Pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti (ale nielen tam) sa 13. apríla t. r. konalo protestné zhromaždenie, ktorého organizátorom bolo „Hnutie Maďarov“ (Mi hazánk mozgalom). Podľa organizátorov zhromaždenie sa konalo ako „protest proti krivdám páchaným na Maďaroch na Slovensku“, ktorých údajným ostatným prejavom bol schválený zákon o štátnych symboloch poslancami NR SR. (Čitatelia vedia okolnosti, s akým zámerom sa zákon prijímal, aj to, že ho prezident vrátil späť do NR SR, preto sa okolo jeho obsahu ani význame nebudem rozpisovať.)
Podľa dostupného videa, ktoré koluje po internete v Maďarsku, je očividné, že predmetný zákon bol len zámienkou, opätovnou (už po koľký raz?) príležitosťou prezentovať voči susednej krajine „všetky hriechy páchané na Maďaroch“ s konkrétnym politickým cieľom! Svedčia o tom aj heslá a plagáty povylepované na plote nášho veľvyslanectva v Budapešti. Popri dominancii dvoch máp zobrazujúcich „Mi hazánk“, čiže Nagymagyarországh,( t. j. Veľké, t. j. predtrianonské Maďarsko – J. P.) sa vynímali aj heslá, ako napr. „Vesszen Trianon szellemisége!“ (Preč s Trianonom! Alebo nech zahynie duch Trianonu! J. P.), alebo „Hajrá DAC Isten áld meg a Maagyart..! (DAC do toho! so začiatkom maďarskej hymny! Isten áld meg a Magyar… J. P.). Prečo práve spievanie hymny vyvolalo také až nepriateľské protislovenské emócie? Hlavným dôvodom je jej obsah, práve on by mal byť tým plameňom, ktorý má udržiavať nádej a silu maďarstva na „vzkriesenia Maďarska“. Veľmi otvorene to prezentovali vo svojich vystúpeniach aj rečníci na proteste.
Zhromaždenie viedol moderátor, ktorý oznámil, že na programe zhromaždenia sú štyri vystúpenia, a to ako prvý vystúpil profesor Popély Gyula, po ňom Dubay Gergely, obaja občania SR (uvedení ako hostia z „Felvidéku“). Nasledovali Gaudi Nagy Tamás, ktorý sa prezentoval ako advokát Felvidéku, a so záverečným slovom vystúpil prezident hnutia Toroczkai László.
Súhrnne možno konštatovať, že pokiaľ ide o obsah a zameranie sa reči jednotlivých orátorov veľmi od seba nelíšili! Profesor Popély účastníkom naznačil ako „hlúpa moc“ na Slovensku potláča vlastenectvo, ba „chce Maďarov na Slovensku zbaviť už aj hymny!“. A to bol podľa neho je aj dôvod, že prišli „sem protestovať proti protimaďarským opatreniam“. Vymenoval niekoľko atrocít počnúc Trianonom, odsúdením Esterházyho, povojnovým vysídlením , orabovaním o majetky … „Preto“, zdôrazňoval profesor, „musíme protestovať, lebo inak si nezaslúžime byť Maďarmi!“ Nedá mi, aby som nestratil slovko-dve pokiaľ ide o vysťahovanie Maďarov z bývalej ČSR. Profesor zrejme zámerne zabudol na fakt, že povojnové riešenie problémov maďarskej menšiny nespadlo na zem z ničoho nič! Malo svoju predohru v podobe podobných „aktivít“, o aké sa teraz usiluje Mihazánk mozgalom“, pred druhou svetovou vojnou a po okupácii južného Slovenska horthyovským Maďarskom! Práve preto, aby sa podobné aktivity už v budúcnosti neopakovali, nedochádzalo k ohrozovaniu bezpečnosti a spolunažívaniu krajín zneužívajúc pri tom menšiny na iredentu sa usilovali vtedajší predstavitelia československej vlády a slovenských národných orgánov, aby nebezpečenstvo recidívy v podobe nežiaducich aktivít nespokojných menšín bolo raz a navždy vyriešené ich presťahovaním do materských štátov tzv. transferom. Stalo sa tak len v prípade menšiny nemeckej, no značná časť menšiny maďarskej ostala na Slovensku. Po veľkom úsilí československej vlády maďarská vláda pristúpila k dohode o vzájomnej výmene obyvateľstva, ktorú 26. februára 1946 v Budapešti podpísal vtedajší štátny tajomník MZV ČSR Dr. Vladimír Clementis a minister zahraničia Maďarska J. Gyöngyösi. Šlo o vzájomnú výmenu, v rámci ktorej sa zo Slovenska presťahovalo do Maďarska necelých 90 tisíc osôb a z Maďarska prišlo približne 72 tisíc Slovákov .
Od čias, keď v apríli 1947 odchádzali prvé transporty Maďarov zo Slovenska „za Dunaj“ a Slovensko vítalo svojich rodákov roztrúsených v okolí Békešskej Čaby, Níreďházy atď. došlo k značným celospoločenským, zmenám. Mnohé krivdy, ktorým sa nebolo možné pri takej širokej akcii vyhnúť (o tom by mohli veľa hovoriť aj Nemci/Švábi), ktorých nemilosrdne transportovali z Maďarska do vtedy okupovaného Nemecka – pozn. J. P.) sa napravili, občania maďarskej národnosti, ktorí ostali naďalej žiť a pracovať na Slovensku, požívajú všetky práva ako ostatní občania Slovenskej republiky. Navyše sú im v zmysle zákonov poskytované práva menšín, či sa to už týka jazyka, školstva a kultúry vôbec. Lenže, ako to aj z vystúpení možno vydedukovať, o nejaké „menšinové“ práva ani prvoradý záujem nemajú, tie sú potrebné len na to, aby sa dosiahol cieľ hlavný. A ten, ako to bolo prezentované aj na zhromaždení, menovite ústami Gaudi Nagy Tamás, je nasledovný: „Na Felvidéku (tak zanovito označujú južné a juhovýchodné Slovensko) nestačí menší-väčší počet opatrení v prospech Maďarov, ale treba vec Maďarov riešiť od základu. A hneď aj dodal ako to dosiahnuť: „Revidovať zmluvu o Trianone, zbaviť Maďarov kolektívnej viny po roku 1945. Je žiaduce krok za krokom bojovať a dosahovať nové a nové víťazstvá. Treba dosiahnuť normálnu teritoriálnu autonómiu okolo Dunajskej Stredy, a takéto územie primknúť k územiu, kde sa bude tamojšie maďarské obyvateľstvo cítiť doma!“
Slová predrečníka podčiarkol aj samotný predseda hnutia Tarockai László, keď vyhlásil, že „je našou povinnosťou byť tu pred slovenským veľvyslanectvom stále, až pokým sa nezreviduje Trianonská zmluva!“ Účastníkov protestu nazval nositeľmi plameňa protestov, ktorí nikdy nevzdajú tento boj! „Nemôžeme sa na nikoho spoliehať, iba sami na seba, sklamala nás aj Európska únia, preto sme tu, aby sme vybojovali naše práva!“ rozohňoval sa predseda Tarockai. Vysoko ocenil úsilie Maďarov v Dunajskej Strede, ktorí ukázali svoju silu neohrozeným spievaním hymny, ktorú budú spievať ešte viac a hlasnejšie! Lebo práve hymna, ako to prezentovali aj ostatní rečníci, posilňuje maďarskú spolupatričnosť, dodáva silu v boji za ich práva. „To je náš boj a ten budeme kriesiť všade! Nikdy sa nezmierime s Trianonom, vždy budeme bojovať za to, aby sa Trianon prepadol!“ Načo účastníkov vyzval, aby zaspievali spoločne hymnu tak silno, aby sa roztriasli všetky okná na slovenskom veľvyslanectve!
Nezaznamenal som, žeby zo strany mestských úradov v Budapešti, či dokonca zo strany vlády V. Orbána bol čo len zdvihnutý prst proti takýmto, dá sa otvorene povedať, protislovenským akciám! Bola príležitosť sa ohradiť aj zo slovenskej strany. Nedištancovali sa ani naši predstavitelia maďarských parlamentných či mimoparlamentných politických strán, čušia, ako by sa ich to netýkalo. Ale kto čuší, ten svedčí, čiže súhlasí. Veľkú príležitosť na to mal aj sám prezident A. Kiska, ktorý bol nedávno v Maďarsku na štátnej návšteve. Informáciu, či tak urobil, som nezaznamenal ani v našich ani v maďarských médiách.
Možno sa aj Slováci prebudia a zaznamenajú fakt, že maďarský revizionizmus a iredenta ani po sto rokoch nezmizli, že sa opätovne rozohráva nebezpečný oheň, na ktorý už naše národy neraz doplatili. Maďari, ktorí sa tu necítia komfortne, majú možnosť sa bez problémov presťahovať tam, kde ich srdce ťahá. Dúfať, že znova bude nejaká arbitráž, dajaký nový Mníchov ,môžu len šialenci, nepoučiteľní dobrodruhovia, ktorých, ako dúfam, vykážu na smetisko dejín oba naše susedské národy, ktorých údelom je vedľa seba žiť. Želajme si, žiť v mieri!
(Autor, PhDr. Juraj Purgat, CSc., je historik)
