Vošiel som do gvadániovskej skalickej kúrie, dvere tíško zavŕzgali a vo mne, v mojej hlave sa rozletel kŕdeľ spomienok, divo trepotal krídlami, nie a nie odletieť; akoby aj mohol, keď pred vyše sedemdesiatimi rokmi som tadeto prechádzal takmer každý deň ako žiak základnej školy (dnes je tu mestská knižnica).Vtedy som o budove veľa nevedel, rokmi sa však informácie zhŕňali a natrvalo usádzali v zázračnej skrinke zvanej pamäť…
Gróf Jozef Gvadáni (József Gvadányi, *16. október 1725 Rudabánya – †21. december 1801 Skalica; pol storočia bol uložený v krypte skalického františkánskeho kostola a po exhumácii odpočíva v kostolnej rodinnej hrobke v Rohovských Rybkách), generál jazdy, hrdina vojsk Márie Terézie, osvietenecký filozof i básnik, prišiel do Skalice v roku 1785, aby sa tu po penzionovaní natrvalo usadil; prišiel vlastne za svojou druhou manželkou Katarínou Seleckou, ktorá vlastnila v meste veľký majetok so starobylou kúriou na námestí. Kúria sa honosila vežičkami čnejúcimi z dvoch barokových vikierov a priestrannou klenutou rytierskou sálou, kedysi miestom porád cisára Žigmunda a kráľa Mateja Korvína s uhorskou šľachtou a vyslancami Českého kráľovstva.
Gvadániho tvorba
Gvadáni rozvinul svoju bohatú literárnu činnosť vlastne až v Skalici bez akýchkoľvek literárnych ambícií, lebo písať znamenalo preňho zabávať sa.
Básnik Jozef Gvadáni.
Foto: Archív autora
Pestrá mozaika spoločenského života v Skalici s rázovitými figúrkami v smiešnych situáciách dodávala mu hojnosť materiálu na často žartovné stvárnenie postáv, ktorých správanie, konanie a cítenie vyplývalo celkom prirodzene zo zdravého jadra ľudu a bolo v súlade s jeho neporušenou svojskou mentalitou. Popri iných prácach sa preslávil aj satirami. Najznámejšou je Budínska cesta vidieckeho notára. V tejto trinásťdielnej básnickej skladbe, rozvíjanej ako pikareska, sa prelína zábavná a mravoučná tendencia s výrazným zmyslom pre anekdotu, humorné situácie a sebairóniu. Svojím charakterom pripomína Cervantesovho Dona Quijota.
Po tomto diele, ktoré sa stalo známym v celom Uhorsku, nasledovali ďalšie bystré a vtipné satiry ako Myšlienky o terajšej tureckej vojne, Zasadnutie krajinského snemu, Úvahy, choroba, smrť a testament dedinského notára a kedysi problematická Cesta notára z Pelíška do pekiel. Jej pôvod lokalizoval Gvadáni do skalického Pelíškovho mlyna, tajného zhromaždiska skalických evanjelikov v časoch útlaku. Veľkej popularite sa tešil i Gvadániho epos Príbehy Pavla Rontóa a grófa Mórica Beňovského, s ktorým sa vraj Gvadáni stretol asi v roku 1777 v Trnave v hostinci U zlatej koruny. Gróf M. Beňovský mu tam vraj rozprával celé štyri dni svoje podivuhodné príbehy. Aj keď tento epos nie je hodnoverné historické dielo, nachádzame v ňom niektoré dôležité dáta zo života grófa Beňovského na Slovensku.
Rekonštrukcia kúrie
Len čo sa gróf-básnik J. Gvadáni aspoň čiastočne zabýval v Skalici, podľa neho vtedy čisto slovenskom slobodnom kráľovskom meste, pustil sa ako estét s vycibreným vkusom do prefasádovania priečelia kúrie podľa vlastného návrhu. Návrh motivoval úsilím zvýrazniť bohatú tradíciu svojej pôvodne talianskej vojenskej rodiny, spriaznenej z matkinej strany so šľachtickou rodinou Forgáčovcov, preslávenou hrdinskými činmi generála Štefana Forgáča v časoch kuruckých bojov pod vedením sedmohradských kniežat Rákóciovcov, zásadných odporcov Habsburgovcov.
Gvadáni upútal na seba pozornosť Skaličanov nielen veľkorysými úpravami svojej kúrie dominujúcej dolnej časti námestia, po ktorom neraz kráčala slávna a pohnutá história našich národov, ale aj spôsobom svojho života a spoločenskými stykmi.
Gvadániovská kúria v centre Skalice. Foto: Eduard Timko
Veď si vedel otvorene a srdečne podebatovať nielen so skalickým kazateľom, básnikom a zberateľom historických materiálov Martinom Laučekom, ktorému pomáhal udržiavať úzke kontakty s kultúrnym životom Bratislavy, a zapoľovať si s moravskými grófmi De Magnis v Strážnici a Hardeggovcami v Miloticiach, ale i žoviálne porozprávať sa s inteligentnými mešťanmi a vidiečanmi, ktorým sprístupnil cez počas nedieľ svoju nádhernú záhradu pri kalvárii upravenú ako park „v blízkosti vŕška“, ako píše v jednej zo svojich básní, „ktorého veliteľom je Smrť“. V tejto záhrade, neďaleko ktorej mal majer s ovčiarňou, vlastnoručne pestoval kvety a ošetroval stromy, medzi ktorými návštevníkov udivovala košatá jabloň zvaná mošanská, čiže míšenská, ktorej ušľachtilé plody jedinečnej chuti ospieval v jednej zo svojich ód na krásy skalickej prírody.
Sedmohradský kuchár
Ale aby sme nezabudli: vážený šľachtic prikvitol do Skalice aj so sedmohradským kuchárom, ktorý si priniesol z rodného kraja recept na sladkú dobrotu – kürtőskalács (komínový koláč), po našom trdelník (doteraz sa však vedú spory, či ide ozaj o prvotnú sedmohradskú (sikulskú) špecialitu, alebo o skalickú. Ale o tom si povieme neskôr…
Pochúťka sa v Skalici podávala spolu so skalickým červeným, akože inak, v zreparovanej a vynovenej pivnici kúrie….
V gvadániovskej pivnici
Prenesme sa teraz o vyše dve storočia späť, zostúpme spolu imaginárne po schodoch do rozsiahlych pivničných priestorov gvadániovskej kúrie, odvtedy zrejme viackrát prerábaných (historik Ján Lukáča objavil z toho obdobia súpis majetku, no dnes je už všetko úplne inak): cez bránu prechádzame do klenutého pitvora, pokračujeme ďalej, vpravo natrafíme na dvere do šenkovnej miestnosti, za ňou je sklep, ani malý, ani velikánsky, taký akurát, ak sa vydáme naľavo, po chvíli narazíme na širšie dvojité dvere vedúce do dvoch pivníc, hneď na začiatku je šija s vínom, za ňou klenutá prešovňa, ešte ďalej izbica líznika. Ale vráťme sa do šenkovne, tá je zaujímavá predovšetkým pre chlapov – dominuje jej dlhý stôl (tabla), neďaleko stoja kachle, obďaleč tri truhly (jedna čierna a dve zelené) so šatstvom a inými vecami, za nimi potravinová truhla so sušeným ovocím v štyroch priečinkoch a s vlašskými orechmi v piatom priečinku. A ešte čierna almarka, jedna obyčajná truhla s orechovými doštičkami vo vnútri, železná misa, dvojokovný súdok a postieľka.
Zrazu akoby sme sedeli medzi chlapmi, čo tu kedysi popíjali, v ovzduší sa miesi vôňa tabaku s arómou vína, kričia na výčapníka, nalej toho lepšieho, pánskeho, toho, čo pijú na magistráte, neskrývaj to pred nami. Chlapi, nebláznite, osloví ich Michal Dinka, vrchný strážny nádhernej gvadániovskej záhrady pri kalvárii, aké máme, také dáme, iné sa neurodilo, nebol dobrý rok. Všetci ako na povel si čosi zahundrú pod nos a upijú si z pohára. Ak sa vám nepáči, pokračuje Dinka, oslaďte si život trdelníkom… pred chvíľkou ho kuchár upiekol… a vezmite aj domov.
Ochutnali? Neochutnali? Čertvie. Lepšie je znovu precitnúť do reality: Môj dedo (po skalicky stareček) Ján Dinka (1868), mestský dráb za Rakúsko-Uhorska, mi niekedy na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia rozprával (poznal to zrejme z počutia v rodine), ako onen Michal Dinka (neviem presne, či to bol jeho prastareček alebo iná spríbuznená rodina, už si nepamätám, mal som vtedy desať rokov) prezrádzal ústnym podaním skalickým zámožnejším gazdinkám recepty na nový, chuťou i formou mimoriadny zákusok „s práznim prostredkem“, ktorý sa mu podarilo vydrankať od Gvadániho kuchára. A vraj sa medzi rečou nikdy nezabudol pochváliť svojím záhradkárskym kumštom, „kebi ste viďeli, jaké krásné japka rostnú f tej jejich zahrade, to svjet nechiroval“.
História trdelníka
Sama oná dobrota „s práznim prostredkem“ má však zvláštnu históriu. Ak sa pozrieme do Stručného etymologického slovníka slovenčiny (Ľubor Králik, VEDA 2022, 704 s.) zistíme, že slovo trdlo sa tam nachádza v dvoch významoch – po prvé, v zmysle dobromyseľného hlupáčika, po druhé, v zmysle palice významovo odvodenej od praslovanského kmeňa terti- či trti- (pri pridaní prípony -dlo), ktoré dnes poznáme v podobe trieť, tĺcť, drviť. Z trdla následne vznikli slová trdelník a trdlovanie (s. 623). Trti- je príbuzné s latinským terere či géckym teíro, no i s nemeckým drehen (krútiť, vinúť), resp. s anglickým throw (hádzať). Všetky tieto slová majú základ v indoeurópskom ter- (trieť, drhnúť), nie v ugrofínskom jazyku. Etymologický prístup nemusí byť však ešte zárukou originality trdelníka ako pečiva, pretože za svoj ho vydávajú i Maďari, Sikuli v Sedmohradsku, ale aj Česi, Nemci, dokonca Švédi. Môže totiž ísť o pojem z rozličných jazykových rodín, kde sú i slovné kmene odlišné (v tomto prípade z maďarčiny kürtő – komín). Nič to nemení na skutočnosti, že vo svete za trdelník (komínový koláč) vo všeobecnosti pokladajú trubičky s hocijakou sladkou plnkou, čo je, prirodzene, iba nedôstojná imitácia.
Najbližšie Skalickému trdelníku je sikulský kürtőskalács (komínový koláč) zo Sedmohradska, prípadne jeho maďarský variant (sami Sikuli sa považujú za ortodoxných Maďarov, ktorí sa ako prví usadili na ich dnešnom území). Po etymologickej stránke sa ešte vždy diskutuje o tom, či je kürtőskalács pomenovaný podľa maďarského „kurt“ (lovecký roh), alebo kürtő (komín). Podaktorí sa domnievajú, že pôvod koláča siaha až do čias, keď starí Maďari dobýjali Karpatskú kotlinu. Vraj si ukoristili vajcia a múku, uhnietli z nich cesto, omotali ho na lovecké rohy a upiekli na pahrebe nad ohniskom. Táto teória vyznieva pochabo a nezmyselne, cítiť z nej veľkomaďarský šovinizmus. V súčasnosti sa skôr ustálil pojem komínový koláč (v angličtine chimney cake), odvíjajúci sa od sedmohradskej národnej špeciality, ktorú Sikuli pripravovali pri príležitosti veľkých sviatkov, svadieb, narodenín atď. Najnovšie ju však ponúkajú aj na bežnú každodennú konzumáciu v podobe „streetfood“. Dôveryhodnejšia teória hovorí, že vynaliezaví Sikuli položili žeravé uhlíky (z tvrdého dreva používaného na varenie a ohrievanie) na vrch pece a na tom upiekli túto lahôdku. Ale tým sa to nekončí… Jestvuje legenda, podľa ktorej tatárske hordy napadli sikulské územie – vystrašené obyvateľstvo utieklo do hôr alebo sa skrylo v jaskyniach Budváru. Tatári, zaskočení touto situáciou, vedomí si, že nemôžu útočiť, sa rozhodli Sikulov vyhladovať.
Lenže čo… čas plynul, jedlo začalo chýbať aj votrelcom, zásoby sa míňali. Hladovala jedna i druhá strana. A tu sa vynašla jedna umná Sikulčanka: pozhŕňala zvyšky múky, zmiešala ich s popolom a zo zmesi upiekla velikánske chleby. Vystrčila ich na vysoké drevené stĺpy, ukázala ich dobyvateľom a slávnostne vyhlásila: „Pozrite sa, ako si tu dobre žijeme, a vy umierate od hladu!“ Tatárov to poriadne naštvalo, radšej odtiahli s prázdnymi žalúdkami preč.
Prosím, vyberte si…
Popularita sikulskej torty sa rozniesla po širokom okolí. Najprv sa piekla v okrajových častiach Sedmohradska, neskôr sa dostala i do vidieckych miest a do západnej Európy. Na konci 19. storočia prestali gazdinky používať drevené trdlo, cesto namotávali na očistené kukuričné klasy, čím sa, prirodzene, zmenšila veľkosť komínového koláča. Zároveň jeho povrch obaľovali do kryštálového cukru a zmesi vlašských orechov. Technológia ochutenia sa odlišovala podľa jednotlivých regiónov. Najznámejšie sú z lokalít Csík a Kászon. Menšie zadunajské komínové koláče, obľúbené najmä v šľachtickej komunite, pochádzali z nížinnej oblasti, kde sa gazdiné s nimi náležite pohrali. Ale to všetko je dnes už minulosťou…
Nevídaná špecialita zachutila
Špecialita sedmohradského kuchára Skaličanom zachutila, udomácňovala sa najmä v bohatších meštiackych a sedliackych rodinách, no ani tam nebola každodennou samozrejmosťou, piekla sa zväčša iba pri slávnostnejších príležitostiach. Nešlo totiž o lacnú dobrotu, jej originalita si vyžadovala nie každému prístupné suroviny a ingrediencie a navyše osobité priestory a náčinie.
… a teraz 15 minút na ohnisku: Foto Miroslav Póša
V dome musela byť udiareň s komínom s pôdorysom aspoň poldruha metra, tvrdé drevo (bukové) na spaľovanie v ohnisku (nie drevené uhlie), lebo pravý skalický trdelník potrebuje plameň, aby sa upiekli orechy na povrchu a aby sa zachovala nielen typická chuť, ale i vôňa s jemným nádychom dymu. K náčiniu neodmysliteľne patrilo trdlo vyhotovené z hruškového dreva (dnes to norma nestanovuje, musí ísť však o tvrdé drevo) a kľuka potrebná na jeho otáčanie. A, prirodzene, šikovná gazdinka, ktorá vedela vypracovať a zamiesiť vláčne a pružné cesto, ktoré sa dá navinúť na trdlo, gazdinka s božskou trpezlivosťou, lebo cesto muselo až štyrikrát kysnúť – pri zamiesení, vytvarovaní presne navážených bochníkov, po namotaní na trdlo a tesne pred pečením. A nielen to, na ohnisku nič neuponáhľate: v strede blkoce plameň, trdelník sa dopeká sprava i zľava, celkove sa pečie zhruba pätnásť minút.
Od čias Gvadániho sa na receptúre nič podstatné nezmenilo. Prenášala sa z pokolenia na pokolenie, babky zaúčali svoje dcéry, dcéry svoje dcéry; zručnejšie a šikovnejšie gazdinky, v ktorých špajzách sa našla pšeničná múka aj vajcia, kvások, mlieko, cukor, bravčová masť, vlašské orechy a podobne, ponúkali svoju zázračnú dobrotu na vianočné a veľkonočné sviatky, svadby, oslavy narodenín, krstiny atď.
Áno, aj chudobnejší chceli mať trdelníky, svoje trdelníky, lebo to bol svojím spôsobom punc, že človek je Skaličan, že do Skalice jednoducho patrí. Niekedy im chýbali príslušné suroviny a prísady, ale oni, ako vraveli, „recept jednoducho ošidili“. Niekedy sa trdelník vydaril, niekedy nie, ale snaha bola…
Svedčí o tom autentické rozprávanie vtedy 67-ročnej R. B. v monografii Skalica v minulosti a dnes: „Jak sa robjá trdelňíki? Mi sme to tak neďelávali, jak uš sa to fčil ďelá. Mi uš enom nech bil trdelňík, ket to bilo aj planší, je to trdelňík. Ale dneskaj to uš vižaduje teda veliké vínose – teda: sedem vajec lebo osem na kilo múki, no a potom jeden kúsek másla, dvacet deka sádla zas, co sa to po vrchu polévá, a orechú dvacet deko na kilo, teda zas co sa to posipe – teda. Fčil je to vídatňejší, jak to indá bívalo – teda. Indá jak sme si to zaďelali, tak to bilo. Ale dneskaj, ket to ide do svjeta, tak sa to musí teda spravit, abi to bilo, abi to mjelo ftem svjeťe cenu“ (Bratislava, Obzor, 1968, s. 244).
Tradíciu trdlovania udržiavali v druhej polovici 20. storočia viaceré ženy, z ktorých niektoré boli aj svadobné kuchárky: Anna Krajsová, Rozália Kvaltýnová, Mária Košíková, Júlia Buchtová, Margita Kadlečíková, Mária Skoková, Mária Vašečková, Júlia Kováriková, Magdaléna Mazúrová, Anna Buchtová, Anastázia Bránecká, Barbora Košíková atď…
Anastázia Bránecká – ikona Skalického trdelníka
Nemôžeme v tejto súvislosti nespomenúť nestorku výroby Skalického trdelníka Anastáziu Bráneckú. Už dátum narodenia (narodila sa na Zelený štvrtok 1. apríla 1926) akoby ju predurčoval, aby ľudí prebúdzala k novému životu, prinášala im radosť i nádej do ďalších dní. Keď sa niekde zjavila, medzi prítomnými to len tak zašumelo, pozrite, Stázka prišla, ona nám poradí, pomôže. Bola ako živé striebro, ktoré sa rozkotúľalo do okolitých sŕdc a dlho zvonilo človeku v duši.
Anastázia Bránecká pri príprave Skalického trdelníka. Foto: Miroslav Minďáš
Naposledy som sa s Anastáziou Bráneckou rozprával v roku 2013, keď som pripravoval knihu Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne. Izby v jej dome pripomínali národopisné múzeum s rýdzo skalickými exponátmi. Až oči zachádzali. Vtedy som si jej slová nahral. Aj teraz som ju chcel navštíviť, no zo Zariadenia pre seniorov v susednom Mokrom Háji mi oznámili, že pred rokom či dvoma zomrela. Dovolím si preto použiť starú originálnu nahrávku, v ktorej jadrnou skaličtinou, pre ňu príslovečnou, spomína na zaujímavý príbeh jej trdlovania:
„Moja starenka ríkavali ze smíchem, Stázinko, ti sas musela naroďit f komíne. Enom cos vjeďela choďit, táhalas mja za ruku do úďárňe, poďme tldlovat, poďme tldlovat… A veru sme spolem trdlovali. Stareček jí nasekal bukové účka a ona pékla, pékla velice fajnovučké trdelňíki. Jak ďecku sa mi vždicki slinki zbíhali, chcela si utrhnút ešťe neocukrovaní kúseček, a ona, Stázinko, to nesmíš, musí to najprf vistidnút.
A maminka s tatinkem v pečení trdelňíkú pokračovali, já sem pékla s nima, velice mja to bavilo. Vipitovala sem sa na šecko, proč sa tak dlúho mísí ťesto, proč odpadlo ťesto z trdla, proč sa musí naťírat bravčovím sádlem. Mislím, že sem sa od nich moc naučila. Neskúr sem pékla aj sama, najprf u roďičú, potom v mojej chalupje. Luďom sa moje trdelňíki lúbili, choďili za mnú a pítali si ich, tak sem slúbila; pékla sem furt, nekedi aňi oheň nevistidel. Ftedy sem robila ve vinárskich závodoch, o dvoch sem došla z roboti, zamísila sem ťesto a večer pékla. Nechcu sa chválit, ale moje trdelňíki išli na dračku, Stázkine trdelníki sú najlepší, ríkali, úplňe sa rozpadávajú v hubje. Druhé trdelňíkarki sa aj hňevali, ale já sem za to nemohla.
Raz došel do Skalice nejakí Francúz, viprávjali o ňem, že je to sponzor, ani sem porádňe nevjeďela, co to je. A že chce jít ke mňe do domu poďívat sa, jak peču trdelňíki. Ná nech sa lúbi, rekla sem mu, aspoň vás pohosťím, nech viďíte, že Skaličané nejsú skúpi. Ten otevíral oči jak žaba, nechcel vjerit, že také neco je možné. A jak sa oblizoval, skoro mu jazik vipadel. Pozval mja do Francije péct trdelňík pred moc luďma. Musela sem ít na pódium, obecenstvo tléskalo, jakebi sa pred nima vijavil zázrak, kričali nadšením, hotová komédija. Bila sem z teho naňic, mi nejsme zviklí na také vjeci, na také orácie, skúr ideme do pola, staráme sa o úrodu, virostli sme s motikú. Čase sa šak mjeňá, ale nemjeňí sa to, že bez práce nejsú koláče.
Trdlovala sem aj v Bratislavje, panskí ludé chceli viďet, jak sa robí Skalickí trdelník. Misleli si, že to ňic neňi, že plesknete rukú, a trdelňík je hotoví. Potom nevjerili vlastním očám, kolik to dá roboti. Jedna paňička si ode mňa pítala recept, aj sem jí ho dala, potom napísala, že to víckrát skúšala, no aňi ráz sa jí trdelňík nepodaril, vždicki ostal černí, jak zaúdení. V duši sem sa smíla, asi to robila v peci bez komína.
Trdelňík bil v minulosti vzácni, nebil na bársjakí deň. Ludé, šakvíte, bili chudobní, potrebovali žit, na fajnovosti nemjeli. Na svadbje šak nesmjel chíbat. Nesmjel chíbat aňi zázvorňík a orechové štanglički. Povím vám tak, že bez pravého Skalického trdelňíka a bez Skalického rubína by aňisvaďba nebila. Aspoň né skalická.“
Anastázia Bránecká je symbolom Skalického trdelníka, jeho generačnej životnosti, spojivom medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou tejto v celej Európe uznanej znamenitej pochúťky. Tak budú na ňu spomínať naše deti a vnukovia
Certifikát Európskej komisie pre Skalicu
Vo verejnosti je známe, že Skalický trdelník sa stal, na všeobecné prekvapenie, 14. decembra 2007 (zásluhou iniciatívy vtedajšieho primátora Stanislava Chovanca a predsedu občianskeho združenia Skalický trdelník Ľudovíta Bráneckého) nositeľom certifikátu Európskej komisie o chránenom zemepisnom označení (CHZO) – odvtedy ho Skaličania píšu s veľkým písmenom. Čitateľ sa môže oprávnene pýtať, prečo európsky certifikát získala práve Skalica?
Nakrájaný Skalický trdelník. Foto: Wikimedia.org
Odpoveď nie je až taká zložitá: Už sme prezradili, že recept na trdelník do mesta priniesol sedmohradský kuchár grófa Gvadániho. Lenže ten ho prispôsobil lokálnym podmienkam a náležite upravil. Historickú receptúru nepochybne ovplyvnili i skalické gazdinky, postupne nadobúdala jednotný charakter zodpovedajúci chuťovým pohárikom samotných Skaličanov – na rozdiel od sedmohradského komínového koláča, ktorého receptúru sprevádzali výrazné regionálne rozdiely.
Skalický trdelník dnes predstavuje neodmysliteľnú súčasť regionálnej tradície, symbol miestnej identity, príslušnosti k mestu. A to napriek tomu, že trdelník vydávajú, ako sme už spomínali, za svoj i Maďari, Sikuli v Sedmohradsku atď. Nech je to už akokoľvek, Skalica v Európe zvíťazila vďaka doteraz prísne uchovávanej jednotnej historickej receptúre. Prečo nie? Napokon, prichodí ešte raz zdôrazniť, že pôvod slova trdlo sa odvodzuje od praslovanského kmeňa. Pravda, etymologický prístup nemusí byť však ešte zárukou originality trdelníka ako pečiva. Môže totiž ísť o pojem z rozličných jazykových rodín, kde sú slovné kmene úplne odlišné (v tomto prípade kürtős z maďarčiny). Vernosť dávnej receptúre však rozhodla… A tá má dnes nasledovnú (európsky schválenú) podobu:
„Použité suroviny: Na 1 kg pšeničnej múky, 5 – 8 vajec, droždie, mlieko, kryštálový cukor, soľ, muškátový orech, aróma, citrón, posekané vlašské orechy alebo mandle, alebo marhuľové jadrá, alebo ich zmes, bravčová masť, rastlinný olej, maslo, vanilkový cukor, mletý cukor.
Výrobný postup: Z droždia, mlieka a kryštálového cukru sa pripraví kvások, zmieša sa so pšeničnou múkou, k tomu sa pridá kryštálový cukor, žĺtky a bielky, soľ a ostatné ingrediencie. Všetko sa zmieša a pripraví sa jemné cesto, ktoré sa nechá pri izbovej teplote vykysnúť. Vykysnuté cesto sa rozdelí na bochníky s hmotnosťou 250 g – 500 g, z ktorých sa vyšúľa pletenec. Takto pripravený pletenec sa nechá ešte dokysnúť (dohromady kysne štyrikrát) a následne sa natáča na drevené pomastené „trdlo“, položené na kopyte. Natočený pletenec sa potrie rozšľahanými bielkami, posype sa posekanou zmesou orechov a pečie sa pri sálavom teple pri neustálom otáčaní a občasnom pomastení do zlatista. Upečený trdelník sa nechá vychladnúť a posype sa mletým cukrom zmiešaným s vanilkovým cukrom.
Výroba Skalického trdelníka sa uskutočňuje vo vymedzenom území Slovenskej republiky ohraničenom: zo severu štátnou hranicou s Českou republikou, západnú hranicu vymedzenej oblasti tvorí rieka Morava, južnú hranicu tvorí rieka Myjava a východnú hranicu od mesta Senica po štátne hranice s Českou republikou tvorí rieka Teplica.“
Zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska
Po udelení európskeho certifikátu išiel trdelník doslova na dračku, zásluhou každoročného skalického Trdlofestu sa chýr o ňom rozletel po celom Slovensku. A 13. decembra 2021 prišiel ďalší míľnik Skalického trdelníka – bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Nemalým podielom k tomu prispel Ľudovít Bránecký a napokon i moja kniha Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka.
Skalický trdelník si sám píše svoje príbehy, skrývajú sa za nimi predovšetkým ľudia, človečinu cítiť v jeho vôni, chuti, lahodnosti, v príjemnej vláčnosti na jazyku. Prešiel vyše dvoma stáročiami, pochutnávali si na ňom naši predkovia a verme, že aj pre potomkov bude tým, čím je pre nás. Dobrotou najvzácnejšou…
x x x
Vyšiel som z kúrie. Na jej stene nájdete popri pamätnej tabuli J. Gvadániho aj pamätnú tabuľu známeho slovenského básnika Pavla Bunčáka, skalického rodáka, ktorého rodičia na začiatku 20. storočia bývali v kúrii. P. Bunčák obľuboval pre zmenu Skalický rubín. Napokon, prečo nie? Skalický trdelník a Skalický rubín sa k sebe náramne hodia…
