Vzdelávanie je to najdôležitejšie. Z hľadiska dlhodobého rozvoja krajiny už nie je dôležitejšie nič. V tento prvý týždeň školy dovoľte pár poznámok:
Po prvé, prečo vlastne potrebujeme dbať o kvalitu škôl? Nerád sa opakujem, ale túto vec sa opakovať oplatí: to, ako vyzerá krajina dnes, vyplynulo z toho, čo sa dialo v triedach pred 20, 30 aj viac rokmi. A to, ako bude Slovensko vyzerať napríklad o 10 rokov, sa v školách rodí dnes. Aj z hľadiska toho, ako sa ľudia učia správať, aj toho, ako sa učia konštruktívne alebo menej konštruktívne komunikovať, aj toho, čo presne o svete (fyzikálne, technicky, sociálne) vedia a ako to sú schopní zužitkovať.
Iste, nie je to jediný faktor formujúci krajinu, ale je úplne kľúčový. Aj preto zvykli nové krajiny, nové režimy tak extrémne dávať dôraz na školstvo. Je jedno, či sa bavíme o Francúzsku po Francúzskej revolúcii, o Rusku po revolúcii v roku 1917, o novovzniknutom Československu v roku 1918 alebo o západoeurópskych krajinách po 2. svetovej vojne. Vždy to boli nové druhy škôl, nový obsah, nové hodnoty, ktoré zabezpečili, že spoločnosť bola o pár rokov radikálne iná.
Francúzske inžinierstvo, to nie je len Eiffelovka, ale napríklad aj stovky krásnych, technicky úchvatných mostov, tunelov a budov, ktoré dokázali navrhnúť absolventi prestížnych francúzskych technických vysokých škôl. Sovietsky zväz by nikdy neposunul ľudstvo tak radikálne dopredu svojím skvostným vesmírnym programom, ak by na to nevyrástli vedci v sovietskom systéme škôl a vedeckých inštitútov (cárske Rusko malo pár géniov, ale veľmi málo na tvorbu niečoho takého náročného ako je vesmírny program). Slovensko sa nezmenilo z takmer výlučne poľnohospodárskej krajiny, s maláriou, alkoholizmom a slepotou v chatrčiach (niektoré časti Oravy a Kysúc na začiatku 20. storočia) na krajinu s moderným poľnohospodárstvom, priemyslom, schopným vyrábať všetko od áut po prúdové motory (bohužiaľ, už nie dnes) a miesto zrodu niekoľkých globálne významných technických firiem, ak by sa tu toľko v 20. storočí neinvestovalo do technického školstva aj niekoľkých kvalitných fakúlt prírodných vied.
Len sa ten progres zastavil a nie, teraz to nehrajme na plytké ideologicky podfarbené nariekanie, ako nám kadekto ubližuje. A výsledok je: Slovensko je krajina uprostred najbohatšieho kontinentu na svete. Jeho hlavné mesto je uprostred trojuholníka Viedeň, Budapešť, Praha, kde sa v 20. storočí zrodil celý rad ľudí a myšlienok kľúčových pre rozvoj ľudstva. Dokonca – slovenská akadémia vied sa nachádza 70 kilometrov vzdušnou čiarou od rakúskej akadémie, intelektuálne veľmi plodnej inštitúcie. Len kde nás vidieť?
To, aby sa krajina začala aj správať ako suverénna, rozumovo plodná krajina (objavy v prírodných vedách, v technike, zaujímavé filmy či beletria), sa nedá dosiahnuť prakticky nijako inak, ako výrazným posunom v školstve.
Čo urobiť treba a kde sa robia typické, detinské chyby?
Predovšetkým, školstvo netreba meniť veľkohubými reformami. To sú také typické, alibistické aktivity vtedy, keď sa reálne nechce veľa robiť. Ale dotyční tak nejak dúfajú, že sa zapáčia médiám. Lebo tie majú radi nie racionálne, rozumné kroky, ale slovo reforma. Bez ohľadu na fakty veria, že pre dobro hospodárstva treba a dokonca, že stačí niečo ako rovná daň, že súdnictvo sa zmení napríklad prekreslením súdnej mapy a podobné hlúposti. A tak aj pri školstve dychtivo čakajú na nejaký bombasticky podaný recept trivialít o tom, ako sa vraj radikálne zmení, keď sa bude školám hovoriť, že majú učiť viac zážitkovo a keď sa explicitne povie, že hodina nemusí mať 45 minúť. Nie, školstvo treba meniť reálne, v mnohých a mnohých detailoch a s normálnym časovým plánom a časovou postupnosťou a logickým zdôvodnením zmien (nie „zdôvodnením“, že to „bude inak, takže to bude lepšie“).
A to meniť naozaj na všetkých úrovniach: kvalitný kurikulárny ekosystém (štátny vzdelávací program prehľadne doplnený o usmernenia a manuály), príprava budúcich učiteľov (nechcem sa donekonečna opakovať, u nás absolvent pedagogiky v skutočnosti o pedagogike vie veľmi málo), prijímanie učiteľov (flexibilné absolvovanie pedagogického minima), ďalšie vzdelávanie učiteľov (máme úplne komicky nefunkčný systém „atestácií“), platový systém (nie bizarne jednoliate tabuľky), kontrolu kvality (cez centralizované periodické testy, aj testovacie batérie pre viac ad hoc potreby, a cez príčetnú deľbu práce medzi zriaďovateľmi, regionálnymi školskými úradmi, inšpekciou a štátnym pedagogickým dozorom – my dnes bohužiaľ ani nemáme jasno, kto je presne za čo zodpovedný a ako sa má správať, čo presne robiť), prehľadná a logická kategorizácia škôl, jasný systém financovania a riadenia siete, kariérna práca s učiteľmi (dnes sú zavretí v múroch svojich škôl, na aktivity mimo chodia ešte menej ako za socializmu, tiež nemajú riadne profesné médiá, atď.).
Je toho veľa, ale tie veci sa dajú v skutočnosti veľmi prehľadne zhrnúť, aj so žiadúcimi zmenami.
Mimochodom, takmer vôbec nehovoríme o hodnotách, ktoré škola má vštepovať deťom a mládeži. Nie deklamačné cvičenia, ale reálnu prácu s tvorbou hodnôt cez aktivity, zamýšľanie nad svojím konaním. To, čo je v niektorých školských systémoch považované za to najdôležitejšie, je u nás brutálne zúžené na pár „vlastivedných“ poučiek.
Povedané trochu zjednodušene: človek s jasnými ambíciami (lebo k tým ho vedú tiež len nejaké hodnoty), je oveľa cennejší ako niekto, kto sa čosi z donútenia naučil a to je všetko.
Bohužiaľ veľmi málokto sa týmito konkrétnymi témami naozaj zaoberá. Ale je to čiastočne dané aj tým, že rokmi je aj tých zopár, veľmi málo odborníkov, čo máme, proste demotivovaných. Aj preto všetky tie bizarnosti, ktoré sa dejú: ak by ste chceli usporiadať rozsiahlejšiu konferenciu o jednotlivých aspektoch školstva, veľmi rýchlo narazíte:
Ak budete chcieť, aby niekto vystúpil s tým, aké sú rôzne možné prístupy k učeniu matematiky vo svete a aké sú z nich výstupy, takého človeka nenájdete.
Ak sa do pléna opýtate, či sa vo svete učí písať skôr tlačeným alebo spojitým písmom, dostanete pár klišé a pár neurčitých klamstiev, ale nie celistvú, prehľadnú odpoveď.
Ak budete chcieť mať kvalitnú diskusiu o tom, ako zmeniť kurikulum dejepisu či slovenčiny (teda, čím vystriedať nekonečné „vetné rozbory“), tiež veľmi rýchlo skončíte.
Viem to, pretože som tie „diskusie“ bohužiaľ mnohokrát videl a mnohokrát som aj verejne tú neodbornosť, ale aj sklon ku klamstvám rôznych „reformátorov“ káral, a ilustroval na celkom presných príkladoch.
Školstvo sa rokmi veľmi nemení z rôznych dôvodov. Prvý je ten, že, áno, je to pomerne zložité, potrebujete na to vytvoriť tím ľudí, ktorý bude trpezlivo pracovať celé jedno volebné obdobie. Z toho ale nemáte žiadne bombastické politické výstupy.
Druhý dôvod je, že na zavádzanie zmien potrebujete mať silne pod kontrolou médiá. Inak vám všetko rozbombardujú. A to jednoduchou mechanikou: ak niečo meníte, vždy, zvlášť v prostredí, ako je naše školstvo, vie niekto vyjsť pred kamery a brblať, prečo nie tak, alebo ako to ešte vylepšiť. A o chvíľu je z toho typický mediálny guláš. Toto sa, zhodou okolností, dnes už mení, práve tým, že veľké médiá už nemajú ten dosad ako ešte nedávno.
Školstvo ale nemá byť ani ihriskom ideologických výkrikov (do reálnej diskusie nepatria ani výkriky o super socialistickom školstve – malo kladné stránky, ale aj záporné – ani fňukanie o údajne katastrofálnom stave vzdelávania, pretože to tiež nie je pravda a je to kontraproduktívne). Nemá tiež byť cieľom rôznych „reformátorov“, ktorí si svoje neurózy liečia hlásaním pár povrchných receptov o školstve v zúfalom ubolení, že oni v školách trpeli, tak teraz čisto vďaka tomu vedia, ako by mali fungovať.
Musia to robiť vyrovnaní, a najmä vzdelaní ľudia s ozajstným prehľadom.
Samozrejme, a tu sa dostávame na začiatok, ak by na to bola vôľa.
Teda vôľa niekam štát naozaj posunúť.
(Status na FB 8. septembra 2024, titulok autor a SLOVO)
