Známy americký spisovateľ a novinár Henry Mencken kedysi zaznamenal: Pre každý zložitý problém existuje jasné, jednoduché a nesprávne riešenie („For every complex problem there is an answer that is clear, simple, and wrong – H. L. Mencken, „Prejudices: Second Series“. 1920.)
Túto myšlienku často považujú za verziu ešte známejšieho Murphyho zákona (Arthur Bloch. Murphy’s Law and other reasons why things go wrong! 1977). Veľa autorov formulovalo na jeho základe ďalšie závery. Dovolím si aj ja: Keď si myslíme že v danom probléme máme všetko jasné, to znamená, že nám chýbajú zásadné informácie.
Ilustračné foto: Emil Polák
Život takmer denne prináša príklady toho, ako toto pravidlo funguje. Pre niektorých ľudí po tragickej smrti investigatívneho novinára J. Kuciaka a jeho snúbenice M. Kušnírovej boli vinníci hneď boli jasní: vláda a záhadná talianska mafia. Nebrali do úvahy, že chýbali základné informácie, rýchlo urobili nesprávny zaver.
Vtedy som napísal: „Dúfame, že polícia a prokuratúra zvážia všetky možné verzie trestného činu. V každom prípade to bude vyžadovať čas a príležitosť pre vyšetrovateľov, aby pokojne vykonávali svoju prácu. Tlak na nich určite povedie k opačnému výsledku. Ani pochody, ani debaty v parlamente nepomôžu nájsť vraha. Nech odborníci skončia svoje dielo – zistenia budeme robiť podľa výsledkov“ (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/478430/pripomienky-o-situacii-okolo-vrazdy-reportera.html).
Samozrejme, to nezastavilo šírenie falošných obvinení. Je charakteristické, že teraz, keď už sú zverejnené aspoň čiastočné výsledky vyšetrenia, nikto sa neponáhľa požiadať nespravodlivo obvinených o prepáčenie.
Niečo podobné sa stalo (a ešte trvá) v kauze únosu vietnamského občana. Takmer nikto nevedel, kto to bol, prečo ho uniesli a čo sa s ním potom stalo. Ale zase niektorí ľudia hneď vyriešili, kto je vinný (vlastne v čom?): určite bývalý minister vnútra, kto by to ešte mohol byť?!
Pozornosť, venovaná tejto udalosti médiami, bola úplne v rozpore s jej reálnym významom (pozri – https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/490429/preco-nas-zaujima-to-co-by-nemalo.html). Ale dobre ilustruje ďalší z vývodov z Murphyho zákona: Čím menej vieme o probléme, tým jednoduchší sa nám zdá.
Tu je vhodné pripomenúť ešte jeden známy únos – prezidentského syna Michala Kováča ml. Vyšetrovanie nie je skončené dodnes, existujú početné verzie, no verejnosť si vybrala z nich jednu a nominovala vinníkov – a to pri zrejmom deficite faktov. Nebudem prekvapený, ak niekedy zistíme, že všetko bolo trochu (alebo úplne) inak a celý prípad je oveľa komplikovanejší, ako vyzerá na prvý pohľad.
Bolo by žiaduce, keby by sa všetci najprv usilovali všestranne získať informácie a iba potom niečo hodnotiť. No to je utópia. Niektorí ani nechcú poznať detaily, ktoré považujú za nadbytočné. Druhí úplné veria obľúbeným médiám a nemyslia si, že sú schopné aj vedome klamať (ako sa to stalo teraz v slávnom nemeckom časopise „Der Spiegel“, kde novinár Claas Relotius publikoval správy a rozhovory, ktoré si sám vymyslel: pozri – http://www.spiegel.de/international/zeitgeist/claas-relotius-reporter-forgery-scandal-a-1244755.html). Iní sú angažovaní a hodnotia udalosti výlučne z hľadiska svojho politického postoja – žiadne skutočnosti ich nemôžu presvedčiť.
Murphyho zákon vládne svetu. Neverím, že moje poznámky môžu niečo zmeniť, pretože poznám aj ďalší dôsledok vyplývajúci z toho istého zákona: Keď si myslíte, že ste niečo vysvetlili jasne a jedinečne, znamená to, že vás pochopili nesprávne.
