V časopise Foreign Affairs práve vyšiel zásadný článok Maxa Bergmanna, odborníka na euro-atlantické a strategické štúdiá. Mierne aktualizuje názor F. Škvrndu st., ktorý vynikajúco analyzuje 75. výročie NATO. Okrem opcie, ktorú predkladá Bergmann, existuje alternatíva, že Európa by nemusela horúčkovito zbrojiť. Stačilo by vynakladať primerané náklady na obranu, samozrejme, v rámci vzájomne koordinovaných a prepojených štruktúr armád v rámci európskej časti NATO. Asi to nebude spoločný európsky dom, ako si ideu generála de Gaulla idealizoval M. Gorbačov. Môže to však byť pakt o kolektívnej bezpečnosti v Európe, ktorý by nahradil bombardovaním Juhoslávie zmarené Helsinské dohody (1975). Na to by sa musela ukončiť vojna na Ukrajine a obnoviť fungovanie Rady NATO – Rusko.
Ladislav Hohoš
Strategický analytik zdôrazňuje, že zvýšenie nákladov na obranu nestačí na prekonanie neprimeranej závislosti aliancie na USA. Hoci NATO je silnejšie ako v minulosti, prijalo dvoch nových členov, má nové aktualizované opodstatnenie existencie – zadržiavať ruskú agresiu. Revizionista Putin ohrozuje európskych susedov, úsilie o odpoveď na ruskú inváziu na Ukrajine je váhavá, čo však nepredstavuje pre NATO zásadný problém. Hlavný problém, ktorý sťažuje riešenie ostatných, spočíva v neprimeranej závislosti NATO od USA. Po desaťročia USA prostredníctvom NATO viedli a zabezpečovali európsku obranu. Ak Európa ide do boja, spolieha sa na americké letectvo, vojenskú dopravu a spravodajstvo. Pokiaľ by bola krajina NATO vystavená útoku, USA by sa ujali vedenia. V počiatkoch NATO Washington poskytoval palebnú silu, na čo si zvykli európski vodcovia a akceptovali vlastnú podriadenú rolu. Závislosť Európy na USA sa považovala za štandard, a nie za omyl v rámci operácií NATO.
Foto: Flickr
Lenže v súčasnosti vzhľadom na vzostup Číny a počiatok generačnej zmeny vo vodcovstve vo Washingtone je nepravdepodobné, že USA poskytnú takú úroveň podpory, akú Európa potrebuje. Bez ohľadu na to, kto bude bývať v Bielom dome, americká angažovanosť v rámci NATO bude celkom určite slabnúť. Na oboch stranách Atlantického oceánu sa formuje konsenzus, že Európa sa musí podieľať na vlastnej bezpečnosti. Exprezident Trump vo februári vyhlásil, že Washington nebude brániť spojencov v NATO, ktorí „neplatia“. Lenže viacerí americkí a európski vodcovia sa dopustili omylu, že na nahradenie amerického príspevku bude stačiť vynaložiť viac prostriedkov na bezpečnosť. Aj keby všetky európske krajiny vynaložili 2 % HDP na obranu, nezníži sa tým ich vojenská závislosť od Washingtonu. Problém Európy nespočíva iba v nákladoch, ide o problém kolektívneho konania. Európske krajiny považujú obrannú politiku za národnú zodpovednosť. Keďže väčšina jednotlivých krajín nečelí priamym bezpečnostným hrozbám, ich vlády celkom racionálne investujú málo do obrany. Lenže Európa ako celok vyžaduje ochranu pred naliehavou hrozbou od revanšistického Ruska a musí sa vyrovnať s bezpečnostnými rizikami od nestálej periférie siahajúcej od Sahelu po južný Kaukaz. Ak by sa USA stiahli z európskeho obranného systému, nebude možné rýchlo upevniť európsku bezpečnosť. Napriek tomu by Európa mohla podporiť vlastnú obranu, ak krajiny dokážu koordinovať svoje úsilie medzi sebou, ako aj medzi EÚ a NATO. Pokiaľ USA poskytnú Európe dostatok času na transformáciu, bola by to príležitosť upevniť alianciu, a tým aj bezpečnosť európskych krajín.
Ambiciózne plány pre európsku obranu obsahovala deklarácia zo Saint-Malo (1998), keď Francúzsko a Británia navrhli vybudovať európsku armádu 60-tisíc vojakov. Lenže americká ministerka zahraničia Albrightová definovala americký postoj v troch bodoch. Európska obranná politika nemá oddeľovať európsku obranu od štruktúry NATO; nemá duplikovať kapacity NATO; nemá diskriminovať európske krajiny, ktoré nie sú členmi NATO. Takže USA poskytli uistenie, že budú naďalej zohrávať rozhodujúcu úlohu v rámci európskej bezpečnosti. Doteraz tak vo Washingtone, ako aj na veliteľstve NATO v Bruseli, aj v mnohých európskych hlavných mestách, prevláda odpor voči zmene tohto postoja. Na výmenu za podporu bezpečnosti v Európe zo strany USA podporovali európske krajiny zásahy USA inde vo svete. Európske vlády poslušne nakupujú americké zbrane a navykli si ustupovať v sporných politických otázkach, ako je kontrola vývozu technológií do Číny. Ak Trump vyhrá novembrové prezidentské voľby v USA, NATO sa ocitne vo veľkom nebezpečenstve. Trump považuje NATO za výpalnícky systém, a nie za inštitúciu, z ktorej majú prospech USA. Pripravujú sa plány na obmedzenie počtu personálu NATO a odchod amerických síl z Európy. Tak či onak sa Trumpovi podarilo narušiť tradičný obojstranný konsenzus v prospech NATO. Keď Američania cestujú po Európe, vidia rozvinutú infraštruktúru, vysokú životnú úroveň a pevné ochranné sociálne siete, takže nechápu, prečo sú ich dane a vojaci potrební na obranu obyvateľstva tak ďaleko od USA.
Najdôležitejšie je, že USA už nemôžu zaručiť, že ich armáda bude schopná prísť brániť Európu. Plánovači Pentagónu sa poväčšine sústreďujú na potenciálny konflikt s Čínou. Vysoko zraniteľná bude európska závislosť od preťaženého amerického zbrojárskeho priemyslu, pretože výroba bude uprednostňovať muníciu a náhradnú výbavu pre americké jednotky v aktívnom boji. Ak sa USA budú angažovať v nepriateľstve s Čínou, revizionistické Rusko by mohlo využiť príležitosť k útoku na východné krídlo NATO. Vzhľadom na nedostatok vlastných obranných prostriedkov európske krajiny by mohli skončiť na súčasnej pozícii Ukrajiny, lebo ich vojnové úsilie by bolo podkopané nedostatkom amerických dodávok. EÚ plus Británia majú vojenskú silu asi dva milióny vojakov. Lenže je to Potemkinova sila: pripravenosť a schopnosti sa síce u jednotlivých krajín líšia, ale všeobecne sú nízke; oddelené národné vojská sa nemôžu zjednotiť v boji bez riadenia a materiálnej podpory USA. Ak chce Európa naozaj prevziať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť, musí integrovať vlastné obranné úsilie.
V článku sa uvádza, že vojenské vybavenie európskych krajín nie je kompatibilné. Príklad: po ruskej invázii Česko a Slovensko kúpili švédske obrnené transportéry, aby nahradili staré systémy poslané na Ukrajinu. Lenže zbrane na týchto vozidlách majú odlišné kalibre, takže nové systémy sa nedajú vzájomne nahradiť. Ide o nedostatok koordinácie medzi krajinami.
Môže sa stať, že Európa nebude mať dosť času na postupnú integráciu. Okamžité stiahnutie amerických síl z NATO by mohlo viesť k dramatickému konaniu alebo ponechať kontinent vojensky ohrozený, ak sa tak stane skôr ako dokáže Európa vybudovať vlastné bezpečnostné kapacity. Napríklad v prípade jadrového zadržovania by niektoré štáty mohli rýchlo budovať vlastné zásoby alebo uzavrieť dvojstranné dohody s Ruskom, čo by vyvolalo hlboké trhliny v rámci EÚ a umožnilo ďalšie šírenie jadrových zbraní. Najlepším výsledkom pripravovaného letného samitu aliancie by bola dohoda o väčšej úlohe Európy, aby Európa bola silnejšia a menej závislá, aby sa stala skutočným partnerom USA. Napokon NATO ako spojenectvo medzi dvoma vojenskými mocnosťami bude významnejšie než tím pod jedným vedením.
(Krátené a upravené)
Zdroj: Foreign Affairs, March 21, 2024. A More European NATO. Max Bergmann.
Jedna odpoveď
Kapitalizmus „s ľudskou tvárou“ je nezmysel! A diskusia o jeho obrane samoúčelná… Nedávno mi dokument pripomenul jednu z nezmyselných avantúr USA – zvrhnutie ľavicového lídra M. Bishopa nasadením stotisícovej armády proti 800 vojakom malého ostrovného štátu Grenady. Perfektne z New Yorku opísal intervenciu USA v Paname K. Ondriáš v knihe Všeobecné kecy, fakty a nezodpovedané otázky. Netanjahu si vymienil poučovanie USA o civilných obetiach, s argumentom, že sami v Iraku zabili viac ako 440 tisíc civilistov (a to M. Allbrightová označila smrť pol milióna irackých detí po embargu na potrebné lieky, ako „nutné náklady šírenia demokracie“…) Myslím, že diskusia o NATO je podporou genocídy a teda je trestuhodná.