… a nielen na slovenský hokej počas Majstrovstiev sveta juniorov do 20 rokov.
To, že sme nemohli v priamych prenosoch sledovať duely našich mladých hokejistov vo voľne dostupnom digitálnom multiplexe RTVS, nie je len odrazom neschopnosti Machajovho manažmentu. Je to jeden z množstva sprievodných javov rozvratu kedysi fungujúceho štátu. Lebo takú zrejmú diskrimináciu väčšiny televíznych divákov by si napríklad susedná Česká republika (vďaka fungujúcej Českej verejnoprávnej televízii), nikdy nedovolila… Skutočné dôvody riešenia nakopených problémov slovenského „mačkopsa“ – usídleného v pelechu obrátenej pyramídy aj v búde Mlynskej doliny – treba pomenovať presne a označiť jasne i konkrétne. Nie vágnymi a neúčinnými politickými floskulami ako nedávno šéf národniarov Andrej Danko v koncoročnom rozhovore pre RTVS: „Občanom ukážeme, ktorí paraziti si brali peniaze z RTVS na technike.“ Nič zložité na odbitie tohto slabučkého podania returnom – pre taký skúsený pár v dlhoročnom mediálnom turnaji Majstrov krivých zrkadiel, akým sú „rozhlasáci“: Ľuboš Machaj s Miloslavou Zemkovou.
Ilustračná snímka: Pexels.com
A bude horšie! Lebo RTVS nedokázala zakúpiť vysielacie práva ani na seniorský svetový šampionát v ľadovom hokeji 2024, ktorý sa uskutoční v Českej republike. Hokej bude live v TV po prvýkrát od roku 2000 vysielať na Slovensku súkromná stanica, a nie verejnoprávna televízia a rozhlas. Práva od roku 2023 až do roku 2028 totiž získal komerčný kanál Joj Šport. A to nielen na televízne prenosy, ale aj na online internetové streamovanie cez platenú platformu Joj Play. To je však výrazné obmedzenie voľného prístupu občanov k sledovaniu vrcholných vystúpení slovenských národných tímov. Chcete pozerať? Zaplaťte! Veď ste ušetrili 4,50 eur na koncesionárskych poplatkoch…, nie?! Obchodný riaditeľ JOJ Martin Heržo informoval, že streamovacie služby si za 5,99 eura predplatilo asi 30-tisíc ľudí. Sledovanosť JOJ Šport zatiaľ nepoznáme, mali by ju prvý raz sprístupniť až počas IIHF MS v hokeji 2024.
V Česku ostali práva v rukách športového kanála verejnoprávnej ČT. Ak by nadšení diváci a obdivovatelia vysielania komerčných brakov a výpredaja kultúrnych hodnôt namietali, situácia sa zásadne zmenila. Lebo pokiaľ dlhé desaťročia vysielala Slovenská televízia majstrovstvá sveta i Európy vo futbale, v hokeji, letné aj zimné Olympijské hry i celý rad ďalších športových eventov celosvetového významu, v prípade záujmu mohli aj tí najväčší komerční fanatici a hltači televíznych reklám urobiť prostý pohyb prstom a program verejnoprávneho vysielateľa im bol sprístupnený. Teraz môžeme šťukať na ovládačoch koľko chceme. Prepínať, hľadať i nadávať – no márne. Juniorský ani seniorský hokejový festival na žiadnej slovenskej – voľne dostupnej – stanici cez anténu neuvidíme.
V niečom pomohla – ako vždy – Česká televízia, keďže vysiela všetko podstatné a seriózne sa snaží plniť poslanie verejnoprávneho vysielateľa. Tentoraz sme však ako fanúšikovia slovenského národného tímu aj ako televízni diváci zažili sklamanie i trpké poznanie. Lebo ČT nevysielala ani posledný zápas Slovenska v skupine proti USA, ani hokejový štvrťfinálový duel našich juniorov proti Fínom, v ktorom nás vyradili z medailových semifinálových súbojov.
Dočkali sme sa však bonusu – hneď po postupe českého výberu mladíkov proti Kanade. Väčšina z nás, ktorí sme ten drvivý nápor hokejistov z krajiny javorového listu za stavu 3:3 a šťastné víťazstvo Čechov 11 sekúnd pred koncom sledovali, a fandili sme našim susedom, si vypočula takmer až neuveriteľnú (pre mnohých aj urážlivú) vetu českého hokejového experta Milana Antoša: „V Česku je obrovská radosť, lebo Slováci vypadli a my ideme ďalej,“ povedal po zápase. Ako poznám jeho spolu komentátora ČT Roberta Zárubu, isto ho v tom momente pri takomto šovinistickom prejave obchádzali mdloby…
Slovenských fanúšikov zaplavilo ďalšie sklamanie, keď zistili, že RTVS nebude vysielať ani nasledujúci svetový hokejový šampionát, ktorý štartuje už 8. januára 2024. V Zugu budú o svetové prvenstvo bojovať mladé hokejistky do 18 rokov. Slovensky aj s fenomenálnou svetovou hokejovou hviezdou Nelou Lopušanovou. Na obrazovke štátnej televízie neuvidíme ani ju. Ani futbalové Euro 2024, na ktoré získala vysielacie práva zase komerčná Markíza. Tá je napríklad v balíku satelitnej služby Sky Link spoplatnená mesačne sumou 11,60 eur. „Trh všetko vyrieši“… Najmä pre vrecká zopár vyvolených. My ostatní televízni diváci v každej piatej slovenskej domácnosti (cca 1 000 000 ľudí) odmietajúci mastiť vrecká oligarchom, ostávame „namydlení“…
S napätím však sledujeme aj vývoj okolo Svetového pohára v Jasnej, kde zúfalí organizátori požiadali novú Ficovu vládu o dotáciu na vykrytie chýbajúceho rozpočtu – „aby Slovensko v hanbe neostalo“... No pritom sa vie, že práva na priame prenosy má žralok televíznej tržnice – súkromná televízia JOJ. V uplynulých piatich rokoch matovičovského režimu sme sa presvedčili, že v našej krajine pod Tatrami je možné ozaj všetko. Podujatie sa uskutoční síce so štátnou podporou, no napokon na ňom zarobí len súkromná televízia a stávkové kancelárie. Lebo komerčným zbojníkom z Koliby sa isto podarí ulúpiť aj tento športový diamant. A štát nebude mať silu prinútiť ich k prijateľnému kompromisu, aby televízne vysielanie JOJ-ka odblokovala a sprístupnila celému Slovensku. Lebo inak diváci – odkázaní na príjem DVB-T cez anténu – budú môcť (prípadnému úspechu našej Petry Vlhovej ) tlieskať len priamo na zasneženom svahu alebo po podenkových večerných Správach RTVS.
Ostáva veriť, že Andrej Danko, odhodlaný odštartovať zmeny k posilneniu verejnoprávnosti v celom spoločenskom živote Slovenskej republiky najskôr v RTVS, nepodľahne spolu s Dušanom Keketim Štokholmskému syndrómu ako „lacný Jožko“. Veď nič nie je pre Organizátorov Svetového pohára v alpskom lyžovaní jednoduchšie, ako doručiť im do polovice januára V.I.P. vstupy. Lebo veď stále platí, že peniaze sú na Slovensku – až na prvom mieste…
RTVS má v programovej štruktúre i zopár dobrých, zaujímavých a charakterom verejnoprávnych relácií. A stále v nej pracuje i zopár šikovných a skúsených nepodkupných profesionálov televízneho remesla či majstrovstva. Kritizovať za zlyhania, chyby, neprofesionalitu aj za porušovanie ústavnosti, zákonov, interné predpisy či novinársku etiku, preto treba konkrétnych ľudí. Každý z nich má meno a každý aj svojho nadriadeného. Škoda, že sa Andrej Danko pred kritikou RTVS neopýtal… Od roku 2011 mám vyše 13 tisíc písomných záznamov o takýchto konkrétnych prehreškoch. Väčšinou vo vysielaní spravodajstva. Mnoho z nich som e-mailom po večerných správach zasielal vedeniu spravodajstva a na vedomie generálnym riaditeľom i členom Rady RTVS.