V Astane idú na to v roku 2019 po novom – aj písmom

Prednedávnom mi jeden z čitateľov Slova mailom (korektne) adresoval výčitku – vraj píšem dobre, ale nie o tom, čo je na Slovensku, ale niekde tam…

Súhlasím s ním v tom, že sa mám treba na stránkach Slova v tomto roku (2019) o.i. (ak ľahko prepustíme tému napríklad utečeneckej zrady, slovenských prezidentských volieb, demisie-nedemisie ministra, či bol a je, alebo nebol a teda nie je (je!) S. Bandera banditom a vojnovým zločincom – tu si môže dosadiť každý čo chce, podľa vlastného gusta…) venovať aj (najmä) tomu pozitívnemu, čo Slovensko dosiahlo.

Áno, priznávam, je o čom a komu písať!

V tomto roku oslávime napríklad: 15. výročie nášho vstupu do EÚ a do NATO, 100. výročie záhadnej smrti M. R. Štefánika nad Bratislavou, 75. výročie Slovenského národného povstania (zatiaľ najsvetlejšieho okamžiku v dejinách  Slovákov), toho istého výročia vzniku a fungovania Nového slova, alebo 30. výročie udalostí v novembri 1989, ktoré tak úpenlivo nazýva pravicová skupinka „nežná revolúcia“ a ktorý má v kalendári označenie Deň boja za slobodu a demokraciu (sic). Len neviem, kam sa z toho istého kalendára podel Medzinárodný deň študentstva? (dedičstvo Opletala a jeho spoluštudentov nielen z Prahy), ktorý pripadá na sedemnásty novembe,r sám neviem a nevedia mi to vysvetliť ani vysokoškolskí študenti, pretože tento deň má pre nich iný symbol (napr. že už nie sú rady na mandarínky – jednoduché a symptomatické). Ja však chcem a budem (aj v roku 2019 a ak mi bude dovolené) písať o Strednej Ázii a postsovietskej realite!

To je môj odkaz nášmu váženému a pozornému čitateľovi!
 

Ukončenie existencie ZSSR
 

Geopolitické zemetrasenie, ktoré v roku 1991 ukončilo existenciu a vo svojich ruinách pochovalo Sovietsky zväz, okrem teritoriálnej znamenalo aj dezintegráciu stáročných kultúrnych, etnogenetických a geopolitických spojív, ktoré v minulom storočí vnútorne prepájali región dnešnej Strednej Ázie.

Pritom tá má bohatú, pohnutú, kľukatú a diferencovanú históriu, ktorú si však jej postsovietsky vládcovia, využijúc na cestu k nedemokratickej moci demokratické inštitúty, od samého začiatku upravujú vo svoj prospech.

Okrem sovietskej minulosti ich však spája jazyková príbuznosť[1] (s výnimkou Tadžikistanu, kde jazykový základ tvorí Farsi – perzská skupina indoeurópskych jazykov) a v krátkej historickej etape aj časté jazykové zmeny, ktorých výsledkom nemohlo byť nič iné, než duchovná kastrácia najskôr pôvodného Turkestanu a potom jednotlivých krajín Strednej Ázie.
 

Máme tu rok 2019

Rok 2019 bude aj rokom, keď sa spúšťa v Kazachstane proces prechodu z jednej formy grafického vyjadrenia k druhému. Od „cyriliky“ k „latinke“.  

Je tu súvislosť so Slovenskom?

Asi áno a osobne i teda myslím, že keď píšem o Strednej Ázii, tak píšem aj o Slovensku! Toto všetko a ešte oveľa viac, samozrejme, môže mať, prípadne bude mať vplyv aj na Slovensko. A aj keď sa nezdá, že by mal byť rok 2019 zapísaný do análov ako annus horibillis.

Peter Juza: Terra Qazaqstan (… texty z Astany…)
PeIn, Malacky, 2017, 190 strán

Prezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev podpísal príslušnú právnu normu, podľa ktorej bol rokom 2019 oficiálne znovuspustený proces prechodu kazašského jazyka z cyriliky na latinku. Ten proces má trvať sedem rokov (teda minimálne do roku 2025) a nová kazašská abeceda má mať 32 grafických vyjadrení, alebo ak chcete 32 písmen:

V rámci toho, že kazašský jazyk používal 42 grafických znakov cca 80 rokov (pozor, úradný ruský jazyk používal azbuku.. .a kazašský cyriliku na báze azbuky) ide o dosť fenomenálny zásah do podstaty identity Kazachstanu a Kazachov a Kazachstancov…

Len pre zaujímavosť, v rámci novej abecedy absentujú mnohé veci a nie je jasné, ako sa ďalej vyrovnajú s písmenami: Ә, И, Й, Ғ, Ң, Ө, Ү, У…

Ťažko si predstaviť, ako bude Astana oficiálne prekladať z ruského jazyku (a kazašského v cyrilike – nie v azbuke) svoje súdne rozhodnutia či elementárne oficiálne dokumenty ľudí (rodné listy, sobášne listy…), tisíce dizertačných prác, odborných časopisov, právne záväzných protokolov….

Tu sa sranda končí, aj keď sedem rokov je dosť na to, aby sa to:

a) vyriešilo, alebo;

b) to šlo do zabudnutia, keď sa nová kazašská politická elita (teda postnazarbajevská elita prilepená k „nazarbajevskému cecku“) už bude pohybovať v novom jazykovo-grafickom priestore.

Teraz, keď je ešte pri moci Nursultan Abiševič Nazarbajev, on sám tvrdí, že nie je potrebné spájať prechod z cyriliky na latinku s politikou.

Asi má pravdu! Tu nejde (v prípade Kazachstanu) o ruský jazyk, ale o nový civilizačný zlom! Inak, N. Nazarbajev v jednom zo svojich nespočetných televíznych interview (bez papiera) povedal na margo jazyku v Kazachstane, že ak sa vyvinie situácia, že bude treba, tak sa „… budeme učiť po čínsky…“
 

Asi zlomový rok 2012
 

Už v roku 2012 prezident N. Nazarbajev vo svojej stati: Pohľad na budúcnosť: modernizácia spoločenského vedomia (Взгляд в будущее: модернизация общественного сознания) opakovane hovoril a argumentoval o postupom prechode na latinku v Kazachstane.  Takže čestne – nič nové a v roku 2019 neočakávané! [2]

Všetko zatiaľ ide podľa Výnosu prezidenta Kazachstanu № 569 O prechode kazašskej abecedy z cyriliky na latinku (О переводе алфавита казахского языка с кириллицы на латинскую графику)[3].
 

Jazyk, písmo a postsovietske dedičstvo
 

Treba priznať, že po ukončení existencie ZSSR sa v jednotlivých, už potom nezávislých štátoch Strednej Ázie takmer hneď začala diskusia o potrebe ďalšej, teraz už postsovietskej jazykovej reformy.

Problémom celého prístupu k reforme bol fakt, že po zmätku vo vedomí, ak sa už raz dokonal prechod z jedného typu písma na druhý, tak v rámci inerčnej propagandy stále pokračovalo schematické presviedčanie: ten starý typ bol zlý, nový je najlepší!

Napríklad v Uzbekistane v 20-tych rokoch propaganda tak hovorila o arabskom písme, v 30-tych o latinke a dnes o azbuke, pričom musia lingvistickí inžinieri zdôvodniť, prečo latinka nevyhovujúca v 30-tych rokoch, je dnes to najlepšie a tiež, čo sa stane s generáciami, ktoré získali chabé, ale predsa dajaké vzdelanie s použitím azbuky.

Uzbekistan bol jednou z prvých stredoázijských krajín, kde bol v atmosfére rusofóbie, strachu z narastajúceho islamského faktoru a propagandistickej westernizácie spoločnosti prijatý 2. 9. 1993 zákon O zavedení uzbeckej abecedy založenej na latinke.

Lenže „nová“ abeceda z roku 1993 nie je totožná s tou, ktorá bola používaná v rokoch 1929 – 1940. Experti hovoria, že dnešný postsovietsky variant je horší. Preto ju už v roku 1995 reformovali, ale „nič na plat“ – je akási surová a ja po rokoch je jej masová aplikácia dosť pochybná. Jednoducho domáci radšej v rôznych dotazníkoch, ak už nemôžu po rusky, tak píšu bytom „Андижонд“ nie „Andijon“, alebo „Коканд“ nie „Qoqon“ a že ich domovom je „Ўзбекистон“ nie „O’zbekiston“[4]
 

Rozhodnutie Astany
 

Rozhodnutie sa môže zdať a môže byť de facto protirečivým. Prezident, ktorý zosobňuje aj bojovníka proti všetkým pokusom o farebné revolúcie v Strednej Ázii, ktorý sa roky pasoval do polohy hlavného ťahúňa rôznych integračných a reintegračných zoskupení v postsovietskom priestore, demonštratívne hádže cez palubu abecedu (a tým aj jazyk), ktorý Kazachstan dlhé roky spájal s určitou civilizáciou!

Prečo asi? Významné zdroje, ktoré získava Kazachstan z ropného a plynárenského sektoru ekonomiky, plus veľké investície do tejto sféry vytiahli krajinu do skupiny rýchlo rozvíjajúcich sa ekonomík. Je preto jasné, že sa bude snažiť, okrem zvýšenia a stabilizácie ďalšieho rastu ekonomického tempa, zbaviť aj jazykovej minulosti a rokovať s Moskvou ako „rovný s rovným“, a nie ako „mladší brat“. Moskva, a to už využijeme triezvy názor niektorých moskovských analytikov, bude musieť nájsť nový prístup ku Kazachstanu.

Ak nie, tak tomu neostane nič iné, než podobne ako Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina „… preniesť svoj vektor hľadania spojencov na západ, pričom prechod na latinku môže byť serióznym argumentom…“[5]  Politika je o záujmoch, a nie o slušnosti!

No ale zmena (zmeny) používaného grafického vyjadrenia – písma – patrí medzi tradičné elementy modernizácie turkojazyčných spoločností. Napríklad len spomenutý Kazachstan (tretia reforma v krátkej historickej epizóde). V roku 1929 bola na území dnešného Kazachstanu prvá jazyková reforma, keď turkické jazyky ZSSR (celkom 15 jazykov) prešli z arabskej grafickej sústavy na latinku. Potom (v roku 1940 – rok do narodenia N. Nazarbajeva) z latinky na špecifickú azbuku.
 

Permanentná  jazyková reforma v Strednej Ázii
 

Jej výsledkom sa stal prechod väčšiny bývalých postsovietskych republík z arabštiny cez latinku na azbuku a späť na latinku.

Lenže hrmotný návrat k latinke vôbec negarantuje prodemokratické smerovanie krajín Strednej Ázie, ako sa to v politických zdôvodneniach objavovalo, a už vôbec nie ich civilizačné osvieženie.

Najmä ak zoberieme do úvahy, že medzi prvými zo Strednej Ázie, kde sa oficiálne zriekli azbuky, boli Turkmenistan a Uzbekistan, tak zjednodušené pravidlo, ktoré podsúvajú jazykoví apologéti: azbuka = nedemokracia, latinka = demokracia, asi neplatí.

Nehľadiac na to, že azbuku si zatiaľ udržali Kirgizsko[6], Tadžikistan či Mongolsko, alebo člen EÚ Bulharsko (zatiaľ).

Pri tom jazykovom stredoázijskom zmätku si skúsme spomenúť na príbeh a dôvody, prečo vlastne nikdy nebola dostavaná veža v Babylone. Historická paralela je čisto náhodná.

Keď hovoríme o jazykovej reforme v Strednej Ázii, tak len v Uzbekistane bola v minulom storočí v priebehu 12-tich rokov zavrhnutá arabština, ktorá bola nahradená uzbečtinou vo  forme latinky a následne uzbečtinou písanou v azbuke.

Umelo vytvorená abeceda z latinky však bola ťažko použiteľná v prostredí starej kultúry turkojazyčných národov Strednej Ázie.

Tisícročné duchovné bohatstvo sa stalo nepoužiteľným v masovom meradle a v propagande začínala víťaziť myšlienka blízkosti národných kultúr s ruskou. 

Už koncom 30-tych rokov sa v Turkestane začali v tlači objavovať žiadosti „z ľudu“ o nahradenie umelej abecedy, s ktorou sa po arabštine nevedeli zžiť, azbukou.

Žiadosti boli uspokojené a azbuka sa so špecifickými doplňujúcimi diakritickými znakmi a ornamentami  (napr. Жўғўрқу, Фарғона…) stala realitou v Uzbekistane.

Potom prišiel na rad ruský jazyk, ktorý úplne vytlačil národné jazyky. Tie boli zväčša marginalizované a posunuli sa len do hovorového prejavu na vidiek.
 

Degradácia, alebo genializácia
 

Efektom tejto „operácie Y“ môže byť len a len to, o čom (vo vzťahu k Slovensku) písal nedávno zosnulý P. Valček, a teda zníženie, alebo minimalizácia záujmu mládeže o čítanie.

Nová grafika nového jazyku prinesie problém a nakoniec mladí ľudia prestanú čítať (a staršia generácia nebude vedieť…).

Ak šlo o toto, bol to „geniálny“ ťah od N. Nazarbajeva (nar.6. 6.1941) a dúfajme, že už bol posledný! Je však viac ako isté, že onedlho nenavštívite Kazachstan (Қазақстан, Қазақстан Республикасы), ale Qazaqstan.

V podstate to je jedno! Kto chce, môže vnímať prechod z cyriliky na latinku ako poslednú z „dekolonizačných reforiem“. Dôsledky, ak sa proces dokoná, však budú (nielen pre Kazachstan a Strednú Áziu) kolosálne.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)