Ježiš povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu čo je Božie“ (gréc. „Ἀπόδοτε οὖν τὰ Καίσαρος Καίσαρι καὶ τὰ τοῦ Θεοῦ τῷ Θεῷ“) (Matúš. 22:21). Tento výrok sa považuje za základné pravidlo vzťahu medzi cirkvou a štátom. Ale v živote cisári často dostávajú aj to, čo by malo byť určené Bohu.
1. Na jeseň roku 1991 ma viceprezident Ruska Alexander Ruckoj (ktorý ešte nebol v opozícii Jeľcinovi) požiadal, aby som sa stretol s vtedajším patriarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi Alexijom II. (vo svete Alexej Rudiger) a zistil, či je ochotný spolupracovať s demokratickou mocou. Vtedy, po skončení nadvlády komunistickej ideológie, zástupcovia nových elít hľadali jej náhradu – „národnú ideu“, ktorá dokáže duchovne spojiť spoločnosť. Pravoslávne náboženstvo, mysleli si niektorí z nich, sa dobre hodí na túto úlohu.
Čoskoro sa stretnutie uskutočnilo. Patriarcha bol veľmi príjemný, priateľský a múdry človek, s ktorým sa dalo otvorene rozprávať o všetkom. Bez problémov sme sa dohodli na spolupráci, načrtli celý rad otázok, týkajúcich sa cirkvi. Odvtedy sa obnovilo jej spojenie zo štátom.
Ilustračné foto: Emil Polák
V závere rozhovoru ma Alexij nesmelo požiadal o radu. Dostal pozvanie na návštevu do Iránu, ale nevedel, či na to treba súhlas. Trochu ma prekvapila nerozhodnosť prvej osoby Ruskej pravoslávnej cirkvi a odpovedal som, že každý kontakt je užitočný, najmä v takej uzavretej krajine ako Irán. Patriarcha bol očividne potešený a povedal: „Ako dobre, že sme sa stretli! Predtým som vždy dostal radu od Ústredného výboru KSSZ, ale teraz som nevedel, koho sa mám opýtať!“
Zo stretnutia mi vyplynuli dva závery. Prvý: Ruská pravoslávna cirkev bude spolupracovať s akoukoľvek mocou. Druhý: sama o sebe nedokáže spojiť spoločnosť, je schopná iba asistovať pri tom štátu. Neskôr som veľakrát rokoval o rôznych otázkach s Alexijom i jeho následníkom, terajším patriarchom Kirillom (vo svete Vladimír Gunďajev) a inými pravoslávnymi činiteľmi, a len som sa utvrdil v prvotnom poznaní.
V sovietskom období bola Ruská pravoslávna cirkev pod absolútnou kontrolou komunistickej strany a KGB. Aj pred tým bola storočia úplne integrovaná v štátnom systéme, alebo mu podriadená. Členov Svätej synody (jej najvyšší riadiaci orgán – od gréckeho Σύνοδος, zasadnutie, schôdza) menoval cisár, ktorého nariadenia boli pre nich konečné a záväzné. A ešte skôr, v Byzancii, kde sa narodilo východné kresťanstvo, bol cisár priamo hlavou cirkvi. Nemala sa ako naučiť samostatnému konaniu. Cisári vždy rozhodovali všetko za ňu.
2. Toto zohralo veľmi deštruktívnu úlohu pri vzniku krízy vo vzťahoch s Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou.
Ukrajinské diecézy boli od 17. storočia súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi. Nejaký čas to pretrvávalo, aj keď sa Ukrajina stala nezávislou. Keď sa vzťahy medzi oboma krajinami zhoršili, prestalo to Kyjevu vyhovovať. Časť ukrajinského duchovenstva a farností oznámila svoje vystúpenie z Ruskej pravoslávnej cirkvi, časť zachovala Moskve lojalitu. De facto došlo k rozdeleniu, ktoré de jure nebolo uznané ani Ruskou pravoslávnou cirkvou ani inými pravoslávnymi cirkvami.
Myslím si, že keby Ruská a Ukrajinská pravoslávna cirkev ukázali väčšiu flexibilitu a boli schopné sa aspoň trochu odčleniť od štátnej politiky, dať Bohu, čo je Božie, ďalšie udalosti mohli vyzerať inak. Ale to sa nestalo, cisárovo bolo dôležitejšie.
Rozvod nebol pokojný. Prišlo k násilnému zhabaniu chrámov, kláštorov a majetku, stretom medzi priaznivcami jednej a druhej strany. Ruská pravoslávna cirkev vyhlásila „anathému“ (gréc. ἀνάθεμα – exkomunikácia, vylúčenie) prímasovi samozvanej ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu Filaretovi (vo svete Michail Denisenko), čo on a jeho podporovatelia ignorovali. Konfrontácia narastala, nikto nechcel ustúpiť. Akoby všetci zabudli, že sú kresťania a patria do jedného náboženského spoločenstva. Cisárske (štátne) záujmy prevažovali.
3. Nečudo, že napokon Ukrajinská pravoslávna cirkev požiadala o autokefáliu (gréc. – αὐτοκεφαλία – samostatnosť) a konštantinopolský patriarcha Varfolomej (vo svete Dimitris Arhondonis) začal postup na jej udelenie. To by znamenalo že Ukrajinská pravoslávna cirkev sa oddelí od ruskej aj de jure.
Podľa tradície a početných cirkevných a sekulárnych dokumentov v pravoslávnom náboženstve konštantínopolský patriarcha je „prvý medzi rovnými“ prímasmi národných a lokálnych cirkví, preto sa volá aj ekumenický (vesmírny). Nemá však také právomoci ako pápež u katolíkov. Národné a lokálne cirkvi sú úplne nezávislé a keď vznikajú všeobecné alebo bilaterálne problémy, rokuje sa o nich na zhromaždeniach hierarchov. Je však veľmi ťažké pripraviť takéto stretnutie; prestávka pred poslednou všepravoslávnou radou, ktorá sa uskutočnila v roku 2016 a máločo vyriešila, bola viac ako tisíc rokov.
Preto Ruská pravoslávna cirkev hneď argumentovala, že Varfolomej nemá právo samostatne vyriešiť takúto otázku. Bolo to neopatrené vyhlásenie – autokefália Moskovského patriarchátu vznikla v 16. storočí práve na základe vlastného rozhodnutia vtedajšieho konštantínopolského prímasa.
Pravoslávna cirkev sa pokúšala ustanoviť presný poriadok udelenia autokefálie, ale pre rozpory sa to nikdy nepodarilo. Takže postup zostáva nevyriešený, čo otvára možnosť rôznych interpretácií. Vyjadrenie ekumenického patriarchu pravdepodobne bude definitívne pre väčšinu národných a lokálnych cirkví.
Ale nie pre všetkých. Ide o to, že Ruská pravoslávna cirkev už dlhodobo neuznáva nadriadenosť konštantínopolského prímasa. Podľa koncepcie „Moskva je tretí Rím a štvrtý už nebude“ (o tom: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/484451/eurazia.html), prioritu od stredoveku má moskovský patriarcha. Najstaršie patriarcháty, ako Antiochia, Jeruzalem, Konštantínopol, v súčasnom svete nemajú na svojich teritóriách ani veľa veriacich, ani vážny vplyv. V tomto zmysle sa Ruská pravoslávna cirkev hodnotí oveľa vyššie a pozerá na staré blízkovýchodné cirkvi ako na tradičný, ale skôr dekoratívny atribút.
No tento „atribút“ teraz robí Moskve obrovský problém. Autokefália predpokladá nielen legitímnu možnosť samostatne voliť a menovať hierarchov, ale aj exkluzívne právo vykonávať náboženské aktivity na svojom kanonickom území. Inak povedané, moskovský patriarchát úplne stratí vplyv na Ukrajine (aj nielen, ako uvidíme ďalej).
Dňa 14. septembra 2018 synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi vyhlásila, že úplne preruší vzťahy s konštantinopolský patriarchom, ak nezastaví proces udeľovania nezávislosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (http://www.patriarchia.ru/db/text/5268282.html). V skutočnosti išlo o ultimátum, po ktorom nasleduje reálne rozdelenie.
4. Varfolomeja to nijako neovplyvnilo, 10. októbra rozhodol uznať Ukrajinskú pravoslávnu cirkev kyjevského patriarchátu, zrušiť anathému jej lídrom a predlžiť poskytnutie jej autokefálii.
Najbolestivejší pre Moskvu bol spôsob, ako to urobil. Synod vesmírneho patriarchátu zrušil právnickú platnosť vlastného rozhodnutia z roku 1686, podľa ktorého celá kyjevská diecéza prešla pod vedenie Moskvy.
V tomto riešení je skrytá časovaná bomba. V 17. storočí kyjevská diecéza zahŕňala nielen ukrajinské farnosti, ale aj farnosti na území súčasného Bieloruska a dokonca aj Ruska. Nároky ekumenického patriarchátu sa vzťahujú na dve ruské diecézy – smolenskú a briansku (zaujímavé že terajší moskovský patriarcha Kirill bol predtým smolenským arcibiskupom).
Moskva neočakávala takúto ranu. Málokto si vážne myslel, že v dohľadnej dobe opäť Ruská pravoslávna cirkev získa vplyv na Ukrajine. Ale stratiť ešte aj ďalších takmer 1 500 farností a milióny veriacich – to je obrovské ohrozenie. Reakcia Moskvy bola veľmi znepokojujúca.
V histórii kresťanstva boli v minulosti veľmi dramatické dni: 16. 7.1054 sa kresťanstvo rozdelilo na zapadnú a východnú časť, 31.10.1517 sa západná cirkev rozdelila na katolícku a protestantskú. Teraz môžeme k tomu dodať aj dátum 15.10. 2018. Tento deň sa zapíše do histórie ako dátum rozkolu východného kresťanstva – pravoslávnej cirkvi. Schizma (gréc. σχίσμα — rozdelenie, rozkol, svár) vznikla na základe rozhodnutia synody Ruskej pravoslávnej cirkvi a jej moskovského patriarchátu prerušiť všetky vzťahy s konštantínopolským patriarchátom.
Ruská pravoslávna cirkev nemá veľa na výber. Ťažko možno uprieť Konštantínopolu právo vlastné rozhodnutie, aj keď staré 300 rokov. Ale Ruská pravoslávna cirkev s ním absolútne nemôže súhlasiť – v rámci štátnej politiky, samozrejme. Ísť za tento rámec nemôže. Preto je schizma pre ňu jediné riešenie.
Ruská pravoslávna cirkev bude určite ešte protestovať a požadovať zhromaždenie koncilu pravoslávnych biskupov. Nie je jasné, kto z dnes existujúcich 15 autokefálnych cirkví ju v tom podporí. Ruská je z nich najväčšia, ráta až 100 miliónov veriacich – viac ako všetky ostatné spolu. (Treba však poznamenať, že údaj môže byť veľmi nepresný a subjektívny). V uvedenom počte sú zahrnuté aj ukrajinské a bieloruské diecézy; ak odídu, bilancia sa výrazne zmení, čo by vrátilo Ruskú pravoslávnu cirkev o 300 rokov dozadu.
5. Z histórie vieme, aké dlhodobé a nezmieriteľné môžu byť religiózne konfrontácie. Obyčajne boli spojené s obsahom náboženstva, s rozdielmi v rituáloch a ďalšími religióznymi dôvodmi. Tentoraz ide o čisto politické príčiny, o boje o vplyv a majetok (Obe pravoslávne cirkvi, ruská aj ukrajinská, majú dosť veľké bohatstvo).
V Rusku a na Ukrajine je cirkev oddelená od štátu. No za rozkolom sú jasne viditeľné práve štátne záujmy. Nie je prekvapivé, že požiadavku autokefálie vyhlásil ukrajinský prezident Petro Porošenko, ktorého by sa taká otázka vôbec nemala týkať. Nechce sa veriť, že by konštantínopolský patriarcha urobil takýto dôležitý krok, ohrozujúci vzťahy s Moskvou, bez súhlasu tureckého prezidenta Recepa Erdoğana, hrajúceho zložitú hru s Ruskom. „Cisári“ zase majú najväčší vplyv v náboženskej sfére.
Hrozbu konštantínopolského rozhodnutia v Moskve hneď pochopili. Rokovala o ňom Bezpečnostná rada (čo až doteraz nemalo precedens) za predsedníctva prezidenta Vladimíra Putina, ktorý už na druhý deň navštívil Minsk. Pozorovatelia ukazujú, že niektoré otázky ekonomických a politických vzťahov medzi Ruskom a Bieloruskom boli hneď upravené. Zasadnutie synody Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré rozhodlo o schizme, sa taktiež demonštratívne uskutočnilo v Minsku. Už sa zvádza boj o budúcnosť Bieloruska.
To však nie je také jednoduché. Prezident Alexander Lukašenko v poslednom období manévruje medzi Ruskom, Ukrajinou a Západom, aby získal maximálne výhody pre svoju krajinu. Je schopný aj schizmu využiť na nátlak na Moskvu. Okrem toho už nie je mladý a je plne aktuálna otázka jeho dedičstva – ale ťažko predvídateľná odpoveď. Je tam aj prozápadná opozícia, aj katolícka časť obyvateľstva. Experti predpokladajú že Kremeľ neponechá budúcnosť susedného štátu na Božiu vôľu.
A tak opakujem v kocke: Prezident Porošenko požiadal o autokefáliu pre Ukrajinskú pravoslávnu cirkev, prezident Erdogan údajne podporil Varfolomeja, aby s tým súhlasil, prezident Putin rokoval o odvetných krokoch so svojou Bezpečnostnou radou (patriarchu Kirilla tam zavolať asi zabudli), prezident Lukašenko využil situáciu vo vlastný prospech. Zdá sa že nová séria známeho seriálu „Hra o tróny“ („Game of Thrones“), napriek oznámeniu producentov o jeho meškaní, sa už začala. Jej hercami sú iba súčasní cisári, duchovenstvo tvorí pre nich len pozadie.
6. Rozdelenie pridalo starosti aj klerikom, aj politikom. No najhoršie sa budú cítiť početní veriaci, ktorí si budú musieť vybrať cirkev nie na základe náboženských názorov, ale iba podľa politických preferencií.
Ruská pravoslávna cirkev zakázala svojim kňazom slúžiť v chrámoch, patriacich konštantínopolskému patriarchátu a veriacim zúčastňovať sa tam na obradoch. Sú za to určené aj tresty. Je charakteristické, že podobné zákazy neplatia pre katolícke a iné chrámy a dokonca ani mešity. Tak vidíme, že náboženstvo je to posledné, čo trápi zúčastnené strany.
Početní ruskí turisti stále navštevujú chrámy v Grécku, najmä Nový Athos ako historické a posvätné miesto. Nie je úplne jasné, ako tomu zabrániť. Rusi investovali do Athosu obrovské peniaze – na údržbu a obnovenie chrámov. Nebudú spokojní, ak sa stanú pre nich neprístupné.
V Bratislave je jediný pravoslávny chrám, postavený na náklady veriacich. Patrí ekumenickému patriarchátu, ale dosť často tam slúžili aj kňazi prichádzajúci z Ruska. Ako to bude teraz, budú chcieť miestni pravoslávni veriaci stále chodiť do Viedne, kde je „moskovský“ chrám? Myslím že Ruskej pravoslávnej cirkvi hrozí riziko stratiť dosť podporovateľov.
Je dôležité, že patriarcha Varfolomej okamžite vyhlásil, že jemu podriadené chrámy zostávajú otvorené pre všetkých veriacich a pravoslávnych duchovných bez ohľadu na to, do akej cirkvi patria. Taký postoj vyzerá rozumnejšie a viac v súlade s duchom kresťanstva.
* * *
Bohužiaľ, že kresťanská viera, ktorá by mala zjednocovať ľudí nad rámec národov a štátov, sa stáva nástrojom na ich rozdelenie a šírenie rozporu. Smutné je aj to, že štáty a ich lídri si do takej miery nevážia kresťanstvo, že ho využívajú pre márne svetské záujmy. V tom vidím ohrozenie pre osud celosvetového pravoslávia, ktoré by malo viac slúžiť ľuďom a Bohu, a menej – cisárom.
