Vraj – ako to všetko vidím a vnímam, čoby vtedajšia najznámejšia televízna tvár Novembra ´89? No hej, bol som priamo pri tom. Moje hodnotenie 35-výročia „Nežnej revolúcie“ nemôže byť preto neosobné. Moderovať hlavné večerné celoštátne spravodajstvo počas prevratu vyvolalo celosvetovú pozornosť. Očakávania na jednej strane, no i strach a obavy na strane druhej. Osobne som i ja očakával aj vítal zmeny.
No nie za cenu kolosálneho podvodu s chýrom o mŕtvom študentovi. No tým, že som ho v pondelok 20. novembra 1989 ukázal živého v priestoroch Televíznych novín, stal som sa nepriateľom všetkých ,nežných teroristov‘. V tých revolučných dňoch prevratných zmien prevládali emócie nad faktami aj racionalitou.
„V revolúciách, tak ako v búrkach na mori, pevné hodnoty idú na dno, ľahké veci vynesie príliv tesne pod hladinu.“ – Honoré De Balzac
V tvrdej bašte antikomunizmu…
Plne súhlasím s jedným z protagonistov politického prevratu v ČSSR, neskorším českým prezidentom Václavom Klausom, ktorý zdôraznil toto: „Komunizmus v roku 1989 padol, nebol porazený, už nebol schopný fungovať. Režim sa rozpustil. Tí, ktorí sa považujú za víťaza nad komunizmom, to nechcú počuť, pretože ich to deheroizuje,“ povedal Klaus pri svojej prednáške na pražskej Vysokej škole ekonomickej k 35. výročiu začiatku Nežnej revolúcie 17. novembra 1989, o ktorej informoval portál Lidovky.cz.: „Trvám na tom, že žiadny majiteľ pádu komunizmu neexistuje. Túto ilúziu treba dôsledne rozptyľovať.“ Drvivá väčšina verejnosti podľa neho v roku 1989 chcela koniec komunizmu, slobodu, západný blahobyt a voľný pohyb po svete. „Chceli sme kapitalizmus, nechceli sme žiadne tretie svety, socializmus s ľudskou tvárou spojený s rokom 1968,“ povedal študentom bývalý prezident. Je zaujímavé, že v Českej republike svätiacej kult Václava Havla, vyšlo množstvo kníh či publicistických článkov o jeho pravej tvári či ďalších boriacich mýty o proklamovanom „víťazstve lásky nad lžou a nenávisťou“, ale aj rozptyľujúcich predstavy o nezištných cieľoch a metódach najznámejších protagonistov. Patril k nim aj hudobník Michael Kocáb, ktorý sa s terajšími politickými pomermi v Čechách (s kontrarozviedčíkom na Hradčanoch a budúcim víťazom volieb Andrejom Babišom – s jeho komunistickou minulosťou) zmieruje ťažko. „Politicky řečeno jsem z toho znepokojen, rockersky řečeno naštván, že to takhle dopadlo,“ uviedol pre web Prima Ženy. O oslavách 17. novembra a kladení vencov prezidentom Petrom Pavlom použil prirovnanie: „Jako kdyby na Národní šel květiny pokládat Husák.“
Na Slovensku trčia len „nežné zľavy“
Slovenský prezident Peter Pellegrini vo svojom televíznom príhovore v predvečer výročia ľutoval, že pod Tatrami sa oficiálnych osláv Dňa boja za slobodu a demokraciu nechytila ani vláda, ani opozícia. Nuž, veď ani niet čo oslavovať. Zasmial som sa na vtipe cez slzy, ktorý mi formou SMS pristál v mobile:
„17. november 1989 je dňom
kedy pomýlený národ povstal sám proti sebe.
Od toho dňa sa mnohým splnil ich ,americký sen‘.
Stali sa nezamestnanými, dlžníkmi, bezdomovcami,
žobrákmi, otrokmi politikov, bánk
a nenažratých podnikateľov:“
V dnešnej našej Slovensko-ukrajinskej republike nemožno takmer nič porovnávať. Veď samostatný štát vznikol až pár rokov po prevrate. Zažili sme ale aj menovú reformu, no rozdielnu od tej „komunistickej“ v roku 1953. Neokapitalisti nám lusknutím prstov zmenili korunu za euro. Čo stálo 1 slovenskú korunu, stojí dnes 1 euro a financmajstri tvrdia, že ten kurz 1:30 je pre občana výhodou i spasením. Preto sa chce až povyskočiť radosťou, keď v reklame ktorýsi z nadnárodných reťazcov aktuálne láka na „nežné zľavy“ … „Mať dnes tú ekonomik,u čo sme mali koncom roka 1989, ľudia by tancovali na uliciach! Niekto ich tak zblbol, že vymenili ,komunizmus‘ za KONZUMIZMUS, a niektorí sa nenažrali dodnes...“, napísal v e-mailovej pošte Peter Zajac-Vanka. Kadečo sme veru od Novembra 1989 vymenili. Napríklad ornú pôdu za obrovské sklady a logistické parky. Potravinovú sebestačnosť za globalistický brak. Všetok štátny majetok za tučné provízie pre zopár vyvolených. Ružovú propagandu za modrú.
Drobné radosti šťastného dneška
Medzi tie moje jednoznačne patrí osobné stretnutie so slovenskou filmovou dramaturgičkou, scenáristkou, publicistkou a vysokoškolskou pedagogičkou prof. Zuzanou Gindl-Tatárovou, ArtD. Po 35-tich rokoch sme sa na pôde Audiovizuálneho fondu stretli osobne, práve v týždni pred výročím. So spomienkou na pamätný reťazový pochod „Vítaj Európa“ na slovenskom i rakúskom brehu Dunaja. Dodnes mám v obývačke petržalského panelového bytu odložený pätnásťcentimetrový kúsok ostnatého drôtu zo ,železnej opony‘, ktorej likvidáciu som reportážne spracoval. Zorganizovali ho vtedy novinár Eugen Gindl, Zuzana Tatárová a ďalší členovia Koordinačného výboru VPN pre tisíce nadšencov. Mnohí z účastníkov už dnes nežijú, väčšina sklamane spomína na radosť z nadobudnutej slobody a možnosti cestovať na Západ… Odvtedy za hranice ani necestujú, niet času ani prostriedkov.
No pre niekoľkých mal prevrat veľký zmysel i obrovský význam. Zopár z nich si zariadilo závideniahodné trafiky. Napríklad tvár a hovorkyňa študentského hnutia počas „Nežnej revolúcie“ Zuzana Mistríková je dnes úspešnou filmovou producentkou a prezidentkou Asociácie nezávislých producentov. Verejne dostupné zdroje uvádzajú, že len od roku 2008 (teda od vzniku Audiovizuálneho fondu) podala 150 žiadostí, z ktorých bolo cca 93 podporených verejnými financiami: v celkovej výške 6 547 592 eur (čo je v prepočte takmer 197 miliónov korún!). K najznámejším filmom, v ktorých mala prsty, patria: „Mečiar“, „Posledná aristokratka“, „Nafarbené vtáča“, „Toman“, „Učiteľka“ či absurdný film o mnohonásobnom vrahovi, šéfovi slovenského podsvetia Mikulášovi Černákovi „Miki“.
Napoleon Bonaparte tvrdil, že „V revolúciách sú dva typy ľudí: jedni ich robia, druhí na nich zarábajú.“ Slovenská vynaliezavosť priniesla aj riešenie „dva v jednom“…
Autor s Michalom Dienešom v rýchliku.
P. S.
NEHAŇTE ĽUD MÔJ
Nehaňte ľud môj,
že tak volí
veď od Novembra, v ponuke
dominujú voly.
Ovce, sliepky, i háveď iná
tak ako Boh dal
k Ábelovi i Kaina.
Nehaňte ľud môj,
že osprostel, a prácu otcov
cudzím,
za potlesku a spevu dal.
Výdobytkov z ich trápenia
osoh vlastný
svetu zla a klamu
odovzdal.
Nehaňte ľud môj
mládež, a budúcnosť našu,
že nerozlíši
prázdnu od plnej,
a nie len čašu.
Ešte je nádej,
bo korene sú zdravé
len čas plynie,
a diabol vydáva sa
za progresívne.
Nehaňte ľud môj,
že vojnu nechce
aj keď tí hore, jeho vlastní,
pre zisky svoje
tam posielajú zbrane.
A vedia, že aj toto
je zabíjanie.
Nehaňte ľud môj,
že sa bojí, aj osud vlastný
vziať do rúk svojich.
Spolky, do ktorých ho vhnali
načas a nateraz,
mýlia jeho hlavy.
Deň potom, ako vždy, príde.
Účet, Páni,
ešte platiť máte!
17. septembra 2024, Michal Dieneš
Foto: Archív autora
