Te Deum (skrátene) alebo úplnom znení Te Deum laudamus, v preklade Teba bože chválime, je začiatkom latinského chválospevu, ktorý dal názov celej skladbe. Chválospev zložil podľa najuznávanejšej verzie biskup Ambrózius Milánsky. V katolíckej liturgii má spev Te Deum miesto v liturgii hodín, na mieste modlitby s čítaním v nedele a sviatky. Veľmi často sa používa aj ako slávnostný hymnus vďakyvzdania. Názov Te Deum nesie aj bohoslužba tvorená čítaním úryvkov z Biblie, spievaním hymnu Te Deum laudamus a vzdávaním vďaky. Na Slovensku sa takáto bohoslužba slúži ako súčasť programu uvedenia nového prezidenta do funkcie.
História – učiteľka života
Prví prezidenti Československej republiky – Tomáš Garrigue Masaryk a Edvar Beneš – sa vedome vyhýbali okázalosti a pompéznosti cirkevných monarchistických obradov, ktoré boli v pamäti z čias Rakúsko-Uhorska. Naopak, presadzovali čo najstriedmejšie inauguračné ceremónie, bez cirkevných obradov. V prípade Masaryka bol celý program dokonca úplne bez alkoholu.
Keď v júni 1948 Národné zhromaždenie zvolilo predsedu Komunistickej strany Československa Klementa Gottwalda za nového prezidenta republiky, ten osobne, napriek tomu, že nikdy nechodil do kostola a v boha neveril, prejavil veľký záujem o konanie ďakovnej bohoslužby Te Deum v rámci jeho inaugurácie. Chcel tým ukázať nielen to, že je prezidentom všetkých občanov, ale súčasne chcel takto upokojiť rozjatrenú konfliktnú situáciu v krajine po februárovom prevzatí moci v republike. Nasledovali rozhovory s predstaviteľmi katolíckej cirkvi a po vzájomnej dohode sa nakoniec 14. júna 1948 v katedrále sv. Víta na Pražskom hrade uskutočnilo slávnostné Te Deum, ktoré odslúžil osobne 33. pražský arcibiskup a primas český Josef Jaroslav Beran. Zmier nevydržal dlho, lebo už o šesť dní, 20. júna, nechal arcibiskup Beran prečítať v kostoloch posolstvo kňazom, že celebrovanie slávnostnej omše neznamená vyjadrenie politického súhlasu s komunistickým režimom. A režim na to odpovedal…
Po tejto skúsenosti už Te Deum nebolo súčasťou nasledujúcich inaugurácií prezidentov. Do programu inaugurácie ho vrátil až Václav Havel pri svojom prvom nástupe do funkcie prezidenta Československej republiky, údajne ako prejav historickej kontinuity?! Te Deum mal v svojom programe inaugurácie aj súčasný český prezident Petr Pavel…
Ako je to na Slovensku?
Na Slovensku zaradil ďakovnú bohoslužbu Te Deum do programu svojej inaugurácie prvý priamo občanmi zvolený prezident, bývalý člen KSČ, Rudolf Schuster. Dňom nástupu nového prezidenta do funkcie je už tradične 15. jún. A nerozhoduje, na aký deň v týždni tento dátum pripadne. Či už je to pondelok (druhá inaugurácia I. Gašparoviča), utorok (R. Schuster a prvá inaugurácia I. Gašparoviča), sobota (Z. Čaputová a P. Pellegrini) alebo nedeľa (A. Kiska). A napriek tomu, že inaugurácia nie je oficiálnym sviatkom a v nedeľu sa konala len raz, vždy sa slúžila ďakovná bohoslužba Te Deum.
Vzhľadom na ústavne určený a jednoznačne deklarovaný svetonázorovo a nábožensky neutrálny charakter Slovenskej republiky (článok 1.1. Ústavy) je zaradenie ďakovnej bohoslužby Te Deum do programu inaugurácie prezidenta značne problematické. Osobitne, ak sa Te Deum vykoná spôsobom, ako to bolo počas sobotňajšej inaugurácie P. Pellegriniho.
Bohoslužba, ktorá sa uskutočnila v Dóme sv. Martina v Bratislave, kde boli korunovaní králi a cisári, nemala ekumenický charakter, ale bola uskutočnená ako klasická katolícka omša. Údajne – podľa vyjadrenia katolíckeho právnika a kňaza Tibora Hajdu – na základe osobného želania Petra Pelegriniho.Táto informácia trochu prekvapuje.
Ešte viac prekvapilo, že okrem arcibiskupov (rímskokatolíckeho) Stanislava Zvolenského a (gréckokatolíckeho) Jonáša Maxima spolu s nimi celebroval omšu aj vatikánsky nuncius (veľvyslanec) na Slovensku Nicola Girasoli. Ostatní veľvyslanci akreditovaných krajín sedeli medzi účastníkmi omše v laviciach. Nuncius Girasoli samozrejme „využil“ svoje miesto pri oltári, v centre omše, aj na prečítanie a odovzdanie pozdravu pápeža Františka novozvolenému prezidentovi, ktorému udelil, a spolu s ním aj „milovanému slovenskému národu, hojnosť božieho požehnania a pokoj.“
Skoro až úplne na záver dostali slovo evanjelický generálny biskup Ivan Eľko ako predseda Ekumenickej rady Slovenskej republiky a podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR Pavol Breiner. Prečo len títo dvaja, to nikto nevysvetlil. Ostatní predstavitelia cirkví a náboženských spoločností buď len sedeli v laviciach, alebo neboli vôbec prítomní. Kto z nich tam vlastne bol, to nikto ani netuší.
O čom je takto poňaté Te Deum, vysvetlil v rozhovore pre TA3 gréckokatolícky kňaz Cyril Jančišin: „Ústava sa neviaže na náboženstvo, no predsa len sa štát pri veľkých ceremóniách aj tak spája s cirkvou. Cirkev a štát sú samostatní partneri, podpísali Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou ako suverénne subjekty medzinárodného práva. Štát a cirkev si vzájomne deklarujú spoluprácu, máme tých istých občanov, aj veriacich, aj neveriacich.“
Ešte osobitejšie to zdôvodnil už spomínaný cirkevný právnik Tibor Hajdu: „Je správne povedať, že táto bohoslužba, ktorá sa deje počas inaugurácie prezidenta, nie je znak naviazania na nejaké náboženstvo alebo ideológiu, ale práve naopak, je to krásne podčiarknutie demokracie, o ktorom nota bene hovorí prvý článok ústavy Slovenskej republiky. Pretože nám to hovorí, že prezident Slovenskej republiky môže slobodne vstúpiť do chrámu a modliť sa podľa svojho presvedčenia. Čiže, ide o krásne vyjadrenie… demokratického systému v krajine.“
Ako by to mohlo/malo byť
Ak by mala byť inaugurácia doplnená nejakým obradom, mal by to byť obrad minimálne skutočný ekumenický, ktorý by vznikol v spolupráci všetkých kresťanských cirkví. Ale úplne najlepšie by bolo, kedy to bol obrad medzináboženský, medzikultúrny dialóg, aj za účasti svetských humanistov, agnostikov, ateistov, etikov, sekularistov či skeptikov, ktorí by mohli rovnako prezentovať svoje názor a hodnoty. Veď podľa sčítania obyvateľov z roku 2022 už aj oficiálne tvoria štvrtinu obyvateľov Slovenska.
Nový prezident Peter Pellegrini deklaroval vôľu byť prezidentom všetkých občanov, vôľu spájať obyvateľov našej krajiny. Takto poňatá forma spoločného obradu by bola krásnou ukážkou toho, ako by mohlo vyzerať spájanie občanov v praxi. Je na škodu veci favorizovať len jednu časť slovenskej verejnosti v takej symbolicky dôležitej udalosti.
Okrem toho, obrad by nemal byť obradom len pre pár vyvolených, pre niekoľko vysokých cirkevných a náboženských predstaviteľov, pre zástupcov diplomatického zboru na Slovensku. Táto forma pôsobí ako cirkevné a náboženské papaláštvo, ktoré do modernej spoločnosti už dávno nepatrí. Škodí to nielen samotnému prezidentovi, ale aj samotnej katolíckej cirkvi, ktorú to podporuje v úsilí hrať si na dominantnú národnú a štátnu cirkev so špeciálnym zaobchádzaním od politických elít.
Aj o tom bolo sobotňajšie Te Deum…
Snímky pochádzajú z vysielania priameho prenosu Te Deum na RTVS 24:; sprostredkovala ich Spoločnosť Prometheus
2 Responses
Dovolím si trochu nesúhlasiť (z praktickej stránky).
Nič v zlom, ale je dobré ani rozumné to preháňať s nárokmi „aby sa na všetkých dostalo“. To nie je účelom. Slávnostná omša nie je konferencia a nemôže trvať pol dňa. Buďme realisti, do časového rámca 1,5 – 2 hodiny sa viac, väčší alebo širší program, jednoducho nevmestí. Preto sa v príprave (vždy) každej slávnostnej udalosti rozumne a kriticky zvažujú možnosti a priority. To neznamená menej úcty k iným, veď už ich ich pozvanie a prítomnosť je znakom reflexie a úcty, ale aby každý vystúpil (hoc aj len na 2 minúty), tak to by nafúklo program na hodiny. A iste nie je účelom „unaviť“ všetkých prítomných (kto koľko disciplinovane vydrží), ale dodržať v istom komforte (pre väčšinu) rozumný a znesiteľný časový rámec slávnostného podujatia.
Inaugurácia bola veľmi dôstojná a ja by som na nej nehľadal žiadnu chybu. Nebol v nej nedostatok ani nadbytok. Jej stopy by mali pôsobiť po celé obdobie funkcie prezidenta /5 – 10 rokov/ záväzne nielen pre prezidenta, ale aj pre všetkých zúčastnených. Aj televíznych divákov a poslucháčov.
Nikto nenavádzal a neštval do sporov a vojny. Ja som na prezidentovi videl aj presvedčenie a emóciu. U iných to bolo rôznorodé, ale to sa nerozoberá.