na druhej strane sa v tých istých krajinách zvyšuje výskyt duševných chorôb, narastá počet násilných trestných činov, počet väzňov, prípadov zhubnej obezity i tehotenstiev mladistvých a podobne.
Vzkriesenie jadra socialistického projektu
Pokiaľ ide o rekviem za komunizmus, Bauman si necháva pootvorené zadné dvierka, chápe, že dnešné nespravodlivé usporiadanie sveta, onen svetový poriadok vrchovato naplnený sociálnou nerovnosťou si bude nevyhnutne v istej chvíli opäť vyžadovať „vzkriesiť základné jadro socialistickej aktívnej utópie – princípu kolektívnej zodpovednosti a kolektívneho zabezpečenia proti biede a nešťastiu, tentoraz trebárs v globálnom meradle s ľudstvom ako celkom“(s. 41). Uvedomuje si síce, a to oprávnene, že bezpodmienečná zodpovednosť za druhého, onen základ každej morálky, je požiadavkou vznesenou skôr na svätých ako na ľudí priemerných, obyčajných, akými je väčšina z nás.
Autor ďalej zdôrazňuje, že našim súčasníkom môžu pripadať všetky terajšie skrivodlivosti a neprávosti rovnako odpudivé a bolestivé ako tie, ktorými si prešli naši predkovia, no veľmi ľahko ich bagatelizujeme, pohŕdame nimi, nepokladáme ich za podstatné. Nezabudne v tejto súvislosti spomenúť slová Jürgena Habermasa, známu nemeckú filozofickú osobnosť, ktorý tvrdí, že program komunizmu sa doposiaľ nenaplnil. Väčšina z pohoršujúcich a poburujúcich, nemorálnych aspektov ľudskej existencie (krikľavo neférové rozdeľovanie bohatstva, hojne rozšírená chudoba, hlad, poníženie, potláčanie ľudskej dôstojnosti), ktoré robili tento projekt v očiach miliónov obyvateľov „pevnej modernity“ veľmi príťažlivý a povzbudzujúci, z nášho života nevymizla, stále zostávajú s nami, neraz v hrozivejšej podobe ako pred dvesto rokmi, ba ich objem, sila, ohavnosť a odpornosť čoraz viac narastá.
Habermasov žiak, už spomínaný Axel Honneth, vydal nedávno knihu Idea socializmu (Bratislava: VEDA, 2020, preklad Patrícia Elexová). K napísaniu tohto diela ho viedli dva ťažiskové momenty: preklínanie a zaklínanie slova socializmus, jeho odvrhovanie na smetisko dejín, odmietnutie ako alternatívy k súčasnému kapitalizmu: „… akoby za jednu noc – Max Weber by neveril vlastným očiam – sa úlohy dvoch veľkých protivníkov 19. storočia vymenili: Zdá sa, že náboženstvu ako etickej sile patrí budúcnosť, zatiaľ čo socializmus sa vníma ako duchovný výtvor minulosti. Chcem ukázať, že v ňom tlie istá iskierka, stačí vylúpnuť kľúčovú úlohu zakorenenú v ére raného industrializmu a zasadiť ju do nového spoločenského rámca“ (s. 24). Druhým momentom je fakt, že kapitalizmus od samých počiatkov vykorisťoval a zbedačoval ľudí, osobitne vypuklo sa to začalo prejavovať po rozpade sociálneho štátu koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia.
Honneth zároveň poukazuje na tri dedičné záťaže socializmu, ktorých korene spočívajú v 19. storočí. Po prvé, je to orientácia socialistov na sféru ekonomickej činnosti ako jediného miesta zápasu o primeranú formu slobody a zároveň absencia normatívneho prístupu k politickej oblasti s dôrazom na rodiace sa občianske práva, po druhé, ide o skostnatené chápanie robotníckej triedy ako nosného revolučného subjektu a, po tretie, týka sa to prekonanej tézy o zákonitom procese vývoja dejín, keď sa, povedané s Marxom, „kapitalistické výrobné vzťahy s historickou nevyhnutnosťou rozložia samy od seba“ (s. 74).
Prirodzene, podaktorí politickí filozofi majú k jeho tézam a myšlienkam pripomienky, iní mu dávajú za pravdu. Azda k tomu prichodí dodať, a to na rozdiel od Baumana, že na dosiahnutie prakticko-politickej mobilizácie musí byť socialistický projekt najprv činný miestne a až potom by mal prekročiť národnoštátne hranice, už aj preto, že proletársky internacionalizmus patrí do usadeniny dávnej minulosti…
Dosť bolo Jóbových zvestí!
K socialistickej idei sa hlási i významný francúzsky ekonóm Thomas Piketty (Time for Socialism, Yale University Press, 2021), v mladosti ostrý konzervatívec. Podľa neho iba história rozhodne, či je slovo socializmus definitívne mŕtve a či ho treba nahradiť. Tvrdí, že tento pojem možno uchovať, aj keby sa naplnil precíznejším obsahom, ktorý by vystihoval alternatívny ekonomický systém. Nestačí byť proti kapitalizmu či neoliberalizmu, je nevyhnutné byť za niečo iné, čo bude lepšie, príťažlivejšie pre všetkých, pre väčšinu obyvateľstva, ktoré otvorene povie, že súčasný kapitalizmus nemá budúcnosť, že prehlbuje nerovnosť a vyčerpáva planétu. Pravda, zároveň je potrebné férovo upozorniť, že súčasný systém má pred sebou ešte veľa dní – až dovtedy, kým jasne a jednoznačne nevymedzíme alternatívu k nemu a zároveň sa budeme vedieť vyrovnať s babylonským systémom náhod odmeňovania, ale i trestania človeka. A kým sa nevymaníme z apatie spôsobenej únavou z (ne)demokracie a (ne)slobody…
Pravda pravdúca!
Vráťme sa však opäť k Baumanovi. Aké východiská ponúka on? Vyjadril to lakonicky: „Existujú silné dôvody na to, aby sme sa zastavili a premýšľali, znovu a znovu premýšľali, čo sa stalo s dieťaťom, ktoré sme vyliali spolu s vaničkou… To dieťa plače, volá po našej pozornosti.“
Volá po nej aj náš bezdomovec Štefan, bojí sa, aby mu namiesto jednoeurovky neostala v čiapke iba desaťcentovka. Napokon, Jóbových zvestí zažil už dosť…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 37 – 38/2024)
