O 1. ročníku Medzinárodného mierového fóra Zjednotení za mier SLOVO svojich čitateľov už informovalo: Mier je viac ako zisky zbrojárskych firiem. Asi sedemdesiat účastníkov si so záujmom vypočulo vystúpenia slovenských i českých hostí, ktorí sa z rozličných aspektov venovali téme mieru. Keďže v súčasnom verejnom diskurze sa problematika posilnenia mieru a nevyhnutnosti zastaviť neustále zvyšovanie vojenských výdavkov (doma i vo svete) prakticky neobjavuje, redakcia SLOVO sa rozhodla prispieť ku zmene pomerov a niektoré z podnetných vystúpení spomínaného podujatia publikovať. Dnes uverejňujeme príspevok Jána Čarnogurského, bývalého predsedu vlády SR.
+ + +
Začiatok Európskej únie siaha k začiatku 50. rokov minulého storočia. Európa mala za sebou dve krvavé svetové vojny, v ktorých sa zrazili Nemecko a Francúzsko. Počiatočná myšlienka bola jednoduchá. Zobrať Nemecku a Francúzsku rozhodovanie o uhlí a oceli, kľúčových surovinách pre vojnový priemysel. Stalo sa to Parížskou zmluvou z r. 1951 o uhlí a oceli, ktorou vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Pozostávalo zo šiestich krajín (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Taliansko). Malo úspech, v r. 1957 sa rozšírilo na Zmluvu o európskom hospodárskom spoločenstve a v r. 1993 na Zmluvu o Európskej únii (Maastrichtská zmluva). Postupne sa rozširovalo (a zužovalo) na dnešných 27 členských štátov. Integrácia stále mala úspech a „drajv“.
Foto: Archív OZ Zjednotení za mier
V r. 1990/91 sa rozpadol východný blok. Západ to považoval za svoj úspech – vo veľkej miere to úspech Západu aj bol – a rozhodol sa pokračovať ofenzívnou politikou voči Rusku. V r. 1990 štátny tajomník USA James Baker sľúbil – ústne – Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať na východ, to isté sľúbil Gorbačovovi Hans-Dietrich Genscher, tiež ústne. Priamym účelom sľubov bolo získať Gorbačovov súhlas na zjednotenie Nemecka. Gorbačov súhlasil a Nemecko sa zjednotilo. Len Nemecko čiastočne splnilo svoj sľub a na území bývalého východného Nemecka nie sú zariadenia ani kasárne NATO. Iba čiastočne preto, lebo Nemecko mohlo uplatniť pri rozširovaní NATO na východ právo veta a rozširovanie zablokovať. To neurobilo. V roku 2008 Nemecko a Francúzsko zablokovali prijatie Ukrajiny do NATO. Vtedy im Rusko pohrozilo, že pre prípad vojny zamieri na Európu atómové rakety. NATO sa efektívne rozšírilo na východ v r. 1998. Bývalé východné krajiny (vrátane Slovenska) mali záujem o členstvo v EÚ. Do EÚ nás postupne prijali, ale predtým sme museli vstúpiť do NATO, to vyšlo najavo neskôr. Európska únia bola mierovým projektom do rozpustenia Varšavskej zmluvy, potom už len čiastočne, ale o tom neskôr.
Agresívna politika voči Rusku pokračovala. V r. 1999 NATO bombardovalo Juhosláviu a fakticky od nej odtrhlo Kosovo. Odtrhnutie bolo medzinárodnoprávne formalizované v r. 2008. V r. 2014 Západ zorganizoval protiústavný prevrat na Ukrajine a nastolenie protiruskej vlády v Kyjeve. Americká diplomatka Victoria Nulandová neskôr priznala v americkom Kongrese, že USA vynaložili 5 miliárd dolárov, aby si ukrajinský ľud „mohol demokraticky zvoliť vládu“ Protiústavný prevrat v Kyjeve osobne overovali a „garantovali“ ministri zahraničných vecí Poľska, Nemecka (dnešný prezident Frank Walter Steinmeier) a Francúzska. Majdanisti v Kyjeve dohodu s prezidentom Janukovyčom nedodržali ani 5 hodín a so zbraňami vtrhli do parlamentu a urobili prevrat. Garantujúci ministri nepovedali, že majdanisti dohodu nedodržali. Vtedy sa odtrhol Krym, Doneck a Lugansk.
Už po bombardovaní Juhoslávie došlo v Rusku k precitnutiu. Prezident Jeľcin, ktorý ustupoval Západu, stratil podporu a za prezidenta zvolili Vladimíra Putina. Ústup Ruska sa skončil. V r. 2008 kolektívny Západ (západná Európa a USA) vyzbrojili Gruzínsko a posmelili ho do vojny proti Rusku (Južné Osetsko malo po vojne v r. 1991 na svojom území ruských mierotvorcov a hranica bola demarkačnou líniou). Gruzínsko vojnu prehralo a Južné Osetsko a Abcházsko nateraz definitívne stratilo. V r. 2015 Rusko vstúpilo do vojny v Sýrii na pozvanie prezidenta Asada a doteraz na 90 % vytlačilo zo Sýrie teroristov a zachránilo prezidenta Asada, ako aj jednotu krajiny. Hoci porážka teroristov a Islamského štátu sa dejú pod hlavičkou prezidenta Asada, Západ vyhlásil hospodárske sankcie proti asadovskej Sýrii. Sankcie vyháňajú z krajiny ďalších utečencov, ktorí sa doma nedokážu uživiť. V r. 2011 Západ zasiahol do občianskej vojny v Líbyi. BR OSN dala súhlas len na zachovanie čistého neba, inými slovami, aby vládne letectvo nezasiahlo proti vzbúrencom, ale západné letectvo (najmä americké a francúzske) viedlo vzdušné ofenzívy proti vzbúrencom. Výsledkom je rozvrátená Líbya a prúd utečencov cez Líbyu do Európy. Kaddáfí ich do Európy nepustil. Francúzsko teraz narieka, ako ho zaplavujú utečenci.
Rusko po nástupe Vladimíra Putina reorganizovalo armádu a investovalo do zbrojenia. Nebuduje armádu v celom rozsahu, ale prednostne medzikontinentálne rakety a jadrové bomby. Aj podľa amerických generálov ruské rakety s jadrovými hlavicami môžu letieť rýchlosťou 10 Mach a rýchlejšie. Sú schopné prekonať americkú protiraketovú obranu.
EÚ až doteraz pasívne nasleduje USA. Na Googli sa dá nájsť odkaz na besedu dnešného prezidenta a vtedy Obamovho viceprezidenta Bidena so študentmi na Harvardskej univerzite z r. 2014. Niekto besedu nahral a zavesil na Youtube. V besede Biden hovorí, že Európa nechcela zaviesť proti Rusku sankcie (kvôli Ukrajine a zostrelenému lietadlu do Kuala Lumpur), ale USA pritlačili a Európa sankcie zaviedla. Sankcie sa 2x do roka predlžujú vždy o pol roka, ale nikto sa neopovážil hlasovať proti predĺženiu (ani Slovensko). Európa sama síce vojny nezačína, ale nedokáže sa vzoprieť Spojeným štátom, ktoré doteraz vojny začínali s veľkou chuťou. Zdá sa, že teraz sa karta obracia, najmä preto, že Amerika vojny prehráva a začínajú jej aj chýbať peniaze na ne.
Európa nemá armádu ani výzbroj na obranu vlastného územia, čiže Európy. Európske armády sú budované pre účely zahraničných misií. Už mnohokrát sa začala diskusia o vybudovaní vlastnej európskej armády, ale vždy po čase stíchla. Proti jej vybudovaniu sú Američania, pretože sa boja, že by vznikla konkurencia voči NATO a znížila by sa vojenská kapacita pre nimi iniciované zahraničné misie. Rusi sledujú diskusie o európskej armáde s opatrným optimizmom. V jej prípadnej existencii sa skrývajú mnohé riziká, ale naozaj by oslabila NATO, nepodliehala by americkému veleniu a posilnila by rozhodnosť európskych vlád nesúhlasiť s mnohými americkými vojenskými dobrodružstvami. Diskusie o vytvorení európskej armády sa vedú len o tom, koľko by to stálo, aká by bola veľká, kto by jej velil. Nevedú sa o tom, že operácie európskej armády napr. v Stredomorí by vystavili veľké európske mestá úderom hoci „špinavých“ atómových bômb, ktoré arabskí teroristi čoskoro môžu mať. Európska verejnosť je zatiaľ od podobných diskusií chránená. Európska únia je v súčasnosti polovičným mierovým projektom. Zatiaľ účinne chráni pred konfliktmi medzi svojimi členskými štátmi.
Západná Európa už zhruba od napoleonských vojen nedokáže zabezpečiť svoju obranu. Jej neschopnosť obrany teraz ešte prehlbuje ideológia, ktorá tam vládne. Ideológia proti vlastenectvu a príprave na obranu. Vo francúzskych mestách sú „mŕtve zóny“, kam arabské domobrany nepustia ani francúzsku políciu a francúzsky štát to mlčky berie na vedomie. Západnú Európu môžu zachrániť dve samostatné podmienky.
Jednou by bol krach Spojených štátov ako vojenskej superveľmoci, potom by chtiac-nechtiac musela prevziať vlastnú obranu do svojich rúk.
Druhou, alternatívnou je najmenej jedna generácia Európanov, ktorá by prešla inou výchovou a bola by pripravená brániť svoju krajinu. Taká Európa by bola schopná racionálne posudzovať nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí a racionálne uzatvárať zmluvy o spojenectvách na svoju obranu.
Dovtedy treba posudzovať obranyschopnosť Európskej únie skepticky.
