Pred 80 rokmi, 6. októbra 1944, prerazili spojenecké vojská Červenej armády a 1. česko-slovenského armádneho zboru za cenu obrovských obetí Dukliansky priesmyk a začali oslobodzovať Slovensko a celú ČSR. Desaťtisíce mŕtvych, ktoré zostali po Karpatsko-duklianskej operácii, najväčšej a najkrvavejšej horskej bitke druhej svetovej vojny, ktorá bola podľa historikov do značnej miery mrhaním ľudských zdrojov, mi nedovoľujú hovoriť v súvislosti s týmto významným výročím ako o oslavách. Cítim však obrovskú úctu k hrdinom a obetiam týchto najťažších bojov a hlbokú pokoru k týmto ikonickým miestam, za ktoré považujem nielen samotný Dukliansky pamätník, ale aj Údolie smrti či vojenský cintorín vo Svidníku, na ktorom je pochovaných 9 000 sovietskych vojakov, ktorí padli v tomto regióne. Vždy, keď sa ocitnem v týchto končinách, sa pokloním pri pomníku aj pamiatke armádneho generála Ludvíka Svobodu – veliteľa, ktorý bojoval, prezidenta, ktorý vyjednával. Zoči-voči strašnej tragédii, ktorú pripomínajú tieto miesta, nechcem prednášať vzletné a patetické reči. Chcem len pripomenúť cenu mieru. „Potoky krvi“ (obľúbený výraz Ludvíka Svobodu) na Dukle nás varujú, aké ľahké je stratiť mier a aké ťažké je získať ho späť. Chráňme ho a nedopusťme nikdy viac vojnu. Vojna je ten najstrašnejší a najprimitívnejší spôsob riešenia sporov, ktorý by sme mali považovať za zastaralý historický prežitok a udržať ho naveky mimo práva. Večná vďaka osloboditeľom. Nech žije mier, nech je prekliata vojna!
(Status na FB61. októbra 2024)
