Slovensko nečelí len kríze aktuálnej, ale potáca sa vinou politiky na pokraji dlhodobejšej morálnej a hodnotovej krízy. Ako keby naša spoločnosť pomaly kráčala do plytkého hrobu vlastnej existenciálnej povrchnosti. Mnohí politici sú rozdeľujúcim elementom, ktorý prehlbuje brázdy a kope nové zákopy, čo vedie k destabilizácii spoločnosti. Keď je nestabilná, kláti sa ako trstina vo vetre. To bezvýchodiskové potácanie potom zahmlievajú niektorí politici žabomyšími vojnami, ktorými upútavajú pozornosť verejnosti a odvracajú ju od podstaty.
Popravde treba priznať, že to nie je záležitosť len súčasnej koalície, do tohto stavu sme sa dostali postupne. Ako keby sme smerovali k patológii verejného života, alebo prinajmenšom k deformácii. Marazmus vo vnímaní, v manipulácii, v šírení sofistikovaných poloprávd vidíme aj dnes a denno-denne. Samozrejme, že to nie je dobré, chcelo by to obnovu, prehodnotenie, očistenie. Tak som si položil akademickú otázku: Preboha, však to musia všetci politici vidieť, v akom stave sa nachádzame, alebo sa mýlim?
Zjavne to vidia, ale skôr im vyhovuje masa, ktorú môžu ovládať. To povestné chlieb a hry stále platí. Donedávna to nahrádzali rôzne reality šou a dnes tú úlohu plnia niektorí politickí zabávači. Ľudí to pozabáva, možno sa aj prirodzene nasrdia, zanadávajú si a idú robiť niečo poriadne, zmysluplné, a nemajú čas na iné. Napríklad premýšľať nad tým, koho voliť, v akej spoločnosti by sme mali žiť, kde sú sľuby politikov a kam by sa naša spoločnosť mala v budúcnosti uberať.
V tom by nám mohli pomôcť aj univerzity tým, že budú musieť čoraz intenzívnejšie vstupovať do verejného života, kriticky prispievať do verejnej diskusie, vytvárať pre ňu priestor a svojimi expertízami pomáhať riešiť aktuálne problémy. To by chcelo nielen mozog, ten obstarala príroda, ale aj rozum. Ten však nedostáva každý. To najťažšie, čo je aj pre múdreho človeka orieškom, je hľadanie skutočnej pravdy. Je to ideál, ktorý nemožno vnímať cez politický a mediálny smog.
Nemám rád ľudí, ktorí sa nikdy nemýlia a vždy „majú pravdu“. Nemám rád ani bazírovanie na tom, „mať pravdu“. Presne to totiž človeku bráni dostať sa k pravde. Lebo sa bojí pustiť nesprávnu teóriu. Bráni mu pocit vlastnej dôležitosti. Hľadanie pravdy si človek musí pestovať ako návyk. Keď má pocit, že „má pravdu“, namiesto pýchy mal pocítiť ostražitosť a tú pravdu znovu skúmať. Presne toto by sa mali deti v škole učiť. Nie debatovať v kluboch a dokazovať, že majú pravdu, ale naučiť sa zahadzovať svoje obľúbené teórie.
Uvedomujem si, že ideálna spoločnosť neexistuje. Kto by to aj zmeral! Každý má iné nároky, iný talent, inú silu a akčný potenciál. Mne osobne v podstate k ideálu stačí málo. Právny štát musí byť pre každého. Aspoň aká-taká akceptovateľná vláda, boj proti prospechárom, ktorí sa vezú a len obsmŕdajú a nemajú žiaden význam pre spoločnosť. Plnohodnotná práca pre ľudí a dôchodok, ktorý stačí na uspokojenie potrieb.
