Keď zavše zavítam do Skalice, nedá mi nezájsť na roh Potočnej ulice v jej dolnej časti, kde stál kedysi môj rodný dom (dnes je tam poštový úrad). Spomienky na detstvo sú totiž také silné, že neodolám – ešte teraz počujem cinkot skla na rozbitom susedových okne, keď beťárska futbalová lopota neposlúchla niekoho nohu, ešte dnes ku mne dolieha ozvena pesničiek, ktoré sme s kamarátkami a kamarátmi spievali na lavičke pred naším domom, ešte dnes vidím, ako preliezam cez okno náprotivného domu Príkazských (boli to pekári) a bežím, plný strachu, medzi chalanov s teplými rožkami v náručí.
Vtedy som netušil, že preliezam cez okno vzácneho Taynayovského domu (skôr známeho ako dom Príkazských, dnes s puncom národnej kultúrnej pamiatky) s vysunutým hranatým arkierom a kamenným vstupným portálom s dátumom 1675 a so skratkou mena majiteľa i jeho profesie. A netušil som ani, že v rokoch 1874 – 1877 v ňom žil (bol to dom mestských sudcov) a pracoval ako advokát Svetozár Hurban Vajanský, veľký národovec a spisovateľ.
Dom, v ktorom v Skalici žil a pracoval S. H. Vajanský. Foto: Miroslav Minďáš
Trojročný pobyt v Skalici bol pre Vajanského po literárnej stránke neobyčajne inšpirujúci. Spisovateľ totiž na základe svojich životných skúseností získaných v meste, ako i pod vplyvom svojich spomienok na spoločenský život v Senici, na Brezovej, v Turej Lúke, Jablonici, na Myjave a v okolitých obciach so zemianskymi kúriami, ako napr. v Rohove, Rybkách, Podolí, Dojči, Štefanove a i., umiestňuje dej väčšiny svojich próz na Záhorie. Svedčia o tom diela ako Letiace tiene, Koreň a výhonky, Kotlín, Babie leto, Pustokvet. Život niektorých ústredných postáv jeho románov súvisel priamo so Skalicou, čo platí hlavne o postave architekta Mirka Kladného z Koreňov a výhonkov, ku ktorej mu dal podnet bratanec, staviteľ skalického Kruhu, vychýrený architekt Dušan Jurkovič. V postave Jána Greguša z románu Kotlín zobrazil zase turolúckeho a brezovského notára Juraja Jurkoviča, spoluzakladateľa Matice slovenskej a slovenských gymnázií, ktorý po predčasnom penzionovaní odišiel do Skalice k svojej dcére Emílii, kde pôsobil ako mestský účtovník a riaditeľ Pomocnej pokladnice.
Duchovia sudov
Vajanskému poslúžila ako studnica námetov i samotná Skalica. Už roku 1874 vydal v miestnej Škarniclovskej tlačiarni novelu Duchovia sudov, fraškovitý „obrázok z našich čias“ – s úchvatným opisom cesty cez Predmestie do vinohradov.
Titulná strana novely Duchovia sudov.
Burleska je plná humoru, vína i rečí o láske s výrazným autobiografickým nádychom. K jej napísaniu ho podnietili návštevy v búde (tak sa v Skalici nazýva vinohradnícky domček) spriatelenej rodiny Mittákovcov „v luteránskej štvrti“ vo Vysokom poli – rodiny, ktorá ešte nepodľahla maďarizácii a germanizácii a aktívne sa podieľala na správe mesta.
A čo tak vybrať sa dnes do onej búdy po Vajanského stopách a pozrieť sa na záhadných duchov skalického červeného, ktorí vraj, ako on hovorí, „kolenové svaly zoslabujú, napádajú slabé stránky chlapov, kňazov nevynímajúc. Najhorší je však duch Motolec s večne ufúľaným kabátom, no aj ďalší sú nebezpeční“?! Najmä takí, čo jazyk poriadne dopletú, ako spisovateľovým dvom kamarátom po viacerých pohároch naplnených rubínom („Karole, Karole tys čarodejník,“ pohodil Janko, rozťahujúc svoje dlhé nohy po sklepe, „ja s každou sekundou a s každým vypitým pohárom mládnem, a tá stará bujarosť leze mi chvatom do skrahnutých kostí…“).
Búdu sme našli bez problémov konča radu vinohradov v „luteránskej štvrti“ vedľa Stračinského potoka. Na prvý pohľad bežný, obyčajný, typicky skalický vinohradnícky domček, no pritom poznačený patinou vzácnosti, ojedinelosti, bohatosťou svojich príbehov, kultom i fluidom osôb, ktoré sa tu kedysi pohybovali, jurkovičovskou architektúrou (nazačiatku 20. storočia ju Jurkovič obohatil o ochodzu), rýdzou kultúrno-duchovnou postaťou. Neskôr patrila búda evanjelickému farárovi Jurajovi Quotidiánovi, dnes ju vlastní Marián Vidoman, síce nie Skaličan, ale človek, ktorý s rázovitým krajom vinohradov a vína doslova zrástol, odskočí si sem z Púchova každú voľnú chvíľku, keď mu to povinnosti dovolia.
Táto búda sa tešila návštevám roduverného spisovateľa.
Zdroj: Archív Záhorského múzea v Skalici
Aj teraz tu bol. Ako inak, zaraz nás pozval do pivnice. Do jej útrob vedie oblúkovitá masívna šija, ktorou mohol pokojne prechádzať sám Vajanský (možno predpokladať, že za jeho čias existovala len prešovňa a sklep). A za ňou parádna pivnica, na dĺžku dobrých dvanásť metrov, dnes vyglancovaná, vyčistená, s prieduchmi, ako ich spomína spisovateľ. Lenže bez sudov, iba fľaše a fľaše… bežné, archívne, naše aj zahraničné. Ktovie ku komu sa presídlil duch Kľakúň, čo nohy podlamuje, či nebodaj Srdoň so „sukovatým klackom v žilnatej pravici“ alebo „pidimižík Perkeo, ktorý rozháňa sverepnú túžbu po jastrivých zmyslených ženštinách“?!
„O sudy sa treba sústavne starať, ošetrovať ich,“ zdôvodnil to majiteľ.
Ale skalické červené sme ochutnali. A chutilo parádne! Bárs by nie, víno s takou bohatou históriou…
Od čias Veľkomoravskej ríše…
Vinič sa v okolí Skalice pestoval už v časoch Veľkomoravskej ríše, čo dokazujú nálezy vinohradníckych nožov z 9. storočia z pohrebiska na Kopečnici. Prvá písomná zmienka o tunajšom vinohradníctve pochádza z roku 1450, keď ostrihomský diecézny arcibiskup a kardinál Dionýz zo Seče oslobodil od cirkevného desiatka vyklčované a obnovené pozemky vinohradov zvané Novosády.
Odrodu Lampart, klon Frankovky modrej, priniesli do mesta údajne františkáni alebo karmelitáni zo severného Francúzska v 16. storočí. Odvtedy sa tento nápoj stal pre Skalicu a okolie významným kultúrnym a civilizačným fenoménom, ktorý obyvateľom zabezpečil obživu i nový duchovný rozlet.
Rubín zachutil aj ostrihomskému arcibiskupovi Antonovi Vrančičovi. Ten dal v roku 1571 príkaz svojmu správcovi, aby skalické a senecké víno nechal pre jeho potrebu a pezinské a jurské predal (J. Šátek: Skalica v minulosti a dnes, Bratislava: Obzor, 1968, s. 154). Skalické sa stalo žiadaným aj na stole palatína Juraja Turza. Skaličania listom z 20. novembra 1603 odpovedajú na jeho žiadosť o zaslanie červeného vína a ubezpečujú ho, že sa mu „pokúsia vyjsť v ústrety, a jedným dychom sa sťažujú, že červené sa v tom roku nevydarilo“.
Prirodzene, červené víno sa tešilo veľkej obľube aj medzi domácim obyvateľstvom. Mesto malo svoje vinohrady, víno čapovali na radnici – či už vlastné, alebo kúpené. Nečapovalo sa však po celý rok, mestské šenky fungovali počas významných sviatkov, vtedy sa šenkovalo dva týždne v kuse, a častejšie sa šenkovalo v časoch, keď bolo mesto vo finančnej núdzi.
Skalický rubín ako značka
Od tých čias pretieklo neďalekou Moravou veľa vody a hrdlami Skaličanov nemálo červeného, červeného bez oficiálnej značky. Skalický rubín sa ako značkové víno oficiálne datuje od roku 1926 (pôvodne sa ním myslelo v Skalici dopestované a vyrobené červené víno vo všeobecnosti), hoci skalický vzdelanec hlasista a lekár Pavel Blaho označil vôbec po prvý raz skalické červené ako Skalický rubín už v roku 1895 na výstave v Prahe. Mesto Skalica povolilo predaj Skalického rubína vo viechach v roku 1932 a v roku 1933 vydalo súhlas používať na etiketách mestský znak. Napokon, označenie Skalický rubín bolo 22. novembra 1967 zapísané a chránené v registri označení pôvodu Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ženeve (samozrejme, už s príslušnou receptúrou).
Certifikát Európskej komisie
Na prahu druhej dekády 21. storočia vyvíjali Skaličania na čele s vtedajším primátorom Stanislavom Chovancom, ale i predsedom občianskeho združenia Vínna cesta Záhorie Ľudovítom Bráneckým a ďalšími vinohradníkmi dlhoročné nesmierne úsilie na to, aby získali pre Skalický rubín certifikát Európskej komisie (EK) s chráneným označením pôvodu (CHOP). Dobrá vec sa podarila: certifikát nadobudol účinnosť 5. januára 2018 s platnosťou pre všetky štáty Európskej únie (odvtedy píšu Skaličania Skalickú rubín s veľkým písmenom).
Podľa oficiálnej špecifikácie je „Skalický rubín je červené víno, ktoré je získané buď spoločným alkoholovým skvasením čerstvého hrozna výhradne z odrôd Frankovka modrá, Svätovavrinecké a Modrý Portugal v pomere minimálne 70 percent Frankovky modrej a zvyšok Svätovavrinecké a Modrý Portugal v ľubovoľnom pomere, prípadne iba jedna z týchto dvoch odrôd, alebo pomocou zmiešania vín vyrobených z týchto odrôd v pomere ako pri čerstvom hrozne. Musí ísť o hrozno dopestované na presne ohraničenom území kopca Vintoperk v chotároch Skalice, Mokrého Hája, Popudinských Močidlian, Prietržky, Radošoviec a Vrádišťa s celkovou výmerou zhruba 50 štvorcových kilometrov s charakteristickým zložením pôdy, ktoré dodáva vínu výslednú osobitosť“ (sopečná vyvrenina s prevahou černozeme, ktorá obsahuje piesok a íl, značne kamenistá s ťažko priepustným podložím, čo zabezpečuje dostatočnú zásobu vlahy pre jednotlivé kry a jej prízemné prehrievanie).
A k tomu majú Skaličania aj svoju veršovačku:
Skalický rubín, večný nápoj bohov,
plod Vintoperka a starohorských vôd,
rozletel sa do diaľnych šírych rovín,
stal sa kráľom karpatských červených vín.
Frankovka modrá v ňom hrdo panuje
Svätovavrinecké s Portugalom asistuje.
Buket – zo všetkých troch aróm trošička,
v chuti lahodná malinová zmeska.
Skalický trdelník, verný kamarát,
spolu s rubínom ho mám naskutku rád.
Oheň a blkot v ľudovej piesni
Skalický rubín je hudba, pieseň; samo víno kládlo do kolísky robotných vinohradníkov v úzkom cípe pod Bielymi Karpatmi ľudovú pieseň, vytváralo ju, komponovalo, dodávalo iskru myšlienke, tónu, emócii. Vo vinárskom kraji znela lahodne, ťahavo, citovo vzrušujúco, ponúkala oheň, blkot, lásku, splynutie; tam, kde dávali prednosť tvrdému, mala iný ráz, bola drsnejšia, hlučnejšia, razantnejšia, až vyzývavo chlapská. Pesnička spod vrchu Vintoperk nasiakla príslovečnú atmosféru, dušu človeka a prírody, šelest viničného lístia, šum vetra plaziaceho sa z južnej strany nad vinohradmi, zurkot Zlatníckeho, Starohorského a Stračinského potoka. Zvuk huslí sa nesie rovnako pestrofarebne ako dozrievajúce bobule hrozna, basa dudle ako kvasivé víno v kadi a cimbal, nástroj bohov, vyludzuje tóny rýchlym ťukaním na struny sťaby utkané z jemnej halúzky viniča. V Skalici i vo všetkých obciach Skalického rubína. Stačí medzi nich zájsť a zaspievať si s nimi…
Mladý Svetozár Hurban Vajanský. Zdroj: Archív Záhorského múzea v Skalici
Medzi pamätníkmi sa povrávalo, že Vajanský si v sklepe vždy rád zanôtil. Napokon dosvedčuje to i novela Duchovia sudov: „… a my sme opäť začali spievať. Jedna pieseň podáva obyčajne druhej ruku; my sme si pri tých dobre známych zvukoch ešte lepšie sprítomnili zašlé časy než rečami. Janko ťahal s jeho milým tenorom do výše – a Karolov (Vajanského – pozn. autora) bas dunel hrmivo sklepom. Môžem povedať, že sme boli náramne spokojní s vlastným koncertom. Keď sme takto všetko ešte nezabudnuté piesne vyspievali, prosil Janko Karola o sólo. Tento sa postavil do pozitúry, vzpriamil hlavu a spieval sonórnym jasným hlasom. Jeho hlboký, krásny hlas odznel dlhým sklepením – a z tmy sa ozývala bájna ozvena. V rozjatrených našich mysliach ožili Karolove fantastické postavy duchov sudov.“
Na záver vraj majiteľovi búdy Mittákovi zaspieval tú jeho:
Náš pán gazda, dobrí gazda,
dobré vínko má:
A mi k ňemu z láski,
pijem s plnej flaški.
Náš pán gazda, dobrí gazda
dobré vínko má.
A všetko potom zavŕšili prípitkom na zdravie.
Zdravie v rubíne
Známy Skaličan lekár Pavel Blaho, politik, šíriteľ osvety a kultúry, propagoval skalické červené, Skalický rubín, už na začiatku 20. storočia, a to nielen doma, lež i v Čechách a na Morave. Povestná je jeho myšlienka, ktorú často opakoval, „železo z rubínu ti dá hojnú silu“. V tom čase vo svojej ordinácii v Luhačoviciach pacientom odporúčal, aby skalické červené brali po kvapkách ráno, na obed i večer ako vzácny liek, ktorý rozprúdi krv a zaženie málokrvnosť. Osobitne sa to týkalo detí…
V luhačovickej Slovenskej búde (postavenej podľa projektu Dušana Jurkoviča roku 1906), o ktorej zriadenie sa Pavel Blaho osobne pričinil, určitý čas hrdo trónilo žartovné heslo: „Skalický rubín je najlepší zo všetkých vín, kto si ho dá čo len za mak, nikdy ho netrafí šľak.“
Ako je to možné? A prečo práve Skalický rubín?
Skalický rubín a Skalický trdelník. Foto: Miroslav Póša
Dal som sa poučiť z kníh: víno obsahuje množstvo prírodných látok – vitamíny (predovšetkým vitamíny skupiny B), aminokyseliny, organické kyseliny, kyselinu listovú, ale hlavne polyfenoly s hlavnou zásobárňou antioxidantov – najviac ich nájdeme vo flavonoidoch (ako súčasti polyfenolov). A z nich je to flavonol, ktorý sa drží v šupkách, ďalej katechín ako zdroj trieslovín (kondenzované triesloviny tvoria komplex s bielkovinami slín a vytvárajú na chuťových pohárikoch trpkú chuť), zo šupiek pochádza aj rastlinné farbivo (ružové, červené, modré a fialové). Skaličania vravia, že rubín obľubujú ženy, keď ho pijú muži – vtedy prichádzajú k slovu lignany s estrogénnymi účinkami – zvyšovanie pohlavnej potencie, obnova kostí, priaznivé pôsobenie na prehlbovanie krátkodobej pamäti v súvislosti s učením. Nemôžeme obísť ani stilbény – resveratrol (znižuje obsah lipidov v krvnom sére, pôsobí proti ukladaniu krvných platničiek a tým zabraňuje Alzheimerovej chorobe a kardiovaskulárnym ochoreniam) a pterostilbén (s preventívnymi účinkami proti rakovine).
A teraz to najpodstatnejšie: prečo práve červené víno a prečo skalické, resp. z okolitých dedín? Polyfenoly ako zdroj antioxidantov sú obsiahnuté v ovocí, a pokiaľ ide o nápoje, jedine v ovocných šťavách, čaji, a najviac vo víne. Vďaka niekoľkodňovej karbónovej macerácii na šupkách získava červené víno desaťnásobne väčšie množstvo polyfenolov ako biele. Potvrdili to výsledky výskumných pracovísk z Česka, Španielska a Portugalska z roku 2004. Pod drobnohľad si vtedy zobrali aj Veltlínske zelené, Sauvignon a Frankovku modrú zo skalického vinárstva Alojza Masaryka. V medzinárodnom porovnaní obstál veľmi dobre. Ukázalo sa však, že sírenie sa musí aplikovať premyslene, rozvážne, pretože prítomnosť síry negatívne ovplyvňuje množstvo antioxidantov. V bielych odrodách jednoznačne dominuje oxid siričitý!
Prvú hádanku – prečo červené – sme teda rozlúštili.
Ale prečo má také skvelé účinky práve skalické červené? Ako je to s tzv. francúzskym paradoxom (v regiónoch Francúzska s pravidelnou konzumáciou červených vín zaznamenali podstatne nižší výskyt najčastejších civilizačných ochorení ako v iných oblastiach) v skalických podmienkach? Neplatí tu náhodou skalický paradox? Nie je to výzva pre lekárov, aby to nejakým spôsobom preukázali? Napokon, nasvedčuje tomu veľa faktov… Navyše výskum naznačil, že mladý Skalický rubín obsahuje vyššie množstvo draslíka ako ostatné vína, čo možno využiť pri niektorých ochoreniach obličiek a po operačných zákrokoch. Z minulosti sa zachoval aj recept na liečbu artritídy: do litrovej fľaše naložíme na päť dní šesť decilitrov Skalického rubína a tri decilitre vylisovanej krátko povarenej bazovej šťavy. Užívame dvakrát denne po jedle. Pomáha to i pri zápaloch trojklanného nervu.
Vedci dokázali, že čím sú vinice s modrým hroznom severnejšie položené, tým bobule väčšmi do seba vstrebávajú polyfenoly. A skalické vinohrady s modrými odrodami patria nepochybne k najsevernejšie situovaným – a to nielen na Slovensku. Skrátka, neopakovateľná poloha a zem – spolu s horúcim srdcom skalického vinohradníka – robia hotové zázraky.
Takže nemôžeme ináč, len vzdať hold Skalickému rubínu… tomu rubínu, ktorý v búde u Mittákovcov ochutnával aj Svetozár Hurban Vajanský a vzdával mu hold ako spojivu národnej, regionálnej i lokálnej identity v pôvabnom lone prírody severného Záhoria. Napokon ono dielko, onen fraškovitý „obrázok z našich čias“ je toho najlepším dôkazom.
Kultúrne pradivá
Pravdaže, Vajanského pobyt v Skalici nebol iba o rubíne. Hneď od začiatku mu mesto zaimponovalo, najmä svojimi kultúrnymi pradivami; on sám viedol národne uvedomelých skalických mešťanov k čoraz hlbšiemu čítaniu slovenských časopisov vo zvláštnej miestnosti dnešného hotela Tatran ozdobenej obrazmi slovanských apoštolov Cyrila a Metoda – a to všetko ako protipól maďarského čitateľského spolku s cieľom paralyzovať maďarizačnú činnosť Gadaniho kruhu s maďarským spevokolom.
Svadobná fotografia manželov Hurbanovcov. Zdroj: Archív Záhorského múzea
Navyše sa Vajanský medzitým oženil s Idou Dobrovičovou, pôvodom Nemkou (práve vďaka žičlivej atmosfére v meste sa veľmi rýchlo začlenila do slovenského národného života), známou Štefánie Vrchovskej zo Skalice. K nej potom často chodievali manželia Hurbanovci-Vajanskí na návštevu do vysokého starobylého domu Vrchovských na Horných majeroch, ktorý sa pýšil prvým továrenským komínom v Skalici dvíhajúcim sa nad budovou pridruženej súkenníckej manufaktúry, známej v celom Uhorsku.
V skalickom prostredí prežili Hurbanovci azda najkrajšie roky svojho šťastného manželstva. Takmer denne vozievali do jeho utešenej záhrady na detskom kočíku svoju dcérku Vierku (narodila sa v Skalici 23. júna 1876). Jej kmotrami boli manželia Mittákovci – návštevy v ich búde boli pre majstra Vajanského neodolateľným inšpirujúcim prameňom živej vody, pomocou ktorej sa mu podarilo odkryť tajomstvá „sklepových“ duchov. Odhalil ich aj pre nás, pre budúce generácie v podobe úchvatného literárneho dielka… nehynúcej pamiatky na skalické búdy, skalické červené a miestne tradície.
Svetozár Hurban Vajanský sa i neskôr do Skalice rád vracal. Mesto mu prirástlo k srdcu a navyše v ňom mal i dve sesternice Annu a Emíliu Jurkovičové (tá druhá bola vdovu po konseniorovi Michalovi Boorovi), ktoré bývali v domčeku upravenom v štýle ľudovej architektúry na skalických Dolných majeroch.
A na tie chvíle spomína básnik Pavel Bunčák v knihe Hriešna mladosť (Slovenský spisovateľ, 1972): „Fantastický domec tety Emílie – tak ju nazýval široký okruh príbuzných a blízkych známych – bol za tri desaťročia miestom stretnutí nepočetnej predprevratovej slovenskej inteligencie. Tento domec, dávnejšie postavený z nepálenej tehly, ktorý mal aj na poschodí jednu izbu a bol z troch strán obkolesený záhradou, pripomínal zvonku moravsko-slovenskú ľudovú architektúru… A bard, už päťdesiatročný spisovateľ, sa tu vždy cítil veľmi dobre. Posedel, podiškurovali, povypytoval sa na zdravie, vzápätí ho to však ťahalo do prírody, k vinohradom, k živej vode, ktorá prezradí to, čo iní nepočujú.“
Zastavil sa pri Stračinskom potoku a vdychoval nádhernú vôňu práve rozkvitnutých viníc…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 33 – 34/2024)
