V piatok 11. septembra na rodnom dome na Sasinkovej ulici v Skalici odhalili pamätnú tabuľu dlhoročnému režisérovi Slovenského rozhlasu Vladimírovi Ruskovi (1935 – 2019) za prítomnosti viceprimátorky Veroniky Buc, priateľov i bývalých rozhlasových kolegov. Vedenie mesta zároveň udelilo v ten deň Vladimírovi Ruskovi čestné občianstvo mesta Skalica. Pri tejto slávnostnej udalosti spomínali na Vladimíra Ruska herečka Libuša Trutzová i herec Jozef Šimonovič a predniesli osobné spomienky od jeho blízkych spolupracovníkov dramaturgičky Eleny Matulayovej a spisovateľa a novinára Slava Kalného, ktorý študoval na skalickom gymnáziu.
Jozef Šimonovič recituje verše Mikuláša Kováča.
Pani Viera Rusková, manželka Vladimíra Ruska, spolu s recitátorom Jozefom Šimonovičom odhaľuje pamätnú tabuľu.
VLADIMÍR RUSKO sa narodil 14. 6. 1935 v Skalici. Absolvoval štúdium slovenčiny a hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a dramaturgie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Pôvodne pracoval ako učiteľ na základných školách v Kopčanoch a v Malackách a metodik v osvetových strediskách v Malackách a v Bratislave. V Československom, resp. Slovenskom rozhlase v Bratislave pôsobil takmer 45 rokov ako režisér Slovesnoumeleckej realizácie od roku 1960 až do odchodu do dôchodku.
Venoval sa najmä réžii umeleckého prednesu poézie, v reláciách, pod ktoré sa režijne podpísal, veľmi úzkostlivo dbal na čistotu rodnej reči, spolupracoval s významnými recitátormi Jánom Jamnickým, Ladislavom Chudíkom, Viliamom Záborským, Karolom Machatom, Idou Rapaičovou, Gustávom Valachom, Jozefom Šimonovičom, Petrom Rúfusom, Máriou Schlosserovou, Vladimírom Minarovičom, Darinou Vašíčkovou a nahral s nimi najvýznamnejšie básne slovenskej klasickej literatúry, ktoré dnes patria do zlatého fondu Slovenského rozhlasu. Režíroval početné literárne, dramatické a umeleckopublicistické pásma a rozhlasové hry (Ján Milčák: Rodinná fotografia, Rozprávka o strome, Anton Hykisch: Počatie, Ján Vdovják: Prorok), adaptácie divadelných hier (Vítězslav Nezval: Manon Lescaut, Beaumarchais: Figarova svadba, Barbier zo Sevilly, Victor Hugo: Hernani, Oscar Wilde: Salome), dramatizácie prózy a kompozície z poézie (A. Sládkovič: Marína, Detvan, Ján Kostra: Ave Eva, Ján Smrek: Básnik a žena, Karel Hynek Mácha: Máj, Vítězslav Nezval: Edison, Pavol Országh Hviezdoslav: Krvavé sonety, Miroslav Válek: Slovo, Milan Rúfus Óda na radosť a i.), mnohé z nich autorsky vytvoril, resp. upravil pre rozhlasové vysielanie. Dnešní šesťdesiatnici si z detstva určite spomínajú na rozprávky na dobrú noc o Osmijankovi od Kristy Bendovej v podaní Ctibora Filčíka, ktoré režíroval práve Vladimír Rusko. Ako rozhlasový režisér hosťoval v Havane, Budapešti, Sofii, Moskve, Leningrade, Prahe a vo Varšave, Bol priekopník stereofónie v slovenskej rozhlasovej tvorbe. Interpretácii umeleckého textu sa venoval aj v teoretických prácach O problematike a zásadách prístupu prednášača k umeleckému prednesu, Javisková reč a umelecký prednes, Technika prednesu, Réžia umeleckého prednesu I a II.
Fotozdroj: rtvs.sk/radio/archiv
Spolupracoval so Slovenskou televíziou, kde režíroval Chvíľky poézie a pripravil televízny medailón o Viliamovi Záborskom Ten, ktorý rozozvučal slovo. V divadle Poetická scéna inscenoval poéziu Pavla Országha Hviezdoslava a Jána Turana. Režíroval aj mnohé platne s nahrávkami poézie i ľudových piesní vo vydavateľstve OPUS.
Získal Hlavnú cenu za réžiu na 4. festivale pôvodnej rozhlasovej hry v Piešťanoch za hru Karola Jančoška Ultimátum (1975) a Hlavnú cenu za réžiu na 5. festivale pôvodnej rozhlasovej hry za hru Jána Uličianskeho Tik-tak (1977) a 1. cenu za réžiu na medzinárodnom Festivale OIRT ( Organisation internationale de radiodiffusion et de télévision – Medzinárodná organizácia pre rozhlasové a televízne vysielanie) v Helsinkách tiež za hru Jána Uličianskeho Tik-tak.
Venoval sa umeleckému prednesu, inicioval vznik niekoľkých recitačných súťaží, bol členom porôt na Hviezdoslavovom Kubíne, Neumannových Poděbradoch, Vansovej Lomničke i Wolkrovom Prostějove.
Za svoju dlhoročnú rozhlasovú i mimorozhlasovú umeleckú tvorbu Vladimír Rusko získal mnoho cien a vyznamenaní, spomeňme tie najvýznamnejšie – Cena ministra kultúry SSR (1973), Krištáľová cena Poděbradských dní poézie (1979), zaslúžilý umelec (1985), Cena Literárneho fondu za celoživotné dielo (2002), Cena Združenia rozhlasových tvorcov (2003), Cena ústredného riaditeľa Slovenského rozhlasu (2004), Cena Fra Angelico (2006), Cena Karla Čapka (2007) a mnohé ďalšie.
Vladimír Rusko zomrel 28. 11. 2019 vo veku nedožitých 85 rokov.
