Keď po neúspechu vo voľbách do Európskeho parlamentu francúzsky prezident Emmanuel Macron ohlásil rozpustenie parlamentu, mnohí sa čudovali a uvažovalo sa, čo tým sleduje. Pretože pokles popularity jeho strany a jeho prívržencov signalizoval, že podobný neúspech ho môže postihnúť aj v predčasných voľbách do Národného zhromaždenia. Niektorí pozorovatelia a politickí komentátori očakávali „koniec“ Macrona a jeho strany, pretože podľa jasných signálov jeho politiku väčšina občanov Francúzska neprijala.
Po signáloch z eurovolieb i prvého kola parlamentných volieb sa očakávalo, že jasne vyhrá pravicová strana Marine Le Penovej. A Macron a jeho strana „odídu“ na dlhšie obdobie do úzadia politiky. Prekvapením pre niektorých je napokon víťazstvo ľavicového bloku na čele s Jean-Luc Mélenchonom. Macronova strana je na druhom mieste a krajná pravica Le Penovej až na mieste treťom.
Je však zrejmé, že prezident Macron a jeho poradcovia vedia, ako sa dá „využiť“ demokracia na to, aby sa, aj keď „menšina“, udržala pri moci napriek postojom väčšiny. Alebo aby hneď v zárodku vytvorila predpoklady na nasledujúcu porážku svojich politických protivníkov. Francúzska politika má už podobné skúsenosti z minulosti.
Ešte v roku 1988 Francois Mitterrand rozpustil Národné zhromaždenie a využil stratégiu takzvaného spolunažívania (s politickým protivníkom). Vymenoval za premiéra Jacquesa Chiraca, aby mal možnosť oslabiť ho a on sám aby bol znovu zvolený za prezidenta.
Podobne Jacques Chirac využil taký istý postup proti Lionelovi Jospinovi – v roku 1997 rozpustil parlament, čo mu umožnilo politicky zničiť súpera.
Aj Macron pravdepodobne mohol rozmýšľať tak, že ak „vyhrá“ Národné zhromaždenie, bude logické vymenovať za premiéra Jordana Bardellu alebo Marine Le Penovú. Premiér bude mať veľmi ťažkú úlohu riešiť problémy Francúzska. V prvom rade ekonomické. A to nie je možné za niekoľko rokov. Potom Macron môže povedať, že za všetko je vinný premiér. Tým sa dostane do výhodnejšieho postavenia a navrhne svojho nástupcu na nasledujúcich prezidentských voľbách. Pretože on už kandidovať nemôže.
Teraz sa do predpokladanej situácie môže dostať ľavicové združenie alebo ním vytvorená koalícia. To je nádej pre budúcnosť terajšej Macronovej strany vrátiť sa do čela politiky. Macron bude mať čas hľadať nových spojencov.
Mimochodom, „zlé jazyky“ hovoria, že systém dvoch kôl v parlamentných voľbách vo Francúzsku je vytvorený tak, aby bolo možné ovplyvňovať a manipulovať pomery síl, prehovárať kandidátov na poslancov, aby sa vzdali v prospech iných a podobne.
Macronova politika bola odmietnutá. V povedomí občanov ostáva osobou, ktorá „zlomila“ štátne služby, obrala ich o rozpočty a znížila stavy. Občania sú nespokojní s vládnutím, v krajine je množstvo ekonomických problémov. Preto státisíce „žltých viest“ vychádzali do ulíc na protesty. A prestali napokon len preto, že bolo proti ním použité krajné násilie a provokácie. Ale ekonomické problémy vyriešené neboli. Z dôvodu podfinancovania sa vo Francúzsku zatvárajú pošty, nemocnice. Na vidieku začína byť problém dostať sa k lekárovi. Nedostatok financií pociťuje armáda, polícia a žandárstvo. Veľké problémy sa prejavujú v bezpečnosti občanov.
V povedomí občanov ostáva Macron politikom, ktorý robil nepotrebné a nebezpečné provokácie proti takej jadrovej mocnosti, ako je Rusko. Francúzi nechcú byť zatiahnutí do vojny.
Napriek tomu, použitím už vo Francúzsku odskúšanej taktiky a stratégie, Macron a jeho strana „ostávajú v hre“. Teda na politickej scéne a v povedomí občanov. Budú hľadať spojencov, koalície, podporovateľov. Budú ďalej v hre zvanej „demokracia“, aby aj za pomoci technológii manipulácie, ovplyvňovania, konšpirovania a chytráčenia ohlupovali občanov. Pretože toto je podstata „buržoáznej demokracie“.
Napokon, Francúzsko nie je jedinou krajinou, kde sa to zatiaľ darí. A bude sa dariť dovtedy, kým si ľudia, občania neuvedomia, komu sú podobné praktiky výhodné a čo tým sleduje.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
