Súdržnosť v Strednej Ázii – ropa je silné spojivo

Pred časom sa končiaca (dúfajme) predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leynová v rámci nezmyselnej témy sankcií voči Ruskej federácii vyjadrila: „…naše sankcie výrazne narúšajú hospodársku základňu Ruska a oslabujú vyhliadky na jeho modernizáciu. Budeme naďalej vyvíjať tlak na Rusko a na tých, ktorí ho podporujú na bojisku. Aj naďalej pôjdeme po Putinových najbližších spojencoch. A pôjdeme aj po tých, ktorí pomáhajú Rusku obchádzať sankcie alebo dopĺňať vojnový arzenál…“[1]

A realitu sankcií na Slovensku poznáme a denno-denne sme s ňou v kontakte. Zvýšenie cien za energie (čomu dopomohol aj šialený zelený údel), strata kontaktu s ruskou kultúrou a umením, alebo presadzovanie živočíšnej rusofóbie… Lenže, nie všetko je také, ako dalmatínec, čiže čierno-biele.

Chabé pokusy

Pokusy eliminovať ruský cenovo výhodný export plynu a ropy, ako aj jadrového paliva do krajín Európy sa ukazujú ako samovražedné. Niektorých politikov podnecujú k hystérii, lebo je jasné, že hrdo doviedli svoje krajiny na koniec slepej uličky.

Presuňme sa však do Strednej Ázie, kde zmena energetických pomerov v Európe pôsobí priam blahodarne na ich ekonomiky, postupný rast životnej úrovne a zvyšovanie ich medzinárodnej bonity. Pripomeňme si ešte, že koncom roku 2020 Ruská federácia potvrdila predĺženie dohody o tranzite ropy (všeobecne) s Kazachstanom o desať rokov – teda do 1. januára 2034, ako aj o tranzite ruskej ropy cez Kazachstan do Číny (špeciálne) s objemom do 10 mil. ton ročne. Za ruskú stranu je operátorom Rosneft a za kazašskú KazTransOil a cena tranzitu bola dohodnutá na 11,28 $/tona za 1 000 km trasy (bez DPH). Predtým ruský operátor platil 2,1 $/tona (bez DPH).

Pre Astanu dobrý a bezprácny biznis, lenže nie je všetko zlato, čo sa blyští!

Nárast tranzitu

Kazachstan plánuje napríklad zvýšiť tranzit ropy z Ruskej federácie v roku 2024 do Uzbekistanu z predpokladaných 500 tis. ton na 550 tis. ton. Ide o prepravu ropy po pôvodne sovietskych trasách ropovodov, patriacich teraz KazTransOil ako štátnemu operátorovi (súčasť KazMunajGas). Pôvodne bola spustená reverzom v roku 2017. Vtedy sa cez Kazachstan do Uzbekistanu tranzitovalo 35,8 tis. ton. V roku 2018 to bolo už 67,9 tis. ton.

V rokoch 2019 – 2022 sa export ropy z Ruska do Uzbekistanu cez Kazachstan nerealizoval. Ale už v roku 2023 padla hranica 154,3 tis. ton tranzitu ropy do Uzbekistanu a tohto roku sa plánuje spomenutých 550 tis. ton. Toto zvýšenie je výsledkom dohody medzi Moskvou a Taškentom, ktorú podpísali na jeseň 2023 prezidenti Šavkat Mirzijojev a pred pár dňami s fenomenálnym číslom znovuzvolený Vladimír Putin.

Samotné dodávky ropy do Uzbekistanu sa realizujú v rozhodujúcej miere ropovodom Omsk-Pavlodar (sever Kazachstanu) – Šymkent (juh Kazachstanu) a potom železnicou, nakoľko pokračovanie sovietskeho ropovodu nebolo v čase ZSSR a ani neskôr dobudované. Čo sa týka priamych dodávok po železnici z Ruskej federácie do Uzbekistanu, tak podľa údajov ruského Inštitútu problémov prirodzených monopolov (IPEM) došlo k ich zvýšeniu cca 5,2-krát, ale surová ropa tvorila len 0,6 % z celkového prepraveného objemu. Benzín tvoril 28 % a 20,8 % pripadalo na mazut. V uvedenom zdroji sa možno dočítať aj to, že Rusko aktualizuje a opravuje transportné koridory a siete tak, aby do roku 2030 nebola Moskva závislá od dodávok ropy a plynu do Európy[2]. Šach mat! Lenže orwellovci z Bruselu, s pomocou časti slovenských europoslancov (aj minulých), budú tvrdiť niečo iné.

Akcia a reakcia

Po zahájení špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine a zahájení sankčných hlúposti voči exportu ruskej ropy cez Kazachstan, resp. exportu kazašskej produkcie pod značkou Urals, bolo jasné, že príde normálna reakcia. Normálna na nenormálnu reakciu Bruselu, ktorú si zdôvodňoval orwellovským šťavnatým klamstvom.

Tak, ako to už v stredoázijskom politickom živote chodí, kazašské ropné spoločnosti, ktoré sa akože dištancovali od ropy z Ruska a ponúkli svoju kazašskú ropu na export cez Kaspický ropovodné konzorcium (KTK) pod novým názvom KEBCO (Kazakh Export Blend Crude Oil), aby nemuseli používať značku Urals. Lenže KEBCO je de facto Urals, ale to sankciami posadnutými Bruselčanmi nevadí.

Inak, Astana musela priznať, že znížila svoj export ropy cez prístav Batumi, ale aj to, že znížila predaj do Uzbekistanu, ktorý si to kompenzoval nákupom z Ruskej federácie.[3] Štatisticky to potvrdzuje aj agentúra Argus.[4] To znamená, že na dvoch energetických stoličkách sa sedieť jednoducho veľmi neoplatí!

Úloha Turkménska rastie

Netreba zabúdať ani na fakt, že významnú úlohu na uzbeckom ropnom trhu a trhu s ropnými produktmi zohráva Turkménsko. Len v prvom polroku 2023 Ašchabad dodal Taškentu 143 000 ton benzínu Ai-80, 133 000 ton benzínu Ai-92 a 12 000 ton leteckého benzínu (kerozínu).

Áno – je to pritom krajina, ku ktorej sa staviame s historickým dešpektom a aj krajina, ktorá môže výrazne ovplyvniť stabilitu európskeho energetického trhu a paradoxne, súbežne dostatok energetických kapacít pre Čínu! Ale o tom si pohovoríme na SLOVE v budúcom texte.

A propos a na záver! Zastavme sa pri tých priehľadných orwellovských klamstvách Bruselu. George Orwell totiž nepísal svoj román 1984 ako manuál, či návod na použitie, ale ako upozornenie, čo všetko sa nám môže stať.

A stalo sa!

Zatiaľ nám chýba odolnosť…