„Dňa 3. novembra zomrel mladý, 33-ročný spisovateľ, evanjelický kňaz Jozef Hollý. Zosnulý napísal päť slovenských divadelných hier; dramatá: Márnotratný syn, Amerikán, Černová a veselohry: Kubo a Geľo Sebechlebský. Začiatky Hollého oprávňovali k nádejám. Prvé dielo Márnotratný syn vzbudilo pozornosť, nastolením protialkoholickej tendencie vyniklo nad bežné u nás Urbánkovské ľudové hry. Ale pozdejší vývin nedoniesol mnoho pokroku. Plytkosť slovenskej kultúrnej pôdy nedovolila koreňom stromu vniknúť hlbšie, hôrnej čiernej zeme nebolo nadostač a do cudziny pre úrodnú pôdu spisovateľ nešiel. No predsa, vzklíčilo kde-tu zrnko: majetková otázka v Amerikánovi a postava Geľa Sebechlebského, ktorú snáď po veršovcovi Chrastinovi len on použil ako predmet. V Geľovi Sebechlebskom – veselohra inak bledých charakterov a plytkého deju – aspoň poukázal spisovateľ na zaujímavú literárne dostatočne nevyužitú osobu slovenského intriganta Geľa. Keď po Márnotratnom synovi nenašli sme v Hollého dielach postupu a vývinu, ale naopak — úpadok — nečakali sme viac od neho pozdvihnutie slovenskej dramatickej tvorby, no predsa žiaľ nám za mladým životom.“
Takto nie práve najdôstojnejším spôsobom sa rozlúčili Prúdy, mesačník hlasistov, v decembrovom vydaní v roku 1912 s mladým talentovaným slovenským dramatikom Jozefom Hollým. Prúdy nikdy neboli Hollému veľmi naklonené, ako o tom svedčia články Pavla Bujnáka, ale predsa nie je zvykom, aby nekrológ mal až takéto vyslovene negatívne hodnotenie, najmä ak ide o človeka, ktorý zomrel v rozpuku tvorivých síl, v Kristových rokoch. Nekrológ bol pritom nielen nepravdivý, ale vyložene nespravodlivý. Budúcnosť dokázala, že Hollého hry si aj vďaka rozhlasovým a televíznym spracovaniam našli vďačného diváka a poslucháča. Napokon, osud a ani kritika neboli k Jozefovi Hollému nikdy priaznivo naklonené.
Od mladosti vrelý vzťah k divadlu
Jozef Hollý sa narodil 20. januára 1879 v Skalici. Aj keď rodina žila biedne, rodičia predsa umožnili svojim deťom navštevovať školy. Jozef študoval najprv na štvortriednom katolíckom gymnáziu v rodnom meste a potom pokračoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu nadobudol aj vrelý vzťah k divadlu. Často navštevoval divadelné predstavenia, ba ako septimán chcel odísť s jednou kočovnou spoločnosťou. Len na energický zásah otca sa vrátil k štúdiám. Po ukončení Teologickej akadémie bol kaplánom v Petrovci a potom v Starej Turej. Tu sa v roku 1903 oženil s dcérou staroturianskeho mlynára Annou Urbančíkovou.
Jozef Hollý svoje prvotiny publikoval v Národných novinách. Boli to krátke poviedky a humoresky zo študentského života. Niektoré príspevky mu uverejnili i krajanské noviny v Amerike. Aj vďaka drobným honorárom a kondíciám mohol Jozef Hollý doštudovať. Jeho práce si všimol Jozef Škultéty, vtedy redaktor Slovenských pohľadov, a listom z 22. augusta 1902 ho vyzval na spoluprácu.
Hollý, veľmi polichotený záujmom významnej autority slovenskej literatúry tých čias, posiela svoju dramatickú prvotinu Márnotratný syn. Hra si po uverejnení v Slovenských pohľadoch získala priaznivý ohlas a už v nasledujúcom roku sa hrala v Liptovskom Svätom Mikuláši a na Augustových slávnostiach v Martine. Veľmi pochvalne sa o nej vyjadrila aj Ľudmila Podjavorinská v časopise Dennica.
Hollý rok po svadbe odchádza z fary v Starej Turej do Moravského Lieskového, kde žil až do svojej nečakanej smrti. Tu, vzdialený od veľkomestského divadelného sveta, využíva svoje jazykové schopnosti. Okrem v Rakúsko-Uhorsku samozrejmej maďarčiny a nemčiny hovoril po latinsky, poľsky, rusky a anglicky. Číta diela významných svetových dramatikov a veľmi naňho zapôsobil Shakespeare, ale aj ruská realistická klasika. V roku 1904 píše hru Kubo. K napísaniu veselohry ho inšpirovala hádka dvoch susedov v Moravskom Lieskovom o majetky a deti. Pranieruje v nej špekulantstvo a ziskuchtivosť, ktoré sú príčinou rozvratu medziľudských vzťahov.
Aj keď Hollý žil v malej dedine, v Moravskom Lieskovom, nedá sa povedať, že by bol úplne odtrhnutý od vtedajšieho kultúrneho života. V neďalekom Novom Meste nad Váhom sa pravidelne stretával s vtedajšími významnými slovenskými politikmi, bratmi Markovičovcami. U Rudolfa Markoviča sa zoznámil aj s vtedy začínajúcim básnikom Jankom Jesenským. Na fare ho pravidelne navštevovali osobnosti slovenského kultúrneho, vedeckého i politického života: Ľudmila Podjavorinská-Riznerová, Pavol Socháň, Ľudovít Holuby, Samuel Zoch, Andrej Kmeť, Dr. Pavol Blaho, Karel Kálal, Dr. Alois Kolísek a mnohí ďalší. Spolu s Igorom Hrušovským zakladal na kopaniciach úverové družstvá a snažil sa vymaniť slovenský ľud zo závislosti úžerníkov. A popri tom písal ďalšie hry – drámu Amerikán, v ktorej nastolil mravné a sociálne problémy vysťahovalectva, a hru Černová. Už samotný názov hry napovedá, že Jozef Hollý reagoval na tragickú vysviacku v dedine pri Ružomberku 27. októbra 1907. Hra sa, samozrejme, nedostala počas Rakúsko-Uhorska na javiská, ba dokonca autor ju radšej publikoval v českom časopise Naše Slovensko pod pseudonymom Sergej Tritonovič.
Kritika nebola zhovievavá
Aj keď Hollého hry Márnotratný syn a Kubo s obľubou inscenovali ochotnícke súbory, k samotnému autorovi kritika nebola zhovievavá. Veľmi kritické poznámky o jeho tvorbe uverejnil v Prúdoch v roku 1909 Pavel Bujnák v stati O novšom slovenskom dramate: „Jozef Hollý skorej sa druží ku starším ako ku mladším, zvlášte svojím dejom a rozprávkou. Ačpráve i on hlbšie siaha do súčasného života slovenského a podáva nám v prácach svojich verný obraz tohoto ľudu, čo ho trápi a bolí, keď tak veľké miesto udeľuje alkoholu v Márnotratnom synovi, alebo otázke majetkovej v Amerikánovi, predsa v celku rozprávka jeho a spôsob jeho je ten starý. To jest katastrófu alebo akýkoľvek koniec nezapríčiní uňho ani charakter, ani situácia, ale nejaká náhoda. V jeho dramatách ešte veľkú rolu hrá napr. očarenie, potom vysvitnutie niečoho, náhle a náhodilé poznanie dačoho, slovom náhoda. Charaktery tiež nevystupujú jasne, nie sú určité, a následovne kde-tu pomýlená je i psychológia. Za to cieľa svojho neminú ani tieto práce; písané sú tiež pre zábavu,a to dosiahne vo veľkej miere. I na poli veselohry sa pokúsil Hollý v Kubovi, ale tu komikum je čisto rečové, okrem snáď jednej situácie komickej, a o charakterovom komikume nemôže byť ani reči, to je pomýlené úplne, lebo hlúpy človek sám v sebe je nie komický, ale poľutovaniahodný.“
Kritické výčitky mladého autora neznechutili. Píše ďalšiu komédiu Geľo Sebechlebský. Ako vzor mu slúžil banskobystrický figliar, ktorého do našej literatúry uviedol v polovici 18. storočia gymnaziálny učiteľ a korektor slovenských spisov v Landererovej tlačiarni Ján Chrastina. Jozef Hollý o svojom hrdinovi napísal: „Geľo Sebechlebský je osoba historická. Ako študent v Banskej Bystrici rozličnými fígľami a kúskami stal sa povestným. Bol zo Sebechlieb, z chudobnej zemianskej rodiny – všadebol, ani doktor Faust. Ale fabula tejto práce nie je čerpaná z kúskov Geľových, je to invencia úplne autorova.“
Jozef Hollý v Geľovi Sebechlebskom zamenil dedinské prostredie za malomestské. V hre potvrdil, že mu sedí komediálny až satirický žáner. Vysmial sa vtedajšej malomestskej spoločnosti, z jej pachtenia za bohatstvom a za titulmi. Ústredným motívom hry je snaha bohatého mešťana Antala Potockého vydať svoju peknú dcéru za doktora – úplne jedno za akého, či filozofie, práva alebo medicíny, či za človeka charakterného, prirodzene inteligentného, alebo naopak nečestného, len nech sa mu pred menom skvie hrdý titul doktor.
Keď po rokoch Geľa Sebechlebského upravil a skrátil dramatikov syn Martin Hollý starší a s úspechom hru inscenoval v martinskom divadle, charakterizoval ju takto: „Boj neskazených proti skazeným, proti malomeštiackemu filisterstvu a hmotárskemu špekulantstvu. Treba teda jasne postaviť mladých na čele s Geľom-prútikom, ktorý šibe do živého, proti tým, ktorých treba ním poriadne šibnúť! V zmysle tohto zámeru musia byť ujasnené všetky vzájomné vzťahy a zámery jednotlivých dramatických postáv, všetko ich konanie musí logicky a ústrojne sledovať tento cieľ. Vzťahy sa, pravda, priebehom deja menia podľa boja, rozporov a vzájomného presviedčania sa konajúcich osôb, menia sa i v takto vzniklých rozličných situáciách. Jednako každá konajúca postava musí byť v hre z hľadiska jej životného náhľadu jasne zatriedená so zreteľom na spomenutý ústredný konflikt, okolo ktorého sa odohráva mnoho súbežných, hru oživujúcich zápletiek, robiacich jej dej životnejším a komplikovanejším.“
Geľo Sebechlebský je hra plná satiry, ktorá pranieruje ponímanie manželstva ako otázku obchodu. V istom zmysle je Hollý novátorom – manželstvá, uzatvárané kvôli majetku, sú v literatúre časté, ale nóvum je honba za ženíchom s doktorským titulom a snaha prostredníctvom neho sa dostať do vyššej, vzdelanejšej spoločnosti. Vo veselohre plnej vtipných situácií napokon vďaka Geľovým intrigám zvíťazí zdravý rozum a cit nad chladnou vypočítavosťou.
Geľa Sebechlebského sprevádzali rozporné kritiky. Prúdy o hre priniesli zápornú recenziu, hoci v Slovenských pohľadoch vyšla ešte len jej prvá časť. V decembri roku 1912 mala hra premiéru. Inscenovali ju členovia robotníckeho ochotníckeho krúžku v Liptovskom Svätom Mikuláši. Autor sa premiéry, žiaľ, nedožil. Zomrel nečakane 3. novembra 1912.
Smrť Jozefa Hollého bola veľkou stratou pre slovenské divadelníctvo. Geľo Sebechlebský, ale aj ostatné hry naznačovali, že jeho talent sa mohol v neskoršom veku plne rozvinúť. Priateľka a obdivovateľka jeho tvorby Ľudmila Podjavorinská napísala do Dennice tento nekrológ: „Mladý, nadaný muž, sťa kňaz i sťa spisovateľ, ešte len v mnohosľubnom počiatku svojho účinkovania padol pod kosou smrti, ako dub bleskom zronený. Ešte sa len čakalo, že život ohladí hrany, že vycizeluje ho v muža pevnej vôle, rozhodnutých činov… Ešte sa len úfalo, že jeho nadanie, dramatické schopnosti jeho komplikovaného ducha vytvoria sa v určitý, samorostlý talent… Ešte sme sa len tešili, že mladý, v neurčitosti, sám so sebou boriaci sa duch vzlietne nad nízku úroveň všedného života a zastane pevný, samosvoj, v oblastiach, pre ktoré ho peknými darmi Boh predurčil… Nášho Hollého osud zahodil na tichú faru pohraničnej viesky. Tam mohol rásť, utvárať sa jeho talent. Ale prostý, ohraničený kruh, úzke okolie, nízky obzor zapadlej dediny tiažil, viazal, zvieral jeho ducha. Iný bol by potreboval kruh, iné okolie, aby jeho v podstate silný duch rovno, nemýlene bral sa cestou samorostlého umelca. Aby jeho ráz ako drahokam vyhladil sa v pevný charakter muža istých, jasných želaní, požehnaných činov.“
Napokon predsa len úspech
Hry Jozefa Hollého po smrti svojho autora nemali ľahký osud. Kým ochotnícke súbory po nich s obľubou siahali, profesionálne scény zostali pre Hollého dlho uzatvorené. V roku 1924 bol Márnotratný syn po dvoch Urbánkových hrách Kamennom chodníčku a Už sú všetci v jednom vreci najhrávanejšou hrou slovenských ochotníkov. Na profesionálnej scéne sa prvýkrát pokúsil inscenovať Hollého v Slovenskom národnom divadle Janko Borodáč v roku 1927. Pod názvom Študent nezbedník uviedol a režíroval veselohru Geľo Sebechlebský. Hra prepadla a po niekoľkých reprízach ju stiahli z repertoára. Robotnícke noviny uverejnili ostrú recenziu: „Celá táto hra bola názorným príkladom, ako je nebezpečné vyťahovať podobné veci určené pre ochotnícke divadlá na dosky reprezentačného divadla.“
Hry Jozefa Hollého sa napriek skepse recenzenta Robotníckych novín vrátili na profesionálnu scénu. Po druhej svetovej vojne upravila Kuba dramatikova dcéra Elena Holéczyová a Geľa Sebechlebského syn Martin Hollý st. Hry mali veľký úspech. V šesťdesiatych rokoch sa obe stali obľúbenými televíznymi inscenáciami a Kubo mimoriadne prispel k popularite Jozefa Kronera.
Jozef Hollý zomrel v mladom veku a zanechal rozsahom neveľké dielo. Ale v jeho umeleckom odkaze úspešne pokračovali jeho potomkovia. Jeho dcéra Elena Holéczyová bola popredná slovenská textilná výtvarníčka, syn Martin divadelný herec a režisér. V šľapajách deda pokračovali aj jeho dvaja vnuci – filmový režisér Martin Hollý mladší a populárny český herec Josef Abrhám.
