Prezidentské voľby tu máme už o necelých päť týždňov. Ich zásadnou otázkou je otázka, akého chceme mať prezidenta. Má to byť taký, akých sme tu mali ostatných 10 rokov v podobe Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej, riadených slniečkármi a spolitizovanými mimovládkami, napĺňajúcich záujmy cudzích mocnosti na úkor vlastných občanov? Presne takým by bol Ivan Korčok. Alebo chceme mať suverénneho, svojprávneho a politicky skúseného prezidenta, ktorý obhajuje záujmy občanov Slovenskej republiky, čo spĺňa a predstavuje jediný kandidát, a to Peter Pellegrini?
Zatiaľ sa vo volebnej kampani nič podstatné nedeje. Sú tu však prvé náznaky tvrdosti, až vulgárnosti kampane, keď ako prvý zaútočil Ivan Korčok s „podržtaškou a poslušným psíkom“ a hneď na to i Andrej Danko so zradcom – a to všetko na Petra Pellegriniho. Štefan Harabin sa zase pokúša odstrániť oboch hlavných protivníkov, Pellegriniho a Korčoka, spochybnením zákonnosti ich kandidatúry, čo mu však – ako pri každých voľbách – zatiaľ nevychádza a bude musieť s nimi súperiť. Nuž a to dopadne „nem dobre“.
Pokiaľ ide o prezidentskú kampaň, tak tá nebude bojom za najlepšiu osobnosť, ale znovu bojom proti niekomu. Bude to zápas dvoch nezmieriteľných táborov, a to progresívno-liberálneho, presadzujúceho záujmy USA a Bruselu a sociálno-demokratického, preferujúceho záujmy vlastných občanov.
Zamyslime sa preto nad postojmi prezidentských kandidátov, úlohou a vplyvom demonštrácií, mainstreamových médií, umelej inteligencie a hoaxov na prezidentskú kampaň.
Máme takých aj onakých kandidátov
Ako je známe, zaregistrovaných je 11 kandidátov. Ak by sme ich chceli akosi zjednodušene zaškatuľkovať, tak z hľadiska straníckosti či nezávislosti ide o siedmich straníckych kandidátov: Peter Pellegini za Hlas-SD a v podstate i za Smer-SSD, Andrej Danko za SNS, Krisztián Forró za maďarskú Alianciu, Igor Matovič a Patrik Dubovský za Slovensko, presnejšie za pôvodné OĽaNO, Za ľudí, Kresťanskú úniu. K ním jednoznačne patria, aj keď zbierali podpisy občanov, aj Ivan Korčok, ktorý je jasným kandidátom PS a SaS a Marián Kotleba za ĽSNS.
Občianski kandidáti sú reálne len štyria, a to Ján Kubiš, rovnako sa občiansky tváriaci Štefan Harabin a neznámy Milan Náhlik. Po úspešnom odvolaní proti pôvodne neprijatej kandidatúry sa k nim pridal aj Róbert Švec.
Samovražedná skupina národne orientovaných kandidátov
Národnými kandidátmi na prezidenta sú až piati – Štefan Harabin, Andrej Danko, Marián Kotleba. Títo prví „traja králi“, ku ktorým sa teraz pridal aj Róbert Švec, sú bez šance uspieť a majú z politologického hľadiska bližšie skôr k nacionalizmu, ako k národovectvu. Nesporne k národným kandidátom, aj keď to nie každý chce počuť, však patrí aj Peter Pellegrini, ktorý sa najviac približuje k pravému vlastenectvu. Práve medzi týmito štyrmi sa zvedie samovražedný zápas, hoci na postup do druhého kola má šancu len Pellegrini. Práve proti nemu všetci bezhlavo útočia, neuvedomujúc si, že ani jednému to nepomôže. Práve naopak, tí prví štyria veľkí kresťanskí národniari môžu pomôcť k úspechu proamericky a probruselsky orientovanému liberálnemu progresívcovi Ivanovi Korčokovi. Potom budú títo „vlastenci“ spokojní?
Štefan Harabin s vysokou pravdepodobnosťou skončí v prvom kole tretí, ale na druhé kolo jednoducho nemá. Harabin dokonca v súvislosti s prezidentskými voľbami vyhlásil: „Ak do druhého kola prezidentských volieb nepostúpim, Petra Pellegriniho určite nepodporím a vyzvem svojich voličov, aby v druhom kole volieb zostali doma.“ Toto isté urobil i vo voľbách v roku 2019, a tak zvíťazila Zuzana Čaputová na úkor Maroša Šefčoviča. Či to bolo dobré, nech posúdi „jeho veličenstvo“ volič. Takéto vyjadrenia hraničia s politickým primitivizmom a odhaľujú charakter a pravú tvár egocentrického Štefana Harabina.
Práve Štefan Harabin zohrá vo volebnej kampani vedome či nevedome neblahú úlohu. Aj teraz bude jeho najväčším protivníkom Peter Pellegrini, a nie Korčok. Snahou o odlákanie národne orientovaných voličov pomôže proamerickému klonu Čaputovej Ivanovi Korčokovi, a tak mu vedome vydláždi cestu do paláca. Kto sa mu za to asi poďakuje?
Anomáliou v kampani je Andrej Danko, človek s nulovou šancou uspieť, trpený v koalícii, ktorý sa prakticky postavil proti nej a útočí na proslovenského kandidáta Petra Pellegriniho. Zatiaľ ho práve on, kapitán a „človek so semaforom“ najviac špiní, vyťahuje osobné záležitosti a znevažuje ho, kade chodí. Takýto postup hraničí s hlúposťou a zradou, o ktorej sám Danko tak rád hovorí.
Nafúkaný egoista Andrej Danko sa pasuje do role spasiteľa Slovenska a chce spájať, radiť, dokonca diktovať Smeru-SSD, Hlasu-SD a KDH, kto má byť prezident a čo majú tieto strany robiť. Vystúpenia Andreja Danka mi pripomínajú úbohého šaša, ktorý trepe piate cez deviate a ako šašo chce namiesto kráľa riadiť krajinu.
Pokiaľ ide o voľby, Danko vážne zvažuje, ako sa zachová už pred prvým kolom. Ak vraj nebude mať významnejšie preferencie, čo je isté, tak pravdepodobne podporí silnejšieho kandidáta, v jeho ponímaní Harabina, a to na úkor predsedu strany Hlas-SD Pellegriniho, s ktorým je v koalícii. Ak sa tak stane, bude to nevídaný podraz s možnými následkami pre politickú budúcnosť Danka i SNS ako takej.
Protesty ako volebná kampaň „podržtašky“ Korčoka
Z demonštrácií sa stávajú tragikomické predvolebné zhromaždenia, smerujúce k akejsi šou na americký spôsob. Správajú sa tak tribúni i samotní účastníci protestov. Opozícia v zostave PS, SaS, KDH a OĽaNO (Slovensko) v boji proti vláde stratila všetky zábrany. Nejde jej o riešenie problémov občanov, ani o Trestný zákon, ale o zvalenie demokraticky zvolenej vlády, ktorá nevonia Bruselu. V tomto čase sa to však mení na predvolebnú prezidentskú kampaň Ivana Korčoka. Podľa PS a SaS je to vraj jediný kandidát, zaručujúci pravú, rozumej americkú, demokraciu na Slovensku, na rozdiel od tých ďalších desiatich nedemokratických kandidátov.
Vďaka Korčokovi sa v politickom slovníku objavil pojem „podržtaška“, ktorého je práve on symbolom napriek tomu, že bol pôvodne určený Pellegrinimu. Ivan Korčok totiž oddane slúžil vďaka jeho úžasnej „flexibilite“ názorov siedmim premiérom s rôznym ideovým a hodnotovým zameraním od Mečiara, Dzurindu, Radičovej, cez Fica, Pellegriniho, až po neblaho známeho Matoviča a Hegera. V prezidentskej kampani sa však objavil aj ďalší charakteristický pojem chránenca Korčoka, keď sa o jeho podporovateľoch hovorí ako „podržchrbátoch“. Platilo to u všetkých doterajších slovenských premiéroch a teraz túto hrdú zástavu prevzal Šimečka so Sulíkom, dokonca teraz i Majerský a onedlho sa k nim, predpokladám, pridá aj Matovič.
KDH-áci potvrdili svoje farizejské postoje, keď na celoslovenskej rade rozhodli o podpore Korčoka vo voľbách. Idú tak znovu proti svojim hodnotám a podporujú progresívcov a liberálov, či chcú alebo nie, vrátane ich orientácie na presadzovanie LGBTI agendy a drog. Vyjadrenie predsedu KDH Milana Majerského je preto za hranicou zdravého rozumu, keď ide podporiť podľa jeho vyjadrenia „pliagu Slovenska“. Majerský sleduje vlastné záujmy a naivne presviedča svojich súputníkov, že z liberála sa stane kresťan. Myslí si azda, že Korčok nepodporí manželstvá homosexuálov, adopciu detí v týchto pároch, či voľné užívanie mäkkých drog?
KDH po odmietnutí vstupu do vlády so Smerom-SSD a Hlasom-SD, s ktorými má príbuzné hodnoty, ide teraz s kandidátom Šimečkovej PS a Sulíkovej SaS Korčokom, zúčastňuje sa na demonštráciách, na ktorých sa verejne propagujú drogy a agenda LGBTI. Nuž takto v praxi vyzerá principiálna politika kresťanských demokratov.
Podpora KDH Korčokovi príliš nepomôže, lebo príčetný kresťansky orientovaný volič nebude voliť podľa odporúčania pomýleného vedenia hnutia, ale podľa vlastného uváženia. Možno voliči podporia Petra Pellegriniho, alebo Patrika Dubovského a vedeniu KDH pravdepodobne spočítajú jeho postoje v najbližších voľbách.
Pokiaľ ide o úlohu Igora Matoviča v prezidentskej kampani, tak ten síce vie, že ani zázrakom nebude zvolený, ale urobí z nej politický kabaret, či až – s prepáčením – chliev a bordel. Bude to primitívna šou, cirkus, ktorý sa bude podobať na psychiatrický pavilón, kam on sám nesporne patrí. Svojimi bombastickými rečami, vyťahovaním špiny na Pellegriniho privedie politicky nevedomých voličov k urnám a pomôže tak progresívno-liberálnemu Korčokovi.
Mainstreamové médiá kanibalizujú vládu a ovplyvňujú voľby prezidenta
Protivládne mainstreamové médiá sa stávajú mediálnou žumpou, plnou dezinformačného odpadu, poloprávd a klamstiev. Rezignovali na svoju informačnú funkciu a v súčasnosti len slepo slúžia progresívno-liberálnej opozícii a záujmom USA. Skorumpované média ohrozujú psychické zdravie ich sledovateľov, deformujú politickú súťaž a výraznou mierou vyvolávajú a rozsievajú nenávisť v spoločnosti.
Redaktori v elektronických i printových médiách donekonečna opakujú termín a miesta protestov a priamo vyzývajú k účasti na demonštráciách. Opozícia tak nepotrebuje žiadnu platenú reklamu. V reportážach umelo navyšujú počty účastníkov a oslovujú len vybraných sfanatizovaných účastníkov, ktorí potvrdzujú vopred jasné protivládne zadanie redaktorov.
Takmer vo všetkých televíziách, najmä ich politických reláciách, ako Na hrane, V politike, Na telo, O 5 minút 12 sú redaktori ako Dibáková, Dírer, Kovačič, Jančkárová, Makara, ktorí úspešne napĺňajú výrok Goebbelsa „Dajte mi do rúk médiá a ja vám z národa urobím stádo svíň.“ Práve to už z veľkej časti na demonštráciách vidieť. Ich relácie nemajú za cieľ informovať občanov o rôznych názoroch politikov z oboch strán politického spektra, o ich argumentoch, ale až okato a primitívne tlačia diskutujúcich do vopred pripravených protivládnych odpovedí. Vo svojich úvodných slovách a pri kladení otázok redaktori účelovo hovoria o zlyhaniach a kauzách vlády a priamo navádzajú prítomných na nimi preferované odpovede. Spravidla „na hulváta“ prerušia argumentujúceho koaličného predstaviteľa, ako naposledy Dibáková v relácii Na hrane Petra Pellegriniho. Preto vždy, keď je tam jeden koaličný a jeden opozičný politik, je to relácia dvaja (redaktor a opozičník) proti jednému. Táto trápna manipulácia v skorumpovaných médiách sa volá politická „diskusia“. Potom sa moderátori a redaktori čudujú ich prezývke – mediálne presstitútky.
K mainstreamovým médiám si dovolím ešte jeden citát americkej novinárky Amy Goodman, ktorý priamo nesúvisí s protestami, ale s vojnou, ktorá sa na nich pretriasa: „Médiá mohli byť najväčšou mierovou silou na svete. Namiesto toho sú vojnovou zbraňou.“ Aj preto sa nemožno čudovať ľuďom, ktorí prestávajú sledovať mainstream a uchyľujú sa k alternatívnym médiám a sociálnym sieťam.
Čaká nás útok na emócie voličov prostredníctvom umelej inteligencie a hoaxov
Prezidentské voľby budú ovplyvnené aj nastupujúcim zneužívaním umelej inteligencie, hoaxov a „deep fake“ videí. Zámena tvárí a hlasov, šírenie dezinformácií, poloprávd a klamstiev sa stane významnou súčasťou prezidentskej kampane.
Hoaxy a „deep fake“ videá budú významnou súčasťou dezinformačnej kampane, ktorej cieľom bude spochybňovanie a znevažovanie konkrétnych kandidátov, či aspoň vyvolávanie pochybností o ich odbornosti, schopnostiach a morálke. Takáto antipropaganda ovplyvní však len váhajúcich a názorovo labilných voličov, ktorí nesledujú hodnotovú a ideovú orientáciu kandidátov a nezaujímajú sa o ich životný príbeh. Žiaľ, na Slovensku sú aj ľudia, ktorí sa dajú takto manipulovať. Takýto spôsob kampane je nebezpečný pre všetkých a môže mnohých voličov odradiť od zámeru ísť k voľbám, čo sa výraznejšie prejaví najmä v druhom kole, ak tam nebudú mať voliči svojho kandidáta.
Práve dezinformácie budú spoločnosť ďalej polarizovať a rozdeľovať na proti sebe stojace tábory progresívcov, liberálov, národniarov, kresťanov, či sociálnych demokratov. Všetci kandidáti budú chcieť dobro a volič len ťažko rozozná, či dobro pre seba, alebo pre spoločnosť.
Čo môžeme čakať
Aj keď väčšinový volič verí, pravda len tomu, čomu chce, nie je isté, či to tak bude aj pri voľbe prezidenta. Na základe skúseností zo všetkých volieb v ére samostatnosti neviem, či je ešte možné veriť, že volič vo volebnej miestnosti nepodľahne emóciám, mediálnemu tlaku, šialenstvám volebnej kampane a bude voliť podľa svojho svedomia a najlepšieho vedomia. Môžeme v to len dúfať.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
