Kurucký vojenský zbeh Juraj Jánošík, neochotný bojovať vo vojne, ktorá nebola jeho, vydal sa po prepustení z väzenia v bytčianskej pevnosti kauzálne logickou novou dobrodružnou cestou tzv. zbojníka. Ale jeho aktivity mali v rozvrátenom Rakúsku 17. – 18. storočia aj politický rozmer. Preto dobovej uhorskej vrchnosti tak záležalo na jeho zatknutí a následnej poprave na základe falošných dôkazov o lúpežnej vražde terchovského farára, s ktorou Jánošík nemal nič spoločné. Pôsobila tu však aj konšpiračná obava, že z nazbíjaného majetku by mohol postaviť armádu, ktorou by podporil habsburské snahy o zachovanie celistvosti ríše. Povedzme, možno aj za určité ústupky Viedne smerom k hornouhorskej, t. j. slovenskej, budúcej kultúrnej autonómii.
Peštianska vláda si dobre uvedomovala tento politický potenciál na Hornej zemi už v 17. – 18. storočí. – Vo vynikajúcom akademickom životopise Neznámy Jánošík Jozefa Kočiša ( Bratislava: Osveta 1986) na s. 59 – 60 čítame o vyšetrovaní zatknutého zbojníka: „Kým na všetky otázky zástupcu trenčianskej sedrie Jánošík dal konkrétnu, alebo viac-menej presnú odpoveď, celkom inak reagoval na otázky liptovskej sedrie.“ Títo vyšetrovatelia sa totiž „zaujímali najmä o to, aké styky má s rákóciovskými emigrantmi. […] Liptovskej sedrii zamlčal Jánošík svoje styky s rákóciovskými povstalcami po Satmárskom mieri […].“ – Z toho je zrejmé výrazné politikum Jánošíkových aktivít, ba vari až ich dominancia v motivácii voľby zbojníckeho života pred hospodárením na otcovskom poli a nevoľníckou robotou.
Práve toto politikum sa naplno rozvinulo v štúrovskej revolúcii roku 1848. Možno povedať, že v Bočkárovi a Slovákoch, ktorí zostali – ako Jánošík – vojensky, vlastne partizánsky, aktívni aj po porážke druhého rákóciovskéhoho povstania (1703 – 1711 – Juraj II. Rákóci), mali roky meruôsme posilu významných predchodcov a gigantický historický precedens. Aj toto má na mysli Ľudovít Štúr, keď v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (Bratislava 1990) na s. 23 píše: „V tomto storočí, keď sa národy značne pozdvihli vďaka impulzom silne vplývajúceho získaného vzdelania a osvojili si ho, aby sa dôstojne pripojili k ľudstvu, v storočí, ktoré prevzalo záštitu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach, v storočí, keď vystúpili niektoré takmer stratené národy so svojím národným svojrázom, aby sa ohriali na jeho výslní pod vládou, ktorú sme označili ako pravý výraz 19. storočia, obrátili aj Slováci zo svojich Karpát pohľady k Slnku, čo vyšlo na obzore doby a radostne sa pripojili k duchovnému hnutiu ostatných národov šíreho cisárstva a priložili ruku k dielu tak ako ostatní.“ V kontexte Hurbanovej politickej state z čias revolučného kvasu v Slovenských pohľadoch vidíme zreteľne, že toto nebol – čo i neúspešný – posledný krok emancipácie. Jozef Miloslav Hurban to napísal jasne: „História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomostí o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“
Na tomto sebavedomí a svedomí mohol potom stavať svoje grandiózne projekty generál Milan Rastislav Štefánik pred a po roku 1918. – A o pár desaťročí za ním, v časoch mimoriadne zložitých (1938 –1945), Slovenská armáda a ďalší účastníci Slovenského národného povstania z roku 1944. To nie sú len historické udalosti! To sú pevné mravné záväzky nás, dnes žijúcich, voči predkom.
Zradná maastrichtská cesta nás nevedomky (?) vedie do podmienok, ktoré za cenu potu, krvi a utrpenia, už tak dávno (zdalo sa, navždy) vyvrátili heroickí predkovia, často masy našich dedov a pradedov.
