Globalisti už celé desaťročia cielene, pritom nenápadne a permanentne, rozkladajú a oslabujú prostredníctvom rôznych prepracovaných mechanizmov národné štáty. „Spoločnosť zábavy“ sa výraznejšie posilňuje od 70. rokov minulého storočia. To všetko s dôrazom na individualizmus, lebo človek budúcnosti má byť podľa globalistov sebecký, nemá mať ideály, sny a ani vnútorný charakter. Duševná chudoba sa vyvažuje a nahrádza falošnou virtuálnou technologickou masou, ktorá sa navonok javí ako vedecká. Popri umení je postupne rozvracaný aj školský systém, kde je klasické humánne vzdelanie potláčané a nenápadne, ale systematicky nahrádzané rovnakým pragmaticky technickým spôsobom náhľadu na svet. Účinným mechanizmom rozvracania spoločnosti je aj využívanie audiovizuálnej techniky a prostriedkov na uspokojovanie individuálnych potrieb a očakávaní ľudí riadených ich prvotnými inštinktami. Nielen v súkromí či v prítmí klubov, ale už aj do verejných umeleckých produkcií sa postupne pretláča expresívny prejav sexu, násilia a nielen slovnej vulgárnosti. Sexualita a najmä inakosť v jej orientácii je ako módny trend hlavnou témou väčšiny umeleckej produkcie ostatných rokov. Neustále a zo všetkých strán je presadzované medzinárodne slobodné obchodovanie. Globalisti sa snažia odstrániť hospodárske a politické hranice a dane, ktoré zaťažujú zahraničný obchod, lebo tým národné štáty strácajú jednu zo svojich najsilnejších zbraní – vlastnú identitu. Slobodný obchod bez hraníc sa odráža v problematike zamestnanosti, menšie národné štáty strácajú svoju konkurencieschopnosť a tradičné odvetvia národných hospodárstiev strácajú svoje tradičné trhy. Je až očividné, ako je manipulovaná tlač a médiá všeobecne. Médiá hlavného prúdu sú až nekriticky jednostranne zamerané neoliberálne, stojac za kapitalistickou globalizáciou a v ostatných rokoch až hystericky rusofóbne. Mediálne pokrytie potrieb občanov v širšom politickom spektre je nedostatočné, akoby hľadanie alternatívy k súčasnému zriadeniu bolo tabu a až trestné. Komerčné účely a pohnútky sú bezpochyby prítomné v oboch druhoch médií – v mainstreame aj v „alternatíve“.
Všadeprítomný je nielen neoliberalizmus, ale aj rozširovanie anarchistických ekologických názorov s dôrazom na zneužívanie študujúcej mládeže. Zelená agenda je niečo, čo mladým pristane a nemusia sa zamýšľať, prečo dôležité postaviť sa proti autorite, najmä štátnej. Pripomeňme, že len opakujú to, čo im ponúka masová kultúra. Globálna masová kultúra je produktom globálneho hospodárstva, do ktorej je rafinovane vložený kúsok každého náboženstva, každej národnej kultúry, tradície, zvykov a trocha aj vedy, aby bol každý spokojný. Prostredníctvom médií, ktoré sú schopné pôsobiť v jednej chvíli na veľké množstvo jedincov bez toho, aby dochádzalo k ich vzájomnej fyzickej interakcii, sa vytvára uniformovaný vkus. Na čele tohto frontu stojí reklama a všetky módne trendy. Súhrn informácií, hodnôt a artefaktov sprostredkúvajú masové médiá tak, aby ich mohol ľahko „konzumovať“ čo najširší okruh príjemcov – konzumentov. Tento špecifický typ kultúry je vysoko komercionalizovaný a homogenizovaný a to, čo ponúka, možno charakterizovať ako štandardizované a unifikované. Zábavné programy v televíziách majú rovnaký formát (len s inými protagonistami) po celom svete. Prvotným cieľom je publikum pobaviť a najmä poslúžiť na zaplnenie jeho voľného času – preto preferuje menej náročné žánre a podporuje nekritický prístup. Zákonu ponuky a dopytu, keďže ho sama vytvára a ovplyvňuje, podlieha len zdanlivo. Neblahým dôsledkom je skutočnosť, že ľudia si prestali utvárať názory v komunite na lokálnej úrovni či v rodine, ale preberajú ich automaticky a nekriticky z médií.
Spôsob života mnohých skupín obyvateľstva je výrazne konzumný a pri postupujúcom raste relatívnej chudoby má neblahý vplyv na celé spektrum kultúr v slovenskej spoločnosti (napr. kultúry odievania, bývania, starostlivosti o telo, stravovania, vrátane kultúry pitia alkoholických nápojov, športu, relaxu a zábavy a všetkých stupňov vzdelania). Celá sféra estetického cítenia je poznačená módnymi výstrelkami a vplyvom masovej kultúry. Roky pokrivkáva cenová dostupnosť kvalitného umenia pre širšie vrstvy obyvateľstva. Životný štýl a hodnotový systém má vplyv na morálku a etiku jedincov a aj celej spoločnosti. Prevláda názor, že za peniaze je možné kúpiť naozaj všetko – život a výhody všetkého druhu.
Nadmieru sa verejne prezentuje a uplatňuje brutalita, dehonestovanie, ponižovanie, šikanovanie, netolerancia k iným názorom, rasám a vyznaniam. Spoločenská prax a nedostatok peňazí sa prejavuje ich nadmernou fetišizáciou a nárastom protispoločenského a nezákonného konania jednotlivcov a skupín kvôli ich získaniu. Vykorenenie tohto javu vyžaduje silnú osobnú vôľu. Natíska sa rečnícka otázka, kedy sa zbavíme ponižovania, dehonestovania a zosmiešňovania štátnej moci a zákonov. Znevažovanie prvkov štátnej moci má významný podiel na poklese autority zákonov a rastúcej uvoľnenosti mravov.
Niektorí teoretici a autori rozvinuli kritiku masovej kultúry. Používa sa aj termín masová zábava, čo je ale zúženie najmä z pohľadu dopadov na spoločnosť a jej jedincov. Masová kultúra diktovaná vzorcom a opakovaním podporuje konformitu a presadzuje pasivitu. Umberto Eco tvrdí, že masová kultúra je produktom masových médií. Prispôsobovanie je podľa Eca hlavným rysom kultúrneho priemyslu. Podľa mňa je aj nástrojom na oslabovanie a rozkladanie národných štátov a na vytváranie len jedného uniformného názoru.
Opozícia s výraznou podporou liberálnych médií po posledných voľbách verejnosti permanentne vštepuje názor, že MK SR zasahuje do slobodnej umeleckej tvorby a tým ničí kultúru. Ja by som skôr podotkol, že médiá ničia kultúrnosť… Ale nejde o nič iné, len o politický zápas a hlavne o vplyv na rôzne dotácie a financovanie konkrétnych jednotlivcov. Do tohoto politického zápasu sa veľmi aktívne zapojili najmä tváre z divadelného prostredia. Prečo práve oni? Lebo sú už širokej verejnosti známe, médiá ich už „vyrobili“ a netreba vynakladať úsilie na ich prezentáciu. Na podporu úvah, že to nie nič nové pod slnkom, si stačí pozrieť stručný prierez dejinami divadla od jeho vzniku cez jeho profesionalizáciu až po dnešok. A prečo je to dobré pripomenúť práve teraz, keď sme svedkami rôznych tlačových konferencií, vyhlásení a prehlásení členov divadelných súborov? Preto, lebo práve činovníci divadla, najmä jeho tváre – herci, sú tí politickí aktivisti; a to nielen dnes. Divadlo bolo vždy súčasťou politiky, rôzne využívané aj zneužívané. Raz v prospech oficiálnej moci a inokedy proti nej. Herci majú dar, že vedia presvedčivo prezentovať aj cudzie texty a dokážu sa s nimi stotožniť. Niekedy stačí, že to vynáša, ale to len vtedy, ak je aktér súčasťou tej „správnej“ množiny. Niekoľkí mali šťastie (alebo boli vybraní?!) a sú v permanentnom kolotoči rôznych produkcií zábavy, denných sitkomov, reklamy, kvízov, diskusných relácií, hobby magazínov a pod. Teda masovej kultúry. Je to ale stále dookola tá istá množina známych tvárí. Sú to poväčšine tí, čo sa dožadujú umeleckej slobody…
Bezbrehá umelecká sloboda tvorby však ešte neznamená nárok na automatickú finančnú podporu štátu, najmä nie vtedy, ak má negatívny vplyv na žiadaný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície alebo vieru. Tu prichádzame na koreň pretrvávajúceho konfliktu medzi tvorcami divadelného umenia a predstaviteľmi štátnej moci. V Ríme sa hralo divadlo podľa hesla Panem et circenses (chlieb a hry); tvorcovia na Slovensku musia spĺňať požiadavky v niekoľkých oblastiach, napr. v rovine dramaturgickej a najmä realizačnej. V štátom financovaných divadlách sa predstavitelia rezortu (v gescii ktorých tieto súbory sú), dožadujú v ich produkcii viac štátom preferovanej estetiky bez nadužívania vulgarizmov, príliš expresívnych prejavov sexu a násilia. To sa vzťahuje aj na spolitizovanú problematiku sexuálnej orientácie a jej neprirodzeného pretláčania. Čo je na tom nepochopiteľné?! Čo je nepochopiteľné na vyžadovaní zákonnosti, transparentnosti a hospodárnosti v štátnych inštitúciách?! A na záver mi nedá nezacitovať zo zatiaľ neuverejnených spomienok jednej už zosnulej slovenskej herečky: „Keď si pripomeniem svoje prvé stretnutie s kočovnou hereckou spoločnosťou, priznávam, že som bola veľmi rozčarovaná a aj prekvapená. Inak som si predstavovala ten „kúzelný“ herecký život, plný ligotu a jasu v žiari reflektorov. To falošné pozlátko, ktorým sa zakrývala bieda a zúfalstvo. Bolo to začiatkom roku 1939 a vtedy som o tom nechcela rozmýšľať. Mladosť je už raz taká. Ženie sa za vysnívanou ilúziou, ktorú si ešte svojsky skrášľuje. Mojím šťastím bolo, že som stretla spoločnosť Jana Klatovského. Bolo to obdobie začínajúcej národnej poroby a súdržnosť u väčšiny súborov, ktoré som spoznala či už osobne, alebo z rozprávania kolegov, bola národne uvedomelá. Iné je žiť dve hodiny na javisku v cudzej psychike, iba vo vlastnej koži a iné žiť občianskym životom bez domova, bez finančných prostriedkov, zle oblečený a na okraji spoločnosti. Dom od domu, dvere od dverí ponúkať vstupenky na vlastné predstavenie a počúvať nahlas vyslovované názory na všelijakých tulákov, žobrákov a zlodejov, medzi ktorých boli v tých časoch zaradení aj herci a komedianti… Dnes je to už iba zahmlená minulosť, ktorej ťažko uveriť, ale ja som túto dobu ešte málilinko spoznala na vlastnej koži. Najmä preto som vždy mala na pamäti prísahu, ktorú zložili všetci, čo patrili k svetu, čo sa volá divadlo v roku 1948, keď dostali „divadelný zákon” a s ním istotu vlastnej existencie. Za tých 50 rokov, čo som vstupovala na javisko, sa mnoho zmenilo. Priali sme si, aby každý, kto dostal život, prežil ho v mieri, v radosti, v zabezpečení vzdelania pre seba a svoje deti a dostatku svojich základných životných potrieb. Nič pre mňa nebolo vtedy také dôležité, ako divadlo. Nie peniaze, nie hazard, ale osobná sloboda a istota spoločenského zriadenia so životným zabezpečením mi dala možnosť prežiť krásny život. Bežným prianím je prianie zdravia a šťastia. Ja si pod šťastím predstavujem neprísť v živote do kontaktu s človekom postihnutým nadradenosťou, hlúposťou, sebectvom, zlobou a zákernosťou, v rúchu baránka, s legitimáciou príslušníka skupiny majúcej moc, alebo po nej bažiaci cez presadzovanie len jedného vlastného neomylného názoru.“
Jedna odpoveď
Dobrý článok, ďakujem.