Určite tušíte, čo si dvaja svetoví štátnici v týchto dňoch zo všetkého najviac želajú. Mám na mysli najmä Vladimira Vladimiroviča Putina a Si Ťin-pchinga. Mnohým politikom pristane skôr z boku sa prizerať a čakať na tretí november, deň amerických prezidentských volieb, ako na súdny deň. Lebo navyše dovtedy sa môže prihodiť /a aj sa prihodilo – Donaldov pozitívny test na koronavírus/ všeličo, ba ešte aj viac, alebo aj v samotný ten deň, alebo krátko či neskôr potom, možno až niečo také, čo dosiaľ americká história nepamätá.
Na snímke nie je nikto zo spomínaných politikov,
ale zahraničnopolitický pozorovateľ Michal Havran,
autor týchto riadkov ako aj ďalších príspevkov
uverejňovaných v Slove.
Foto: Ivana Havranová
Nuž, ale žijeme predsa napínavé časy a nik nedokáže predvídať, čo všetko sa ešte môže prihodiť. /Ale aj keď už vyše dvadsať rokov mŕtva, no známa a slepá balkánska veštica Baba Vanga stihla ešte predpovedať, že 45. prezident USA vážne ochorie a že výsledkom jeho zložitej diagnózy bude hluchota/. My zatiaľ vychádzajme z toho, že Trump sa predsa len pozviecha nielen vďaka experimentálnej liečbe, ale aj, či najmä ,vďaka mimoriadne pevnej vôli a dostatočnej dávke citovej odolnosti a možno mu zdolanie vírusu priženie viac bodov na druhé víťazstvo. Alebo aj nie. Relativita je, zdá sa, všadeprítomná. Takže, ak sa pre Trumpa predsa len všetko dobre skončí a bude znovu v akej takej forme a veci sa dajú aspoň do provizórneho poriadku, Američania si predsa len začiatkom novembra prezidenta zvolia. Či vyhrá Trump alebo Biden, bude však dôležité nielen pre Američanov, ale pre celý svet.
Veď predsa len, tá Amerika…
A tak by nás nemalo prekvapiť, že taký Putin si v kútiku širokej ruskej duše zrejme želá v Bielom dome znovu Trumpa, aj keď dosť zrazeného vírusom.
Som si navyše istý a pokojne by som tento krok aj tipoval /napokon na tie voľby sa dá naozaj aj staviť/, že kremeľský vodca chce, aby sa nič nezmenilo a aby teda aj po treťom novembri úradoval Donald. Obaja si už na seba viac či menej zvykli, aj sa osobne stretli, a najmä netreba zabúdať, aj keď je to ešte stále opradené rúškom „veľkého tajomstva,“ že predchádzajúce voľby, teda tie spred štyroch rokov a najmä ich výsledok boli v „úplnej réžii“ Kremľa…
Veď si len pripomeňme, čo sa do omrzenia a stále pripomína: Vladimir poslal do kybernetického obehu dvanásť povestných trollov a tí dokázali sociálnymi sieťami tak zmiasť amerických voličov, že keď v deň volieb vstúpili do volebných miestností, ani na sekundu nezaváhali a do urien hodili hlas za Trumpa… Bolo to síce neuveriteľné, pretože Američania si nadovšetko cenia svoju slobodu, demokraciu a individualitu, ale ruskému tlaku podľahli a dobrovoľne si nechali vymyť vlastné mozgy… /Prečo túto tému ešte nespracoval do hororu Stephen King, naozaj neviem./
Slovom, Donald by bez Putinovej pomoci nebol vyhral… O tom sa môžete presvedčiť v hociktorú dennú či nočnú hodinu z amerických médií. Určite si pamätáte, ako americkí demokrati hneď po prehre ich kandidátky, pani Hillary Clintonovej, začali doslova šalieť. A ani sa im nemožno čudovať. Veď predsa vieme, ako to funguje: ste viac než na sto percent presvedčení o víťazstve svojho kandidáta a naraz vám niekto úplne iný kompletne vypáli rybník. V Amerike sa tomu hovorí inak, vraj, „drain the swamp“ /vysušiť močiar/. Prehra, pravdaže veľmi bolí a čím viac sa od nej dni vzďaľujú, mohlo sa zdať, že čas aj v tomto prípade mal všetko vyliečiť, nestalo sa. Aj príslovia či porekadlá môžu mať svoje limity. Hillary sa dostala do zvlášť nezávideniahodnej situácie. Vieme si vôbec predstaviť, čo prežívala? Bola si na tisíc percent istá, že vyhrá a že sa stane v amerických dejinách prvou ženou /znie to lepšie, než história/ PREZIDENTKOU! Netrvalo dlho a spolu s Billom zistili, kto bol za tým všetkým. Nuž kto teda? Nie pravdaže americkí voliči, ešte to tak. Bola za tým zahraničná sila, a nie hocaká, ale tá s pevnými koreňmi v Kremli… V tom nenávidenom centre ruskej moci, odkiaľ vychádzajú ako na bežiacom páse len tie najhoršie vecičky… Hillary nechápala, prečo jej to ten novodobý ruský cár urobil. V duchu si spomenula na Sergeja Lavrova, toho velikána ruskej diplomacie, veď s ním mala celkom dobré vzťahy, dokonca v Ženeve naštartovali za svetiel reflektorov a televíznych kamier a fotoaparátov povestný „reset“, reštart narušených vzťahov a všetko sa vyvíjalo dobre, celkom dobre. Hillary už vtedy myslela na novú budúcnosť a keďže to nie je vôbec žena hlúpučká a navyše kedysi bývala first lady po boku Billa a rozumela teda politike, dokonca politike mocenskej. A vedela, že rozprávať na predvolebných zhromaždeniach o Rusku a o tom, že s tou veľkou krajinou, ktorú jej predchodcovia chceli úplne zničiť /teda nielen Sovietsky zväz, ale aj Rusko ako také/ je dobré mať nové vzťahy. Veď sa pasovala za odborníčku na medzinárodné vzťahy. Bola predsa ministerkou zahraničia a v celkom slušnej knihe Living History /Žijúca história/ to o Rusko aj obstojne pripomenula. Ale, chyba lávky, ako hovoria bratia Česi. Predsa len tá stará koncepcia zo studenej vojny nepustila: spolu s prezidentom Obamom a viceprezidentom Joem Bidenom sa pokúsila o nevídané oslabenie Ruska. V Kremli si to, akože ani nemuseli „všimnúť“, keby aj, mohlo sa to hodiť na nedostatok demokracie a teda potrebe jej pomôcť. Nemali by sme zabúdať na Ukrajinu: Hillary bola pri tom, keď spolu s tamojšou opozíciou a s odhadovanou americkou finančnou pomocou už notoricky známou sumou okolo piatich miliárd dolárov skúsili ešte raz /ale nie posledný/ nejakú tú „barevku“, tentoraz na hlavnom kyjevskom námestí Majdan. A bol z toho fakt poriadny mejdan. Zvrhli zákonného prezidenta Janukovyča a tvárili sa, akože nič, my muzikanti. Putin na začiatku zaváhal a neskôr, keď všetko pochopil, zorganizoval referendum na Kryme a „bolo po ptákoch“.
A povedzme si, nestálo ju práve toto prezidentský stolec?
Takže to bolo to zasahovanie Vladimira Vladimiroviča do amerických prezidentských volieb pred štyrmi rokmi…?
A tak prišiel Donald Trump. Odvtedy sa začali vzťahy Ruska a USA slušne zlepšovať, až na to, že Donaldovi sa dosiaľ nepodarilo ten povestný močiar /zoskupenie studeno vojnových nostalgikov spolu s niektorými mužmi Pentagonu/ celkom vysušiť. Demokrati nepochodili a nemali ani riadne „dôkazy“ o ruskom zasahovaní, aby Donalda v procese tzv. impeachmentu z Bieleho domu vyhnali… Takže, Putin zostal Donaldovi verný aj napriek viacerým nejasnostiam, chaotickej zahraničnej politike /napr. Nord Stream 2/ a naozaj sa zdá, že si želá aj jeho druhé víťazstvo.
Lenže Amerike sa darí najmä vtedy, keď má nepriateľa a teda nepriateľa vonkajšieho /vnútorných má najmä teraz habadej/ a tak začal Trump hľadať nového a našiel ho hneď za rohom.
Čínu!
/Jedna poznámka: medzičasom len z akejsi smiešnej zotrvačnosti vyhlásil, že zničí „komunizmus“. Nie som si pravdaže istý, či vôbec vie, čo taká ideológia obnáša, no dobre, povedal som si, chlapec dlhé roky obchodoval s nehnuteľnosťami, a o politike a vôbec o komunizme vie toho veľmi málo, iba ak to, že jeho prvá manželka Ivana Zelníčková pochádzala práve z toho „komunistického“ Československa a dokonca z mesta s názvom Gotwaldov /teraz Zlín/. Nuž neviem, či mu fakt, že mal manželku spoza železnej opony, nepomáhal v rozvíjaní biznisu, veď viete, to bola predsa len odvaha a pritom si ani ŠtB nebola istá, či Ivana nezahorela s láskou k Donaldovi kvôli ideológii… Špiónkou však nebola, iba modelkou a dobrou lyžiarkou – stretli sa predsa na lyžiarskom svahu v coloradskom Aspene/.
Donald vie, že v Rusku už tiež „zúri“ kapitalizmus a slušného oligarchického typu /a „komunizmus“ je už iba na Kube, vo Venezuele, trochu v Nikarague a v Severnej Kórei/, ale, a to ho teda niekto musel poriadne chytiť za pačesy.
Predsa v Číne!
V tej veľkej krajine, ktorej vodcovia vymysleli zvláštny politický mix, akýsi koktail, keď spojili do nedávnych čias niečo nespojiteľné, ale zázraky sa predsa len dejú a možno aj sám Marx by im dal za tento vynález požehnanie. V čínskom zmutovanom komunizme vycítil hlavné nebezpečenstvo pre americký kapitalizmus. Ktovie, pravda, prečo tak rýchlo urobil zásadný premet. Veď na začiatku prezidentovania mal až veľmi dobré vzťahy s prezidentom Si Ťin-pchingom. Vravím, že veľmi dobré, veď ho pozval do svojho veľkolepého letného sídla /za aké by sa nehanbil ani hociktorý šejk/ v Mar al Largo na Floride, a to je už naozaj čo povedať. Pravdaže, chcel sa blysnúť, lebo len pár mesiacov predtým britská kráľovná Alžbeta II. nielenže pozvala hlavného Číňana do Londýna, ale sa s ním v pozlátenom koči mestom aj prevážala… Donald taký kočiar nemá, čo je dosť na škodu, ale zasa kráľovná nemá sídlo na Floride.
A naraz obrátil kabát a vyhlásil Pekingu obchodnú vojnu. A okamžite pribehol k nemu verný Mike Pompeo, šéf CIA. Stal sa ministrom zahraničia a tak bolo jasné, aké správy bude Donald dostávať na stôl. No a Pompeo, ako je už všeobecne známe, vyhlásil doslova a do písmena druhú studenú vojnu, tentoraz proti Číne, neskôr sa poopravil a vraj len proti čínskej komunistickej strane a postrašil Donalda nebezpečenstvom hroziacim od čínskej technológie, najmä značky Huawei či aplikácie Tik Tok a čínski špióni sa tak stali pre Biely dom nočnou morou… No a v tej chvíli si to Trump v Pekingu poriadne pošramotil. Si Ťin-pchingovi neostávalo teda nič iné, než prešaltovať a na tieto provokácie už ani neodpovedať.
Ale čínske príslovie tiež nepustí: ak niekto nechce byť priateľom, ukáže sa iní… A tak je možné, že Peking by už radšej videl v Bielom dome inú tvár. Joe Bidena?
Keď Donald svoj veľký omyl pochopil, bolo už neskoro. Darmo hlásal, že ak vyhrá Biden, Čína sa zmocní Ameriky až tak, že sa Američania budú musieť učiť po čínsky. A keď pridal, že súčasná svetová pandémia je spôsobená čínskym vírusom a že ho teda nebodaj chceli čínski komunisti práve „touto zbraňou“ odstrániť, prišiel o bývalého partnera…
Prečo?
Lebo to všetko už dosiahlo úroveň demagógie z čias „mccarthizmu“… povestného honu na čarodejnice, t.j. na zakuklených „komunistov“ nielen v Hollywoode, ale aj na rôznych mocenských úrovniach vtedajšej Ameriky.
Ale ozval sa aj Kim Čong-un, takmer Donaldov priateľ. Veď sa stretli tri razy a mali jeden z druhého viac než dobrý dojem. „Mister Kim is very smart“, „Pán Kim je veľmi schopný,“ twittoval Donald na kritiku amerických médií, lebo nechápali, prečo sa vlastne s takým diktátorom stretol… A záhadný Kim sa v týchto dňoch ozval nakrátko aj na tzv. deepfake /hlboko falošnom/ videu, v ktorom slušnou angličtinou upozorňuje amerických voličov, aby nedošlo k pokazeniu volieb, lebo „to by nebola demokracia“.
Zatiaľ však jediný politik, ktorý Trumpa otvorene podporil, je maďarský premiér Viktor Orbán. V denníku Magyar Nemzet napísal dlhú esej a v nej hneď v úvode píše: „Kereztben tartjuk Donald Trump kovetkezo gyozelmet…“, „Držíme palce ďalšiemu víťazstvu Donalda Trumpa…“ Treba poznamenať, že Orbán „vyslal signál“ /často používaný výraz/ americkým Maďarom, no určite nie Soros úr /pánovi Sorosovi/, ktorý je jedným z hlavných podporovateľov Bidena. Ak by to Orbánovi nevyšlo, veľa sa toho nezmení, lebo sa môže oháňať výrokom o demokracii a slobodnom názore…
Zatiaľ sú ticho vo Varšave. Neviem prečo, veď prezidenta Andrzej Duda je s Trumpom jedna ruka a je zrejmé, že väčšina z pätnástich miliónov amerických Poliakov bude voliť práve Donalda. Vládnuci Poliaci pozvali na svoje územie nielen takmer desaťtisíc amerických vojakov, ktorí dosiaľ fungovali v Nemecku, ale budú mať pekný priestor na základni v Redzikowie na východe Poľska. A navyše v pokračujúcej protiruskej eufórii sa úplne odtrhli a navrhli, aby základňa dostala názov ako zo skutočného hollywoodskeho trileru, že FORT TRUMP. Lenže pán Duda v jednej chvíli zrejme zabudol, že mister Trump je v prvom rade biznisman a až potom politik. Naoko s názvom základne súhlasil, ale keďže ju budú platiť sami Poliaci, tak navrhol, aby k dvoma miliardám dolárov prihodili ešte aspoň pol… Veď to meno, preboha, len sa pozrime do New Yorku, Trump Tower, to nie je len tak… a zatiaľ zostalo ticho, o. i. aj preto, že v takom známom denníku, akým je Gazeta Wyborcza, sa objavil komentár upozorňujúci, že jedna vec je mať v Poľsku amerických boys, ale Trumpovi sa NATO nepáči, a to je teda v priamom rozpore s poľskou zahraničnou politikou. Takže, Poliaci vyčkávajú, prosze pana…
Nuž a keď som pri NATO, prečo nespomenúť aspoň dve mená: Jensa Stoltenberga, to je ten dravý generálny tajomník organizácie, ktorého zamrazilo, keď Trump krátko po nástupe k moci vyhlásil, že NATO je „an obsolete organization,“, zastaraná organizácia, čím naznačil, že po tridsiatich rokoch od skončenia studenej vojny stratila zmysel. Viete si predstaviť tú grimasu gen. tajomníka. Také niečo: dlhé roky si budujete parádnu kariéru, lebo to Rusko je stále tu, v Európe, a treba ním strašiť a naraz príde USA prezident a takto sa vyjadrí o jeho dieťaťu… Takže, z toho zrejme vyplýva, že Jens si nič tak neželá ako pád Donalda.
Neistý je postoj francúzskeho Macrona. Ten má síce v krajine veľký neporiadok /tie žlté vestičky/, ale na to jestvuje predsa známy recept. Treba sa venovať pomerom vo svete. Nepíšem teraz o Bielorusku /a aj by sa dalo, veď Trump vraj stopol dvadsať miliónov dolárov pre bieloruskú opozíciu/, alebo o Libanone či Náhornom Karabachu, alebo o Turecku či Líbyi, ale Macron sa už dávnejšie pridal k Trumpovi, keď v britskom týždenníku The Economist napísal, že NATO trpí na „brain death“, mozgovú smrť… To bol ďalší úder pre Jensa a ostatných vojnových štváčov. No a len pred niekoľkými dňami v Litve, to ma až čudne zamrazilo, poznamenal, že Európa musí pri budovaní bezpečnosti spolupracovať s Ruskom… Takže, aj tak, aj inak.
A Angela?
Tá vyčkáva. Má agilného ministra zahraničia, nejakého Heiko Maasa /to meno znie ako zo zimnej rozprávky/, ktorý sype síru na Rusko a vyvoláva jednu sankciu za druhou. Takéto typy sú mne osobne vždy podozrivé. Je relatívne mladý a častejšie štúdium dejín, ale aj z druhej strany, by mu v kariére len pomohlo…
Špecifickým prípadom je Veľká Británia a premiér Boris Johnson. Ten je určite za Trumpa /veď Donald, ako vieme, sa potešil správe o odchode kráľovstva z EÚ/ a navyše mu môže poradiť, ako sa ako-tak vystrábiť z vírusu.
Takže, odohráva sa všeličo a ešte sa len bude, lebo to ticho najmä v prevažnej väčšine štátov Európskej únie, je až na smiech. A pritom by stačilo zaujať podobné stanovisko ako pápež František. Keď sa pred pár dňami k nemu silou mocou dobýjal Mike Pompeo, nepochodil. Pápež ho neprijal, pretože, ako hlásilo aj Radio Vaticana, v čase volieb to hlava katolíckej cirkvi nerobí…
Pravdaže, jeden z mála politikov, ktorý v tom majú úplne jasno, je izraelský Benjamin Netanjahu. Ten dostal od Trumpa počas štyroch rokov najviac „darčekov“: namiesto Tel Avivu nové „hlavné mesto“ Jeruzalem, a „mierový plán“, ktorým zahnal Palestínčanov ešte viac do kúta. Jasná je, pravdaže, aj Saudská Arábia, hlavný arabský US spojenec, ako aj tie Spojené arabské emiráty či Bahrajn, kde má námornú základňu US Navy… Úplne inak je to, pravdaže, s Iránom, ktorý je aj pre Donalda v súčasnosti jednou z hlavných hrozieb pre tzv. americkú národnú bezpečnosť, nielen pre zdecimovaný jadrový program, ale aj kvôli pomoci pre americkými sankciami ťažko doráňanú Venezuelu.
Ale o víťazovi rozhodne napokon americký volič. A aj keď to vyzerá na poriadnu detektívku. V týchto dňoch sa totiž z ničoho nič ozval taký muž ako Peter Sichel, vôbec najstarší žijúci agent CIA /má rovných 97 rokov/. A nechal sa počuť, že tí Rusi zasahovali do amerických volieb už v čase studenej vojny…
No toto.
Hádam nedal Ronalda Reagana zvoliť Michail Gorbačov!
Či?
Veď vtedy ešte neboli ani mobily.
To teda zlomilo už aj mňa…
