Rok 2021 priniesol množstvo otáznikov, predovšetkým súvisiacich s pandémiou Covid-19. Odpovede na ne sa s konečnou platnosťou dozvedia ľudia, ktorí budú žiť tak o päť, desať rokov…
V huriavku okolo pandémie akosi zaniklo, že rok 2021 priniesol aj niekoľko dôležitých odpovedí. Napríklad na opodstatnenosť viacerých legiend o kupónovej privatizácií.
Spomeniem dve také legendy. Rozkrádanie investičných privatizačných fondov a podnikov špekulantom umožnila iba zle nastavená legislatíva. Druhá legenda znela, že také bohapusté rozkrádanie mohlo nastať len u nás. Na morálne vyspelejšom západe by nebolo možné.
Vráťme sa v spomienkach do konca dvadsiateho storočia. Najväčší investičný fond v bývalom Česko-Slovensku pred prvou vlnou kupónovej privatizácie založila Všeobecná úverová banka. Vyše pol miliónu záujemcov banka sľúbila, že v budúcnosti od nich odkúpi 20 akcií VÚB Kupónu za 12 000 korún, čo v prepočte na jednu akciu znamenalo 600 korún. Banka sľub dodržala a tých, ktorí o to požiadali, vyplatila. Išlo zhruba o tretinu akcionárov fondu. Následne banka predala svoj podiel VÚB Kupónu. Do pozície rozhodujúcich akcionárov fondu sa dostali dve spoločnosti. Vlastnili síce len 20,44-percentný podiel, ale vzhľadom na rozdrobenosť akcionárskej štruktúry fondu im to stačilo na jeho praktické ovládnutie. VÚB Kupón skončil. Dostal nové meno. Jeho obsah – majetok – prešiel na stranu hráčskeho stola, kde sedela skupinka, ťahajúca za povrázky, a prázdny obal ostal na strane stola naivných veriacich. Bolo ich zhruba 160-tisíc a roku 2014 (výmaz spoločnosti) sa s konečnou platnosťou dozvedeli, že z majetku, ktorý ešte dvadsať rokov predtým predstavoval zhruba 12 miliárd korún, im nezostalo nič!
O sedem rokov neskôr, v roku 2021, sa uzatvoril aj príbeh kupónovej privatizácie súvisiacej so Všeobecnou úverovou bankou ako takou. Organizátori kupónovej privatizácie totiž DIKom (vysvetlenie kedysi mimoriadne známej skratky pre mladších: držiteľom investičných kupónov) okrem možnosti vložiť kupóny do fondov (napríklad spomínaného VÚB Kupón) umožnili investovať priamo do vybraných organizácií. Napríklad do Slovnaftu, a. s., Slovenskej sporiteľne, a. s., VÚB, a. s., a podobne. Časť DIKov teda využila druhú alternatívu a kupóny investovala priamo do týchto akciových spoločností. Spomedzi všetkých DIKov to bola možno tá odvážnejšia časť, vzdelanejšia, s väčším prehľadom. A možno len s väčším šťastím. Nech je, ako chce, na rozdiel od tých prvých im z „kupónky“ ostal v rukách aký-taký majetok a dostávali pravidelné dividendy. Bývalý DIK, ktorý mal dvanásť akcií v spomínanej VÚB, a. s., dostával okolo sto eur ročne. Konkrétne roku 2017 to bolo bez mála 125 eur, nasledujúci rok takmer 110 eur. Aj v tomto „slabšom“ roku odišlo z banky smerom k drobným akcionárom viac ako 3,7 milióna eur. A potom dosť, koniec! Väčšinovému vlastníkovi sa zrejme zdalo, že prichádza o veľa peňazí. Rozhodol sa ďalšie dividendy nevyplácať. Zisk za rok 2019 a rok 2020 skryl v účtovnom „priečinku“ nerozdelený zisk. Zároveň v januári 2021 zverejnil zákonom požadovanú ponuku na odkúpenie akcií – zaokrúhlene 150 eur za jednu (priemerná cena akcie za ostatných dvanásť mesiacov). Ponuku využilo minimum drobných akcionárov. Viac ako peniaze si vážili majetkovú účasť v banke. Z celkového množstva akcií v rukách drobných akcionárov (vyše 385 tisíc) zmenilo vlastníka iba približne 18-tisíc. Majoritný vlastník preto na valnom zhromaždení akcionárov v apríli 2021 rozhodol o nútenom prechode akcií všetkých zostávajúcich drobných akcionárov na väčšinového akcionára VÚB, a. s. Za rovnakých finančných podmienok ako začiatkom roka.
Takže áno. Skúška praxou potvrdila, že legislatíva dokáže aspoň obmedziť špekulantské chúťky. Nikdy im však nezabráni. Je teraz neaktuálne zamýšľať sa nad primeranosťou legislatívnych obmedzení. Spravodlivé možno nie sú, ale predstavujú jednoznačný krok k tomu, aby také boli. Veď bývalí DIKovia z investície do privatizačných fondov obyčajne nedostali naspäť nič, ba ešte museli (mnohí musia ešte ďalej) každý rok platiť poplatky za vedenie účtu v Centrálnom depozitári cenných papierov SR. Priami investori do veľkých podnikov dnes hoci aj po násilnom vytlačení z firmy dostanú stovky eur za akciu… Popri násilí zapácha najmä preúčtovanie zisku za dva roky do spomínanej „zásuvky nerozdelený zisk“.
Jedného dňa zisk zo zásuvky ktosi vyberie a rozdelí. Lepšie povedané, pridelí, prisvojí si ho. Jedno je isté – drobní akcionári to už nebudú…
Vráťme sa späť a rekapitulujme: Morálne zlyhania „našich“, rozumej slovenských, majiteľov privatizačných fondov sú veľké a historicky neospravedlniteľné. Niektorým sa ani neprisnilo, že by mali splniť verejný sľub a ľuďom, ktorí im uverili, ponúknuť odkúpenie akcií. Namiesto toho ich surovo okradli. Robili to hromadne. Olúpili „vlastných“, obyčajných, predovšetkým chudobných a ekonomicky nevzdelaných, naivných spoluakcionárov. Nie bezmennú masu, ale konkrétnych ľudí, o ktorých mali pomerne detailný prehľad… Pritom išlo o také obrovské prostriedky, že – ak sa nestane niečo neočakávané – z lupu budú dobre žiť ich mnohé nasledujúce generácie… To boli „naši“… Ale aj spomínaný príklad vo VÚB, a. s., ktorú teraz dirigujú majitelia s firemnou identitou poprednej talianskej banky zo šestnásteho storočia, patriacej do prvej tridsiatky svetových bánk, hovorí, že iná, lepšia nie je ani tá západná kultúra.
Darmo, človek je len človek.
