Po trojhodinovom sedení za počítačom som si odskočil do neďalekej kaviarne, reku, osviežim sa, vypláchnem myseľ obľúbeným ristrettom a pomarančovým džúsom. Za veľkým obdĺžnikovým stolom hlučne diškurovalo osem postarších dám, zrejme sa stretli na jednej z pravidelných dámskych jázd. Hovorili o všetkom možnom, o rodine, deťoch, vnúčencoch, o umení, politike… Najrečnejšia z nich zabŕdla do háklivého problému: vraj pre troma dňami cestovala v preplnenej električke, na sedadlách rovno pod ňou si hoveli zhruba tri pätnásťročné dievčatá, so klonenými hlavami urputne ťukali do mobilov – akože nič neregistrujú, nič nevnímajú, nikoho a nič nevidia. Až zrazu ktorási šepla, pustíme tú starú vraždu sadnúť? Čo si pipi? ironicky precedila cez zuby druhá, tá sa v živote už dosť nasedela, nech si postojí. A veru si postála, kým nevystúpila… A postaršie dámy mali tému na ďalšiu diskusiu, ale to som už z kaviarne odchádzal…
Áno, z mobilov sa stala vášeň, vášeň väčšia ako láska, vášeň, ktorá amputuje city. Už Nietzsche zdôrazňoval, že neprekonateľnými vášňami sa odcudzujeme sami sebe i iným ľuďom. Naša skutočnosť vo svojom uskutočňovaní je skutočnosťou nihilizmu, opantáva nás vôľa k zdaniu, k ilúzii, ku klamu, k bytiu. Výstižne to vyjadril známy francúzsky filozof a sociológ Jean Baudrillard v bravúrnej eseji Sila nechuti (1986): „Opustili nás kladné, vybrané, atraktívne impulzy, (…) citeľne posilnila konštelácia zlej vôle, averzie a nechuti. (…) V každom smere závisí dnes celá estetika od zlého vkusu, ako celá politika závisí od zlého svedomia. (…) Politika núti ľudí priznať si, že sú v jadre len teľatá, znevážiť ich pred sebou samými, demoralizovať. (…) Pôsobíme vzájomne na seba bez toho, aby sme sa dotýkali, rozprávame sa bez toho, aby sme spolu hovorili, vystupujeme proti sebe bez toho, aby sme sa videli. (…) Absolutizujeme ošklivosť, škaredosť, hnus, pretože prijateľné je všetko – svetom vládne čoraz menej pravidiel vkusu a slušného správania“ (In: ZUSKA, V.: Uměrní, krása, šeredno. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2003, s. 253 – 260).
Za náš vkus a správanie nemôžu mobily, tie sú iba moderným technologickým nástrojom, ktorý má popri pozitívach skrytú potenciu od raného detstva negatívne ovplyvňovať človeka. Ale o tom neskôr… Spýtajme sa, ako sa môžu adolescenti správať, keď žijú v proklamovanej civilizovanej spoločnosti, v ktorej sa pokladá mier za vojnu a vojna za mier, hrdinský skutok za zločin a zločin za hrdinský skutok, pravda za lož a lož za pravdu, spravodlivosť za skrivodlivosť a skrivodlivosť za spravodlivosť, česť za podlosť a podlosť za česť, múdrosť za hlúposť a hlúposť za múdrosť, eufemizmus za vulgárnosť a vulgárnosť za eufemizmus; keď politik (I. Matovič) adresuje inému politikovi (P. Pellegrinimu) nadávky typu „celý tvoj príživnícky život“… „ty potkan“… „ty skorumpovaný netvor“ … „bezcharakterný pes“… „ty zbabelec“? A J. Pročko na adresu Ľ Blahu dodáva: „… ty prašivý odporný sociopat…. zaslúžil by si si po papuli.“ Prituhý tabak i na silné nátury.
Atentát na premiéra Roberta Fica
A potom príde 15. máj 2024, úkladný pokus o vraždu premiéra Roberta Fica. Dovolím si v tejto súvislosti menšie odbočenie: nie, atentát na predsedu vlády nebol dôsledkom týchto vulgárnych a nenávistných slov či celej znôšky arogancie, ktorú sme sledovali, počúvali a čítali v ostatnom období; korene atentátu siahajú do roku 2006, keď sa premiérskeho žezla po prvý raz chopil R. Fico. Ono obdobie (2006 – 2010) politickej a mediálnej štvanice ne jeho osobu som zhodou okolností detailne mapoval a priblížil som ho v svojich dvoch knihách. Pri názve jednej z nich som použil metaforu o žurnalistoch – lovcoch vo svorke, ktorú som si požičal od bývalej švédskej ombudsmanky Yrsy Steniusovej. V krátkosti si to môžeme ilustrovať povedzme na mediálnych titulkoch: Fico, prestaň už tárať, rob niečo! (Nový čas, 20. 7. 2006), Z Fica sa stáva pudlík (Plus jeden deň, 21. 3. 2007), Ficov výjazdový cirkus (SME, 22. 7. 2008) na margo výjazdových rokovaní vlády, Pena (Ficova – doplnil autor) okolo úst (. týždeň, 25. 2. 2008). A pod mnohými ďalšími titulkami takéto texty: „Fico, nervák! Agresivita a výbušnosť premiéra môžu signalizovať neurózu (…) Už stráca nervy, zvyšuje sa uňho agresivita, je arogantný, výbušný (…) Len on vie, čo je správne, keď sa usmieva, tak najčastejšie ironicky.“ Vrchol nechutnosti predviedol denník Plus jeden deň pod titulkom Nie sú to bradavice (2. 5. 2008): „…premiérovi by stačilo zájsť k odborníkovi, ktorý by nepríjemné výrastky na tvári odstránil a pán premiér by vyzeral rovnako dobre ako na vyretušovaných predvolebných letákoch. Na rozdiel od reality mu tam zmizli z tváre všetky nepeknosti“. (Citáty sú z kníh Pavol Dinka: Slovenské masmédiá: metódy manipulácie, 2008 a Žurnalisti – lovci vo svorke, 2010). Podobných titulkov by sme mohli spomenúť celú hŕbu, nehovoriac o tom, že texty pod nimi sú ešte arogantnejšie a urážlivejšie. A navyše v tom čase ešte neexistoval „nezávislý“ Denník N, ktorý v súčasnosti hrdo nesie vztýčenú zástavu v boji proti R. Ficovi.
Áno, premiérovi vyčítajú, že aj on použije niekedy, najmä smerom k médiám a žurnalistom, neprimeraný slovník. Lenže, priznajme si, kto z nás, ale i z politikov by uniesol na svojich pleciach toľkú záľahu brýzgania, nadávok, urážok na cti a dôstojnosti. Aj on, ako každý človek, bez ohľadu na to, akú funkciu zastáva, má svoje limity a slabé chvíľky…
Napokon premietnime si pred očami, čo všetko prežil a zažil na premiérskych postoch (dnes už na štvrtom): odiózne výkriky do tmy, či už v parlamente alebo pred jeho bývalým bydliskom pred komplexom Bonaparte, zúrivé nálepkovanie o zlodejoch a mafiánoch, hanebné vystrkovanie šibeníc, záplava bičujúcich transparentov a hesiel na zhromaždeniach, paradoxne nazvaných Za slušné Slovensko, najnovšie (na protivládnych a predvolebných mítingoch) porovnávanie s Hitlerom, demagogické puncovanie ako strojcu rozkladu demokracie – po riadne a demokraticky uskutočnených parlamentných a prezidentských voľbách. Opozícia spolu so spriatelenými médiami prehru nezvládli, nenávisť hnali do krajnosti…
Imaginácia prepchatá hnusom
Vráťme sa však k našej téme. Ono sa to všetko prenášalo a prenáša do všetkých sfér života, dokonca i do umenia i literatúry. Čo si pomyslieť o tom, keď sa z verejných zdrojov (Fond na podporu umenia/FPU/) podporia sexuálne ladené podujatia, z ktorých niektoré majú fetišistický alebo sadomasochistický podtón (jedno z nich sa odohrá v priestore odsväteného kostola, či scénu inšpirovanú fetišistickou praktikou, pri ktorej jeden z dvojice predstiera, že je ošípaná? Nehovoriac o literárnom výrone hnusu v knihe Ivana Medešiho Jedenie, za ktorú získal v roku 2019 cenu Anasoft litera. Bridí sa mi citovať z nej, ale v tomto prípade je to na ilustráciu nevyhnutné: „Už bežkala. I poprdávala. Božinku, miešaný smrad hovna, moču a tesne zarytých gatiek v omenštruovanom uteruse! Aj spod sukienky to tak divne duní. Stupňovito. Čo krok, to nová vlna usratej chmárky. Pomedzi kroky akoby nič, potom krok, a bum! Nová bomba hovna, gatiek, šťaniek a vaginálnych sopľov“ (Petrikovce: VALAL 2018, s. 67). Čitateľská imaginácia prepchatá hnusom, testovanie, čo recipient znesie. Nijaké dokreslenie atmosféry, iba emočné zhnusenie. Defilé vulgarizmov a šťavnatých slov vo všetkých šiestich poviedkach, takisto vystlaných „polštárom“ FpU. Veru tak… aj také performance a diela sa dostávajú mladým do rúk.
Po moderne a postmoderne sme vhupli do posthumánnej spoločnosti, v ktorej zvádza dobro zápas so zlom, krása a krásno s ošklivosťou a hnusom. Baudrillard hovorí, že ide o akési vydieranie nevkusom, o čakanie na to, keď sa človek natoľko znechutí, že sa napokon vzdá. Funguje to na predávkovaní a fascinácii, presne ako porno. Je potrebné fascinovať, a nie sa páčiť alebo presviedčať. A povedzme o desať rokov sa stane ono ošklivé módnym, ako sme toho svedkami i v súčasnosti.
Ochrana detí v digitálnom priestore
Mnohí namietnu, brzdi, brzdi… na internete sa odohrávajú horšie veci ako v románoch či v bežných medziľudských vzťahoch, s tým, kamarát, nič nenarobíš… Možno je to pravda, možno. Ale to je už o mobiloch, smartfónoch, o digitálno-informačných technológiách. A s tým by sa urobiť niečo dalo. Len treba chcieť… Žiaľ, zatiaľ je zväčša náprava iba v plánoch, projektoch a predsavzatiach, hoci, aspoň sa nazdávam, je už päť minút po dvanástej. Digitálny priestor sa hmýri kyberšikanou, groomingom (budovanie dôvery medzi sexuálnym predátorom a jeho obeťou), happy slappingom (nakrútenie útoku na nič netušiacu obeť a následné rozosielanie záznamu prostredníctvom mobilu či internetu), sextingom (posielanie správ, fotografií alebo videí s erotickým a sexuálnym obsahom iným osobám), webcam trollingom (využívanie podvodných, vopred nahraných videozáznamov s cieľom oklamaťa vylákať od detí citlivé údaje, nahé fotografie a podobne).
Skupina slovenských vedcov a odborníkov vypracovala v roku 2018 Národnú koncepciu ochrany detí v digitálnom priestore. Konštatuje sa v nej, že „deti čelia v digitálnom priestore reálnemu ohrozeniu a často si neuvedomujú riziká, ktoré ich obklopujú a spôsobujú im celoživotnú digitálnu stopu niekedy aj s fatálnymi následkami. Z výsledkov výskumu EU Kids online na Slovensku vyplýva, že za ostatné roky sa na Slovensku výrazne zvýšilo používanie internetu prostredníctvom mobilných zariadení (a to až 83 % detí vo veku 9 – 17 rokov, pritom 38 % z nich pristupuje na internet viackrát denne. (…) O intenzívnej prítomnosti internetu v živote mladej generácie svedčí zistenie, že internet na dennej báze používajú takmer všetky deti (96 %). Dve tretiny detí trávi v pracovné dni 1 až 3 hodiny denne na internete, každé piate dieťa viac ako 4 hodiny.“ (dostupné na: https://detstvobeznasilia.gov.sk/web_data/content/upload/subsubsub/2/narodna-koncepcia-ochrany-deti-v-digitalnom-priestore-1.pdf s. 11). Pravda, nehovoriac pritom o TikTok-u, Twitteri (X), MySpace, o všakových hrách a ďalších platformách.
Pri vypracúvaní koncepcie položili deťom napríklad otázky, či videli za posledný rok na internete stránky alebo diskusie zamerané na niektoré z nasledujúcich vecí:
– Stretli ste sa s ukážkami telesného poškodzovania alebo ubližovania? (10 % uviedlo, že áno.)
– Natrafili ste na nenávistné správy napádajúce určité skupiny alebo jednotlivcov (napr. ľudí inej farby pleti, náboženstva, národnosti alebo sexuálnej orientácie)? (26 % uviedlo, že áno.)
– Našli ste na internete návody, ako byť veľmi chudý (propagujúce bulímiu alebo anorexiu, či obrázky veľmi chudých ľudí “thinspiration”)? (26 % uviedlo, že áno.)
– Máte skúsenosti s braním drog? (22 % uviedlo, že áno.)
– Videli ste na internete krvavé alebo násilné obrázky zobrazujúce napr. ľudí, ktorí ubližujú iným ľuďom alebo zvieratám? (29 % uviedlo, že áno.)
– Videli ste na internete sexuálne obrázky a fotky? (28 % uviedlo, že áno)
Výkriky do ticha
Pravda, nemôže nám ísť iba o holé čísla, suché štatistiky, za nimi treba vidieť neraz smutné a tragické osudy. Nedávno som sa bol pozrieť v Štátnej opere v Banskej Bystrici na hudobno-dramatické a tanečné prestavenie Nemé tváre / Výkriky do ticha, ktoré autenticky vykresľuje problematiku fyzického i virtuálneho šikanovania detí a mladých ľudí. Príbeh čerpá z konkrétnych poznatkov a skúseností, reálneho násilia v praxi, robí to však kultivovane, decentne, s mierou a citom pre krehkú dušu adolescentov, a nie ako oné, od FPU peniazmi vydláždené fetišistické praktiky s ošípanou. Nemé tváre hovoria o v tomto prípade o tragike života, žalujú nás všetkých. Krátka ukážka:
Maja píše esemesku neznámemu Karolovi: Neviem, ako začať. Vieš, ja mám strach už zo všetkého, nielen zo smrti, ale najmä zo života, kvôli otcovi. Každú noc, vždy znova a znova vkĺzol do mojej izby, vtedy sa mi od strachu takmer zastavil dych, potom vkĺzol do mojej postele, to som už celkom prestala dýchať a nakoniec vkĺzol i do mňa – akoby som odrazu umrela. Tak hrozne som chcela zomrieť. Strach i hnus z neho, či zo seba samej, mi však nedovolil urobiť vôbec nič, ani len zakričať. Mama o tom vedela, ale mlčala, bála sa…
Karol odpovedá: Mária, už som sa definitívne rozhodol. Musíme to spáchať čím skôr a efektívne, aby sme dlho netrpeli a aby po nás nezostal veľký bordel. A hlavne, aby sme to náhodou neprežili. Spoločne to zvládneme. (…) Podrezanie je najlepšie urobiť vo vani, rezať pozdĺž modrej žily. (…) Čakám na tvoju rýchlu odpoveď. Píš!
Maja: Fajn, horúci kúpeľ, rezať pozdĺž modrej žily… Vidíme sa zajtra…
Karol: Prídem… len sa s tatinom rozlúčim.
(…)
Maja: Si odporný zbabelec, nechal si ma v tom samú. Všetci ste rovnakí. Mohla som tušiť, že tatinko je len výhovorka a ty sa už neukážeš. Zbabelec!
Mária si vlezie do vane a pomaly sa do nej uloží. Smrť si vyberie z vlasov špicatú ihlicu a takmer erotickým gestom si ňou prechádza po celom tele, až kým ňou nezahasí jednu zo sviečok pri vani. Mária naposledy vydýchne.
O chvíľu príde správa od Karola: Prepáč, prepáč! Otec ma nechcel pustiť, akoby čosi tušil. Nechcel ma pustiť! Odpusť mi to, odpusť…
Vzápätí sa zjaví Karol, vyberie Máriu z vane a začne s ňou v zúfalstve tancovať. Smrť medzitým zhasína všetky sviečky, všetko sa postupne stráca v tme…
Viac ako smutný príbeh či neveselé cifry z výskumov – nič, čo by človeka hrialo pri srdci. Spozornieť by mali predovšetkým rodičia a učitelia a zamyslieť sa nad tým, čo robia dobre a čo zle a vyhli sa tak onomu baudrillardovskému, že sa spolu rozprávame, ale vlastne nič nehovoríme. S plnou vážnosťou treba vziať na vedomie, že 30 % slovenských detí vo veku od 11 do 18 rokov dostáva žiadosť o zaslanie vlastnej nahej fotografie, aktívny self sexting vo forme odosielania vlastných fotografií zobrazujúcich úplnú alebo čiastočnú nahotu realizuje v SR 16 % maloletých od 11 do 18 rokov a že nahlasovanie on-line nezákonného obsahu ustavične stúpa a že najvyšší počet hlásení sa týka detskej pornografie.
Ako tomu zabrániť? Čo v tomto smere robiť? V Národnej koncepcii ochrany detí v digitálnom priestore sa zdôrazňuje, že problému môže napomôcť kombinácia politík s podielom legislatívnych, samoregulačných a vzdelávacích opatrení smerom k ochrane detí v digitálnom priestore, ale i súčinnosť medzi mediálnymi platformami (televízia, počítače, smartfóny, hracie konzoly atď.) „Aktivity realizované zainteresovanými stranami nie sú dostatočne efektívne. Je potrebné otvoriť diskusie a realizovať výskumy a analýzy, ktoré by v tomto smere mapovali ochranu detí, sumarizovali aktuálne výsledky parciálnych výskumných projektov a na ich základe anticipovali vývojové tendencie, riešili systémové problémy a navrhovali odporúčania pre exekutívu“ (s. 16)
Každý ťuká do mobilu
Od stola pekne a úprimne napísané, človek by od nadšenia zvýskol, konečne sa s tým popasujeme, konečne problém vyriešime, lenže… lenže každodenný život má v príhodnej chvíli svojho diabolského advokáta: „Ocko, v našej triede má takmer každý iPhone 15, ten najnovší (a najdrahší), len ja mám takú starú haraburdu, nedaruješ mi ho k meninám?“ osloví dvanásťročná dcéra tatina. A ten, hoci si bude od úst odtŕhať, blahosklonne prikývne. Pre dieťa chce predsa každý to najlepšie. Navyše, veď to poznáme, aj on chce nerušene ťukať do mobilu, uchmatnúť si pre seba kus voľného času, nezaťažovať sa odpoveďami na naivné detské otázky či si nebodaj odskočiť do krčmy na pivo. A idylka pri obede? Všetci svorne chlípu polievku s očami zabodnutými do svietiaceho displeja. Obrázok, ktorí mnohí dobre poznajú, niežeby sa im nejako zvlášť páčil, ale treba kráčať s dobou…
A práve tu by sme mali zahamovať. Pretože pri takýchto tendenciách nejde iba o mentálne nastavenie človeka, o chcenie udržať krok s modernými a módnymi technologickými trendmi, ale najmä o zdravie v celej jeho biologickej podstate a predovšetkým o zdravý vývoj našich detí. Zaujímavú štúdiu na túto tému publikovala známa odborníčka Nataša Slavíková pod názvom Neuroveda vo svetle informačno-digitálnych technológií a mediálnej výchovy (2018). Ako sama v úvode zdôrazňuje, neuroveda nám otvára nové obzory pochopiť účinky digitálnych médií a zároveň nám približuje najdokonalejšie zariadenie na svete – ľudský mozog, orgán, ktorý má okolo sto miliárd nervových buniek, pritom z každej vedie asi desaťtisíc spojov s inými bunkami. Poukazuje na to, že práve v tomto zložitom mechanizme začínajú digitálne médiá nahrádzať ľudský rozum; rozumové a vôľové vlastnosti sa postupne degradujú, mozog, metaforicky povedané, vinou nedostatku sociálnej interakcie atrofuje, čo vedie k oslabeniu intelektuálnych schopností. Nie náhodou „vedúci oddelenia technológií firmy eBay dal svoje deti do deväťtriedky, kde sa nepoužívajú žiadne technológie. To isté platí aj o zamestnancoch digitálnych obrov ako Google, Apple, Yahoo a Hewlett-Packard. Nijaké počítače a nijaké obrazovky. Bill Gates svojim dcéram dovolil stráviť na internete len trištvrte hodiny denne, vrátane videohier. Okrem toho im dovolil mať vlastný mobilný telefón, až keď mali trinásť rokov. Vo väčšine technologicky obozretných rodičov z okruhu dizajnérov a inžinierov, napr. Steve Jobs bol notorickým ,low-tech‘ rodičom a technickí riaditelia zo Silicon Valley zase prihlasujú svoje deti do škôl, kde technológie celkom chýbajú“ (Dostupné na: https://www.psychobalzam.com/neuroveda-vo-svetle-informacno-digitalnych-technologii-a-medialnej-vychovy/).
Aké dôsledky má nadmerné používanie takýchto zariadení? Prejavuje sa to v horšej výslovnosti, v horšom čítaní, deti sa správajú samotársky, ťažšie sa začleňujú do kolektívu. A navyše ich to pomkýna k lenivosti. Vôbec nie je jedno, či dieťa pozerá rozprávku z tabletu, internetu alebo či im ju čítame z rozprávkovej knihy, resp. či si ju číta samo. Všetko sa to potom odzrkadľuje na chabom ovládaní gramatiky, na spomalenej a nevycibrenej osobnej komunikácii. Častá a vysoká digitálna stimulácia spôsobuje nárast hladiny stresového hormónu kortizol. A výsledok? Dieťa prichádza o pokoj, odpočinok a úľavu po celodennom vyučovaní.
Kedy dať deťom do rúk mobilný prístroj?
„Veľa z toho, čo robíme na internete, napríklad hranie hier alebo aj čas na Facebooku, môže naše centrum pôžitkov poškodiť rovnako ako ktorákoľvek silná droga,“ dodáva Slavíková. „Môže dôjsť k zahlteniu centra pôžitkov, a to až tak, že správu do neho budú vedieť preniesť len ,veľké´ stimulanty. Malé, bežné pôžitky budeme prehliadať, pretože nebude v našich silách prekonať toto zahltenie. Vzrušenie nášho digitálneho sveta môže byť v prípade zneužitia rovnako návykové ako ktorákoľvek droga a môže nás ukrátiť o jednoduché radosti života.“
Ako sa vyhnúť týmto negatívnym javom? Odborníci odporúčajú, že deti do dvoch rokov by sa nemali vôbec pozerať na televíznu obrazovku. Dojčatá a batoľatá, fascinované médiami, videami a inými audiovizuálnymi prostriedkami, prežívajú iba mediálnu hypnózu, nič z obrázkov nevnímajú. Realita je však, ako sme už naznačili, úplne iná. V domácnostiach od rána do večera blikajú démonické televízne obdĺžniky, rodičia zahrúžene listujú v mobiloch a smartfónoch, deti, ponorené do svojho sveta, napodobňujú starších, získavajú od nich návyky i zlozvyky a postupne upadajú do éterického sveta ilúzií. A ilúzie lákajú, vyplavujú endorfíny, hormóny šťastia, ktoré sú také vábivé, že vedú k cestičkám závislosti. Vytvára sa tak bludný kruh, ktorý zvyšuje izoláciu s vyústením do depresií, obezity a iných chorobných stavov.
Prieskumy naznačujú, že deti a mladí pozrú do svojho mobilu v priemere každých desať minút, odpútava ich to od činnosti, ktorú práve robia – od domácich školských úloh, od rozhovorov s rodičmi či priateľmi, od športovania, od pestovania rozličných tvorivých koníčkov. Skrátka, mobily ich zhltli a hlcú ako vlk Červenú čiapočku. Podľa mobilnej aplikácie neZávislosť priemerný denný on-line čas všetkých jej používateľov predstavoval tri hodiny, najdlhší čas používania prístroja sa priblížil k sedemnástim hodinám za deň.
Dnes si deti nosia digitálne zariadenie vo vrecku a prostredníctvom chytrých telefónov aj internet, fotoaparát a GPS. Slavíková uvádza, že neurológom sa vďaka snímkam z magnetickej rezonancie podarilo zmapovať rast mozgu u jednotlivých detí a tínedžerov – frontálny mozgový okruh, ktorý riadi pozornosť, rastie rýchlejšie vo veku tri až šesť rokov, k druhej prudkej tvorbe synapsií dochádza v mozgu tesne pred pubertou a neskôr znova v adolescencii. Podľa toho by sa malo pristupovať aj k pravidlám pri používaní mobilu – odporúča sa dať ho deťom do rúk od desiatich rokov, pravda, všetko s mierou a príslušnou kontrolou zo strany rodičov.
Čo s digitálnym telom?
Milý čitateľ, rozmýšľam, ako zavŕšiť túto esej, ako stráviť v sebe riziká budúcnosti, ktoré v sebe skrývajú nepredvídateľné digitálne technológie. Čo na to ľudské telo? A čo na to digitálne telo? Obidve sa pohybujú v jednoduchom fyzickom priestore, ale s rozličnými dimenziami času a priestoru. A najnovšie sa usilujú v úzkej súčinnosti ozvučiť ľudské myšlienky. Nadíde čas, ako tvrdí Stephen Hawking, keď človek nebude potrebovať ani srdce, ani pulz a presťahuje sa do vesmíru?
Nemieniť sa hrať na vizionára, ostanem pri zemi: práve som dočítal detektívny román Mihnutím oka od anglickej autorky Jo Callaghamovej (Bratislava: Lindeni 2024, preložila Miriam Ghaniová). Hlavná inšpektorka Kat Franková pátra spolu so svojím asistentom v podobe umelej inteligencie, hologramom Lockom, po dvoch stratených chlapcoch. Prirodzene, prípad vyriešia, lebo tvoria skvelý tím. Nečudo! Veď Lock je bystrejší, umnejší a rýchlejší ako človek. Chýba mu len jedno – cit.
Vyvstáva teda otázka: Čo sa čaká človeka, keď aj on stratí cit? Odpoveď je jednoduchá, stane sa hologramom. Baudrillard však ponúka iné východisko: Ak má byť svet dokonalý, musí sa vyrobiť. A pokiaľ chce ľudská bytosť dosiahnuť tento druh nesmrteľnosti, musí sa vyprodukovať ako artefakt, vypudiť samú seba na umelú obežnú dráhu, po ktorej bude večne krúžiť. Napokon, sám Hawking predpovedá ľudstvu práve takú budúcnosť. Budúcnosť bez srdca, ale so smartfónom a nekonečnými možnosťami umelej inteligencie.
Napriek tomu nám prichodí dúfať, že to bude bez brutálnych atentátov na človeka…
(Esej vyšla v Literárnom týždenníku č. 17 – 18/2024. Doplnené po atentáte na Roberta Fica.)
Ilustrácie: 1. Flickr / Autor: VanDerFoto 2. Pixabay.com 3. Pixabay.com 4. Ľubomír Kotrha
Jedna odpoveď
Človek je taký, aké sú spoločenské vzťahy, je ich produktom, výsledkom. To už popísali a zdôvodnili Marx s Engelsom (1848), pozri Tézy o Feuerbachovi. Návrat do kapitalizmu po prevrate 89 nás vrátil do sveta zločinu, násilia a vojen. Aká je história kapitalizmu? Bola niekedy mierová, solidárna, ľudská? Bez obnovy a renesancie socializmu sa nič nezmení, úpadok a deštrukcia budú naďalej postupovať, s menšími či väčšími odchýlkami, aj podľa typu politikov, ktorí budú pri moci. Lebo imperializmus, kde si dnes hovíme, je zahnívajúci, parazitný a odumierajúci (Lenin, 1916).