V ostatnom čase ma trápia úvahy o možnostiach využitia vírusov ako zbraní a zneužívanie núdzových situácií zo strany niektorých politikov.
„Podstata“ týchto procesov vyvoláva v spoločnosti obavy zo straty slobody, nevraživosť v kolektívoch aj v rodinách, podliehanie protichodným dezinformáciám, nenávisť voči predstaviteľom štátnej moci, nedôveru voči zdravotníkom a potrebe celospoločenskej vakcinácie proti COVID-19.
Žiaľ, ani mienkotvorné médiá nezohrávajú v tomto súboji jednoznačne pozitívnu úlohu, namiesto vysvetľujúcej a motivujúcej osvety v prospech očkovania na základe tvrdení odborníkov informujú o senzačných zvadách politikov, o nejednote názorov zdravotníkov (v počte jednotlivcov, o kauzách a pseudokauzách bez širšieho spoločenského dosahu, čím len prilievajú olej do ohňa negatívnych nálad v spoločnosti a v medziľudských vzťahoch).
O tom, že vírusy možno použiť ako biologické zbrane, snáď nikto nepochybuje. To samotné určite nie je poplašná správa ani strašenie katastrofickým scenárom.
Hoci nebezpečenstvo biologických zbraní zatienila v minulosti hrozba nukleárnych zbraní, je hrozba bioterorizmu oveľa väčšia, než sa zdalo, konštatoval už dávnejšie expert Svetovej zdravotníckej organizácie MUDr. Zdeněk Ježek. Bol to známy český epidemiológ a infektológ.
Biologické zbrane sú podľa neho mimoriadne nebezpečné aj preto, lebo ich možno ľahšie vyrobiť a použiť, ako sa im brániť.
Pri vôli politických elít by podľa mňa kontrola bola možná. Vyžaduje si to aktívny prístup na reguláciu výskumu a kontrolu laboratórií, ktoré sa takýmto výskumom zaoberajú. Podceňovanie tejto možnosti zvyšuje riziko, už len s ohľadom na terorizmus.
S biologickými zbraňami je to podobné ako s jadrovými – primárne sú civilné ciele s tou „výhodou“, že neničia výrobné kapacity ani infraštruktúru.
Dokonca nemôžu slúžiť ani ako „odstrašenie“, lebo sú tiché. Ich stopy nevidno na radaroch a nevedno, kto ich priniesol a ako rozšíril.
Sme nepoučiteľní a zrejme aj to je dôvod, prečo má miera nášho utrpenia ešte stále značné rezervy. Aj v minulosti vyvíjali ľudia hrozivé, ničivé zbrane s úmyslom zabíjať, hoci to nazvali humanitárnym bombardovaním.
Zbrane sú, bohužiaľ, súčasťou našej civilizácie, čo nehovorím ako ich priaznivec, ale ako ich odporca. Bridí sa mi násilie. Napriek tomu sa vinie našimi dejinami rovnako, ako vývoj písma či rozvoj obrábania pôdy.
No zbrane sú tvrdou silou a spravidla prichádzajú k slovu vtedy, keď sa vyčerpajú možnosti mäkkej sily.
V tom vidím síce náročné a dlhodobé, ale realistické riešenie. Ľudstvo by malo investovať oveľa viac do rozvoja mäkkých síl a sociálnej inteligencie než do zbraní.
V každom prípade treba robiť, čo je v našich silách, ale je to večný boj dobra so zlom. Nenávidím vojnu, no zdá sa, že agresivita je jednou z neodstrániteľných čŕt človečenstva.
Aj preto si myslím, že je veľmi potrebné snažiť sa ľudí kultivovať a robiť ich ušľachtilejšími.
Publicista Marián Moravčík to vidí takto: „S ľuďmi je to komplikované. Pomôžem si príkladom zo sveta hmyzu. Mravce napríklad majú špecializované kasty vojakov. Najlepšie vyvinutí, najsilnejší a najagresívnejší vojaci sú mravce-otrokári. Tie sa však nedokážu samy ani nakŕmiť a bez svojho spôsobu života – sústavnej agresie – by neprežili.
S ľudstvom existujú paralely v tom, že zbrane a vojenská agresia je najpotrebnejšia pre triedy parazitov.
Ak by sme odstránili možnosti, aby jedni (vlastníci) parazitovali na druhých (pracujúci), tak by dramaticky ubudlo dôvodov na vojny.
