V športových rankingoch a historických štatistikách bude predsa figurovať Slovensko…
Historické pramene zaznamenali aj takúto scénu. Pred Tiberia predstúpili starejší niekedy slávneho a mocného mesta Trója, z ktorého pred viac ako tisícročím unikol pred rabujúcimi Achájcami praotec Rimanov Aeneas. Ešte predtým, ako Romula a Rema odchovala vlčica spolu so svojimi mláďatami a ako o jeho putovaní zo starej do novej vlasti zložil rovnomenný epos Vergilius. Prekvapený imperátor si na oficiálnej audiencii vypočul blahoželania k cisárskej aklamácii, ktorá sa odohrala už pred dvomi či tromi rokmi za prítomnosti delegácií provincií, miest a municípií z celej ríše. Roztraseným gratulantom v pokročilom veku totiž chvíľu trvalo, kým nazbierali prostriedky na cestu a doputovali z Malej Ázie do Ríma.
Cisár, ktorý na sebe prekvapenie nedal znať, sa zástupcom mestečka, teraz už len tieňa zašlej slávy, avšak Maticou rímskou a tradicionalistami, národnými umelcami Titom Liviom, Vergiliom a Horatiom (lascívny Ovidius bol „beatnik“, aj keď nie chartista) stále rešpektovaného ako Devín patriotmi (odpustené mu boli aj dane), za oneskorenú gratuláciu poďakoval dodajúc vzápätí s vážnou tvárou: „A ja vám, otcovia Tróje, chcem zároveň vyjadriť sústrasť k úmrtiu Hektora.“ O päť storočí neskôr počas zápasu Ostrogótov a Byzancie o Itáliu sa ocitlo Večné mesto v ruinách ako jeho predchodkyňa vypálená do základov Agamemnonom a Menelaom. Habent sua fata urbes. Nielen knihy majú svoj osud.
Stále platí tarde venientibus ossa (neskoro prichádzajúcim kosti). Raz ste Trója a Rím, a potom zase Horná Dolná ako slovenský variant Sleepy Hollow (ospalej – prispatej diery). Vo veľkých dejinách i tých menších, vrátane športových. Klesnúť a stratiť predchádzajúce postavenie, prípadne byť hneď od počiatku outsiderom nie je hanba, hanba je nesnažiť sa s tým niečo urobiť. Pravda, ak máte ambíciu byť niečím – niekým viac ako doposiaľ. Slovanov v nami dnes obývanom priestore prestalo baviť byť sluhami Avarom, a tak zverili moc Samovi, Frankovi, ktorý sa pohyboval v regióne dlhé roky. Vedel, že má v rukách dobrý materiál, chcelo to len vložiť súčiastky na správne miesto a namazať ich, aby mechanizmus ako celok fungoval účinne. Veď aj ranému Rímu vládli Etruskovia a naučili ho mnoho užitočných a praktických vecí. Tak sa i stalo. Po Samovi, rovnako ako pred ním, mali predsa naši predkovia vlastných náčelníkov a panovníkov.
Ich potomkovia radi hrajú hokej. Nepočínali si zle, no časom to bolo čoraz horšie. Hviezdy síce jednotlivo žiarili v NHL ako súčasť cudzích kolektívov, ale národný tím dosahoval, až na pár výnimiek, priemerné výsledky, niekedy ani tie. Puk si posúvali staromódne hoci aj technicky zdatne ako v 50-tych a 60-tych rokoch, keď si to medzi sebou rozdávalo len sedem či osem krajín. Kontakty so zámorím boli obmedzené, v Európe dominovali ZSSR a ČSSR, v medailových dueloch pribúdalo Švédsko. Kanadské turistické výbery po vypadnutí v Stanleyho pohári a americkí univerzitní študenti na korčuliach spravidla neboli našim už vtedy profesionálom vážnym súperom. Prehra s Fínskom sa rovnala katastrofe, na Nemecku východnom i západnom, rovnako aj na Poľsku, sa vylepšovalo skóre. Tomuto stavu v 80-tych a na začiatku 90-tych rokov definitívne odzvonilo. Zvony bili na poplach ešte splašenejšie, keď sa stávali vážnou prekážkou slovenským hokejistom na ceste aspoň do štvrťfinále Taliansko, Slovinsko a Dánsko, o Nemecku a Švajčiarsku ani nehovoriac.
I sadli si bývalí hráči spolu so zodpovednými a voľba padla na Craiga Ramsayho z ďalekej a studenej Kanady zveriac mu úlohu hokejového Sama. Zrazu sa hrá iný hokej, v ktorom je srdce i športový rozum v rovnováhe. Taký, na ktorý sa dá aj v prípade prehry poväčšine pozerať s úľubou a hrdosťou. Tí naši postarší si síce radi pofrflú, ale berme to ako konštruktívnu kritiku, veď aj „žiletke“ a „košickému rýchliku“ záleží na jeho dobrom mene. Craig má už tiež svoje rôčky, preto verme, že vďaka jeho profesionalite, pracovnej etike, trpezlivosti a emocionálnej inteligencii (nezamieňať so živelnosťou a postupne ochabujúcim prvotným nadšením) sú hokejoví Avari ak už nie úplne za nami, tak aspoň nie pred a hlavne nad nami, a stanovený azimut jeho nástupcovia dokážu udržať. Hoci u nás Slovákov jeden nikdy nevie.
Tam-tamy patriotov burácali, keď na Slovensko z Apeninského polostrova prichádzal Francesco Calzona. Cudzie nechceme, svoje si ned(ch)áme. Slovenskej mentalite nemôže rozumieť (prosím vysvetliť). Bol len asistent. Nevie po slovensky. Takých nájdeme aj u nás tucet. A lepších. Uberá a ujedá z nášho. Chceli by sme mať jeho plat. Čo by nato povedal svojim i Calzonovým neprajníkom futbalový svetobežník, veľká osobnosť slovenského futbalu a svetovej futbalovej diplomacie „Dr. Joe“ – docent Jozef Vengloš? Zmierlivo by sa usmial, pokračoval vo svojej práci a talianskemu kolegovi by poradil to isté. Odpustite, priatelia, že sa ozývam. Prvé majstrovstvá sveta, ktoré som so svojím otcom a starým otcom sledoval na čiernobielo v televízii, boli tie v Anglicku v roku 1966 s pamätným finále medzi hostiteľskou krajinou a vtedajšou NSR. O štyri roky neskôr v Mexiku počas nočných televíznych prenosov z Guadalajary som sa úpenlivo modlil, aby sa to trápenie vo vražednej horúčave už preboha skončilo. Gerson, Tostao, Jairzinho, Rivelino, Carlos Alberto a kráľ futbalovej elegancie Pelé tancovali tú najkrajšiu sambu, zatiaľčo sa naši hráči na trávniku štadióna Jalisco po úvodnom a z našej strany jedinom Petrášovom góle, milosrdne vyfasujúc od „kanárikov“ len štyri kúsky, jeden krajší ako druhý (podobne ako Taliani vo finále), pohybovali ako muchy v mede. Možno aj preto, že Brazílčanom sa československý futbal páčil a rešpektovali ho.
Odvtedy som na televíznej obrazovke nevynechal ani jeden šampionát vrátane európskych. Rovnako ako iní z mojej generácie pouličných chlapčenských mančaftov a telocviční socialistických sídlisk som s napätím sledoval rôzne športové zápolenia na domácej i zahraničnej scéne. Nejedno si nenechám ujsť ani dnes vrátane úvodných kôl Slovenského pohára. To nadšenie a herný zápal hráčov malých a vidieckych klubov sa len tak nevidí. Futbal som síce súťažne nehral, ale inú kolektívnu hru áno. Dvadsať sezón vrátane dorastu pridajúc ďalšie ako veterán. Desiatky turnajov, stovky zápasov, tisíce tréningov. Viem, ako funguje šatňa, psychika jednotlivca i športového kolektívu. Vidím na pohybe, mimike a gestikulácii hráčov, ako sú nastavení a kam hra smeruje. Nemám diplom v príslušnej oblasti, nie som expert a nechcem nikomu vnucovať svoje názory na šport ani iné, no chápem, čo mal na mysli napajedený Augustus, sám športujúci a cvičiaci do vysokého veku, pri porade s generálmi poúčajúcimi ho o taktike pred bitkou s nepriateľským vojskom pripomínajúcou zápas bez pravidiel zato s množstvom krvi, odseknúc: „Páni, reďkovka možno nevie po grécky, ale ja áno.“
Postup slovenských futbalových reprezentantov na budúcoročné majstrovstvá Európy je, bezpochyby, mnohými znovu ofrflaný úspech. Aj dnes sa počet tých, ktorí priznali, že príchod Francesca Calzonu s fyziognómiou a územčistou postavou (brevitas) rímskeho centurióna k futbalovej reprezentácii bola dobrá voľba, ledva vyrovná počtu jeho otvorených či skrytých kritikov. Vôbec by ma neprekvapilo, ak by čakali na jeho potknutie sa a následný pád. Aj za cenu, že utrpí slovenský futbal a reputácia, ktorú začali on, jeho tím a hráči, ktorých si vybral a ktorým verí, nanovo budovať. Nehovoriac o dušiach zranených fanúšikov. Len preto, aby sa dočkali potvrdenia svojej „pravdy“. Prečo toto neustále a sústavné kuvikanie a neprajnosť? Bude vari v športových rankingoch a historických štatistikách figurovať Ramsay s Calzonom alebo Slovensko? Sme predsa na jednej a stále tej istej lodi. Tej našej.
Nie, Francesco nie je Craig. Obaja sú originály. Rovnako aj Samo. Netlačili sa k nám, boli privolaní, pozvaní s dobrým úmyslom, a s takým k nám aj prišli. Ich životný štandard bol pred ich príchodom neporovnateľne vyšší ako väčšiny slovenských domácností. Podstata problémov v športe i spoločnosti ako spojených nádobách spočíva v niečom inom. V hlboko zakorenenej nedôvere, azda s výnimkou Konštantína a Metoda, k cudzincom, a teda aj tým, ktorí chceli a chcú úprimne pomôcť. Ak by nechceli považujúc nás za beznádejný prípad, neprišli by. Takto je náš úspech aj ich a naopak. Sú si rovnocenné, a platí to, ak nechceme z(a)ostať na úrovni úzkoprsého pokrvného tribalizmu vydávaného za patriotizmus. Nebuďme starosvetskými Fomičukmi a Chomičukmi a už vôbec nie fanfarónskym Františkom Ojbabom z Mináčovho „Výrobcu šťastia“ (Smena, 1965). Svet sa ďalej vyvíja a my predsa chceme byť súčasťou aj budúceho s tým dobrým, čo v sebe obnáša. Šport v ňom bude nepochybne zastúpený. Nemusí sa to každému páčiť, no je faktom, že už dlhšiu dobu významnou mierou prispieva k posilňovaniu (alebo oslabovaniu) nielen imidžu jednotlivcov, ale aj štátov či národov. Je vonkajším ukazovateľom životaschopnosti spoločnosti, jej stavu, nastavenia a potenciálu. Za predpokladu, že sa k nemu nepristupuje ako k zlatému teľaťu ničiacemu telá a vysávajúcemu duše športovcov robiac z nich a ich publika novodobých otrokov.
Istý chronický sťažovateľ si zvykol pravidelne vylievať srdce v modlitbe. Raz do nej pridal aj horekovanie, že nikdy nič nevyhral v žiadnej lotérii. Z nebies sa nato ozvalo: „Tak si už konečne podaj tiket.“ Craig Ramsay aj Francesco Calzona sú tým výherným. Ako aj Vladimír Weiss starší a nielen on. Ešte tak dostavať nešťastnú diaľnicu z Bratislavy do Košíc. Na to však akokoľvek prajní jednotlivci spoza slovenských hraníc stačiť nebudú. Ak sme to nedokázali alebo nechceli dokázať za uplynulých viac ako tridsať rokov my sami, profit istejší ako z lotérií môže predsa plynúť aj z odkladov a pomalosti, potom neostáva nič iné len naklonovať a pozvať starých Rimanov pod vedením Vitruvia a Apollodora z Damasku, aby nám ju, tentoraz v protiklade s Augustovým uvážlivým festina lente (ponáhľaj sa pomaly), bez otáľania a ďalšieho naťahovania pomohli dobudovať oni.
V širšom kontexte sa totiž otázka „cudzí verzus domáci“ netýka len športu. Napríklad aj zahraničných investícií, ako je aktuálna, nasmerovaná do baterkárne v Šuranoch. Prinesie úžitok štátu, regiónu, zamestnancom. Platí aj tu rovnaká optika odmietania? Ak nie, prečo? V čom je rozdiel? Postavia ju cudzinci, Číňania. Rýchlo. Akiste budú nasledovať ďalšie. Určite sa opäť nájdu domáci kritici, ktorí by všetko zvládli lepšie, lacnejšie a skôr. Aj keď sa poponáhľajú, prídu, ako vždy, neskoro alebo vôbec nie. Pretože tiket s cieľom vyhrať nad vlastnou odovzdanosťou či sebauspokojením bol, podobne ako v prípade Sama, Craiga a Francesca, už podaný.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
