Je všeobecne známe, že vzťah českej spoločnosti k Rusku je už od okupácie ČSSR z roku 1968 veľmi komplikovaný. Na jednej strane sa to dá pochopiť, na druhej strane sú však reakcie mnohých oficiálnych predstaviteľov ČR na udalosti v Rusku až neprimerane hysterické a práve to sa potvrdilo aj na jar tohto roku. Z udalostí mesiaca jún treba spomenúť reakciu českých politikov na internetovú dezinformáciu o snahe Ruska legitimizovať okupáciu z roku 1968. Ich reakcia bola veľmi prehnaná, keď o celej veci rokoval český parlament. Za oveľa závažnejší však treba považovať fakt, že rusofóbna hystéria sa na jar tohto roku prepracovala až do jadra ústavného systému ČR, na ústavný súd.
Parlamentná reakcia na hoax
Ako som spomínal, za veľmi neprimeranú možno považovať reakciu Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR (PSP ČR) na hoax, ktorý sa objavil na internete s názvom „Ruská duma příjme zákon o oprávněnosti okupace Československa v roce 1968“. Samozrejme, že ruská duma nič také neprijímala, len ruský opozičný poslanec J. Sineľščikov za komunistickú stranu predložil (už po tretíkrát) návrh zákona „o rozšírení statusu veterána…“ na vojakov vyslaných do ČSSR v auguste 1968. V návrhu zákona teda išlo o navýšenie sociálnych výhod pre jednotlivých účastníkov okupácie a predovšetkým, oficiálne orgány RF sa od neho dištancovali. Maximom toho, čo sa navrhovateľovi podarilo dosiahnuť, bola konferencia za účasti asi 60 ľudí (z toho 40 účastníkov okupácie)…
Našťastie je oficiálny postoj ruského štátu k okupácii z roku 1968 stále kritický, avšak prehrané reakcie z ČR tomuto postoju vôbec nepomáhajú. Keď na iniciatívu jedného opozičného poslanca v Rusku, ktorá nemá šancu na úspech, zareaguje priamo Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR (PSP ČR), vytvára to dojem, že vyjadrenia daného poslanca majú váhu i v medzinárodných vzťahoch. Za zvlášť neprimeranú treba považovať odvolávku na NATO v uznesení parlamentu: „PSP ČR vyzývá vládu ČR, aby tuto otázku bez odkladu předložila na jednání příslušných orgánů OSN a aby ji projednala především se spojenci v rámci NATO a Evropské unie.“ Pre opozičného ruského politika dnes neexistuje lepšia možnosť vlastnej propagácie než to, aby jeho nezmyselný návrh bez šance na schválenie viedol k oficiálnej reakcii priamo zo strany NATO.
České štátne orgány by si aj do budúcna mali dávať pozor na to, na koho reagujú. Aj v budúcnosti totiž budú existovať ruskí politici, ktorí sa chcú zviditeľniť provokatívnymi návrhmi zákona. Tým, že na takéto iniciatívy opozičných poslancov v RF budú oficiálne reagovať členské štáty NATO vyzývavými uzneseniami svojich parlamentov, dodajú podobným iniciatívam politickú váhu. Do úvahy treba zobrať aj fakt, že v súčasnosti majú v Rusku členské štáty EÚ a NATO veľmi zlú povesť. Žiaľ, prehnané reakcie českého parlamentu škodia práve tým silám v RF, ktoré odsudzujú okupáciu z roku 1968 a želajú si zlepšiť vzájomné vzťahy. Naopak, posilňujú sa tým sily, ktoré si želajú konfrontáciu – v ČR i v RF.
Škandalózny nález
Pre žiadnu krajinu nie je príliš lichotivým výsledkom, pokiaľ hystéria voči inému štátu zasahuje politické špičky. Ešte závažnejšie je však to, pokiaľ takáto hystéria prerastie až do orgánov súdnej moci. Žiaľ, tomuto trendu sa nevyhol ani Ústavný súd ČR (ÚS ČR). V danej súvislosti treba spomenúť nález II. ÚS 3212/18, ktorý schválili sudcovia V. Šimíček a K. Šimáčková (sudca L. David hlasoval proti). Išlo o prípad, keď ostravský hotel Brioni odmietol ubytovať hostí z Ruska, pokiaľ nepodpíšu vyhlásenie o tom, že nesúhlasia s protiprávnou anexiou Krymu. Za diskrimináciu dostal hotel pokutu 5 000 Kč (pôvodne vyššia), avšak ÚS ČR aj túto pokutu zrušil a dokonca vyslovil názor, že nešlo o nenávistnú diskrimináciu. Netreba opakovať, že mnohí ľudia boli označení za šíriteľov nenávisti aj pre menej agresívne postoje (napr. pri kritike štátu Izrael).
V samotnom náleze sa síce sudcovia snažili používať vznešené výroky o hodnotách, avšak deklarované hodnoty na konkrétny prípad neaplikovali a ich názorový súlad s politickými postojmi sťažovateľa bol neprehliadnuteľný. ÚS ČR tak svojím nálezom zaviedol do českého právneho poriadku niekoľko nebezpečných prvkov – za zvlášť závažné možno považovať aj vytvorenie princípu kolektívnej viny občanov RF za konanie ich vlády na Kryme. Avšak aj namiesto deklarovanej slobody prejavu posilnil ÚS ČR neslobodu prejavu. Slobodou prejavu by mohlo byť, keby majiteľ hotela v hoteli publikoval vyhlásenie o protiprávnosti anexie Krymu, ale nútiť ruských hostí k aktívnemu prejavu, ktorý nie je vyjadrením ich slobodnej vôle, nie je akceptovateľné. Naopak, ide o obmedzenie slobody prejavu, a to napr. tým, že majiteľ uprel hosťom možnosť neuskutočniť prejav – bez následku, ktorým by bolo hľadanie nového hotela.
Pokiaľ ide o otázku Krymu vo všeobecnosti, osobne podporujem postoj vlády SR, ktorá neuznáva jednostrannú zmenu hraníc ani v Kosove, ani na Kryme a ani vo východnom Jeruzaleme! Napriek tomu som však odporcom toho, aby sa téma Krymu stala dôvodom šikanovania občanov RF v krajinách, ktoré zmenu rusko-ukrajinských hraníc neuznali. To platí zvlášť v prípade ČR, kde je oficiálny postoj k otázke srbských a ukrajinských hraníc dosť oportunistický.
Otázku protiprávnosti zmeny hraníc na Kryme nebudem podrobne analyzovať, aj keď musím konštatovať, že ani s touto témou sa ÚS ČR nevysporiadal dostatočne. Danou témou sa bolo treba zaoberať i preto, že ČR uznala nezávislosť Kosova a práve Rusko sa odvoláva na kosovský precedens, dokonca argumentuje aj vyjadreniami z poradného stanoviska MSD v otázke Kosova. Ruskými argumentmi sa však ÚS ČR nezaoberal vôbec a odvolávka na rezolúciu VZ OSN ako dôkaz protiprávnosti anexie nestačí, keďže ide o právne nezáväzný dokument. Takisto snaha porovnávať situáciu v ČSSR 1968 a na Kryme 2014 bola viac ako nepresná už preto, že na Kryme 2014 tamojšie obyvateľstvo ruských vojakov nadšene vítalo – na rozdiel od ČSSR v roku 1968.
Niekoľko nebezpečných analógií
Za veľmi závažné považujem nové možnosti analogického postupu, ktoré by na základe nálezu dokázali využiť šíritelia nenávisti voči konkrétnym skupinám ľudí. Veď podobne ako v prípade ostravského hotela by sa dalo postupovať aj v prípade, ak by do nejakého hotelového zariadenia prišiel občan Izraela: bolo by možné mu predložiť vyhlásenie, že anexia východného Jeruzalema Izraelom bola protiprávna (čím aj bola podľa práva bola)… Skúšam si však predstaviť, akú reakciu by vyvolalo podobné konanie hoteliera. Ako by reagovali české mainstreamové médiá a ako by to celé hodnotil ÚS ČR? ÚS ČR ukázal veľmi jasný návod, ako sa možno v turistickom zariadení zbaviť nepohodlného hosťa s odvolaním sa na slobodu prejavu.
Veľmi efektívne by sa dal prístup ÚS ČR použiť napr. proti moslimom z Blízkeho východu. V tamojších krajinách sú zakázané karikatúry proroka Mohameda, ktoré sa objavujú v niektorých európskych časopisoch. Majiteľ hotela by mohol turistovi, resp. migrantovi z arabského štátu preložiť niektorú z najhnusnejších karikatúr proroka Mohameda a nútiť ho, aby podpísal vyhlásenie, že daná karikatúra je súčasťou slobody prejavu. Je zrejmé, že v takom hoteli by sa moslim neubytoval. Ale islamofóbny majiteľ hotela by mal legitímne ospravedlnenie – chcel ovplyvniť politiku a dosiahnuť, aby v štátoch Blízkeho východu bola zaručená sloboda prejavu pre tvorcov karikatúr.
Zaujímavo by sa však dal uvedený prístup ÚS ČR použiť i obrátene, proti občanom ČR. Predstavme, že by nejaký hotel v Tunise alebo Egypte nechal podpisovať hostí z ČR a niektorých ďalších štátov vyhlásenie, že NATO je zločinecká organizácia – s odvolaním sa na vojenské agresie z minulosti. Alebo si predstavme, že by majiteľ nejakej siete hotelov v Nemecku alebo v Rakúsku nechával českých hostí podpisovať vyhlásenie o protiprávnosti Benešových dekrétov – s cieľom ovplyvniť politiku v ČR. Zvlášť pikantné by bolo, keby týchto vyhlásení zozbierali sudetskí Nemci viac a otvorili tým Pandorinu skrinku historických sporov s ČR. Vzhľadom na súčasný politický vývoj v Nemecku možno oživenie témy Benešových dekrétov očakávať a treba iba dúfať, že nemecké súdy pristúpia k otázke diskriminácie spotrebiteľa serióznejšie než ÚS ČR.
Za zvlášť alarmujúci treba považovať fakt, že ÚS ČR odmietol identifikovať diskrimináciu voči Rusom – teda voči skupine ľudí, ktorí sú v súčasnej ČR vystavení negatívnemu mediálnemu obrazu, najmä zo strany tzv. mainstreamových médií. Výsledkom tohto trendu je stav, že dnes sa šíritelia protiruskej nenávisti neobávajú prejaviť svoju nenávisť na verejnosti a v mainstreamových médiách nachádzajú pre podobné konanie častú podporu. Lenže dnes nie sú protiruské prejavy v ČR žiadnym hrdinstvom, tak ako mohli byť hrdinstvom pred rokom 1989 – dnes ide len o úbohosť. Žiaľ, „oneskorených“ hrdinov boja proti ruským okupantom sa objavilo viac ako dosť nielen v ČR, ale i v SR.
Doktor Galén ako morálna autorita
Druhý senát ÚS ČR sa pokúšal ospravedlniť svoj nález odkazom na Dr. Galéna zo známeho Čapkovho diela Bíla nemoc (II. ÚS 3212/18; 27.): „Pokud proto Nejvyšší správní soud citoval Haškova Palivce („Host jako host, třebas Turek. Pro nás živnostníky neplatí žádná politika“.), považuje Ústavní soud za daleko příhodnější poukaz na humanistický odkaz, ztělesněný v doktoru Galénovi v Čapkově Bílé nemoci, kdy tento lékař odmítne vydat jím vynalezený lék potírající smrtelnou nakažlivou nemoc všem, kteří jsou schopni ovlivnit zastavení agresivní války… Doktor Galén tedy nezastával názor, že „pacient jako pacient“, nýbrž snažil se svou činností aktivně ovlivnit politické dění a proto podmiňoval vydání svého léku zastavením války.“
Nie som si istý, že sudcovia ÚS ČR mysleli odkaz na Dr. Galéna skutočne úprimne, ale svojimi výrokmi aj tak otvorili netušené možnosti pre ľudí s radikálnym zmýšľaním. Čo keby by sa v súčasnej ČR objavil lekár, ktorý by podmienil poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientom podpisom vyhlásenia proti nákupu bojových vrtuľníkov, rádiolokátorov alebo BVP českou vládou? A ten, kto by nepodpísal, nech si hľadá iného lekára – veď je to zastupiteľná služba! Domnievam sa, že pri podobnom konaní lekárov by sudcovia ÚS ČR postavou Dr. Galéna neargumentovali – tak ako ňou neargumentovali ani pri doterajších nálezoch z oblasti zdravotnej starostlivosti.
Sudcovia V. Šimíček a K. Šimáčková sa síce snažili svoje vyjadrenia o Dr. Galénovi zmäkčiť niektorými ďalšími kritériami, napriek tomu však ako morálny vzor označili literárnu postavu, ktorá v snahe zastaviť zbrojenie vedome porušila právne povinnosti lekára a nechala zomrieť tisíce ľudí. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by hodnotili, keby sa Dr. Galén objavil v súčasnosti a podmienil poskytnutie svojho lieku konaním pacientov proti tomu, proti čomu vystupoval i v diele Bílá nemoc – zbrojeniu a vojenským intervenciám v zahraničí. A čo keby Dr. Galén nechal umrieť celé skupiny ľudí, aby tým zastavil masívne zbrojenie, ktoré dnes zasahuje celú Európu (vrátane ČR)? Veď dnešné zbrane sú ešte ničivejšie než tie z tridsiatych rokov…
Česko, extrémizmus a totalitarizmus
Zdá sa však, že ÚS ČR nedocenil názory Dr. Galéna ani v iných ohľadoch. Pre Dr. Galéna boli dôvodom pre odmietnutie liečby vojna a zbrojenie, nie otázka „spravodlivých“ hraníc v súlade s medzinárodným právom. Dr. Galén nepovažoval legalitu za ústrednú hodnotu svojho konania, on zákony porušoval, zatiaľ čo „vodca“ v diele Bíla nemoc prinajmenšom do začiatku vojny zbrojil v súlade so zákonom. Okrem toho, Dr. Galén selektoval pacientov na základe ich triednej príslušnosti či majetku a liečil iba chudobných. Nie je však práve takáto triedna diskriminácia formou „ľavicového extrémizmu“, ktorý je označovaný za hrozbu pre princípy českej ústavy?
Charakteristické pre zmienený nález bolo aj zneužívanie problematiky extrémizmu. Napr. analógia medzi selekciou hostí kvôli ruskému občianstvu a odmietnutím služby pre extrémistickú stranu (II. ÚS 3212/18; 31.), ktorú ÚS ČR použil, bola absolútne neprípustná. Nadobúdanie členstva v politickej strane a nadobúdanie štátneho občianstva sa predsa nedá porovnávať! Lenže pokiaľ sa k podobným porovnaniam zníži ÚS ČR, nemožno sa diviť, ak spoločnosť prestane byť citlivá na princíp kolektívnej viny. Česká spoločnosť sa preto v súvislosti s nálezom musí začať pýtať aj na to, ako budú ústavní sudcovia posudzovať otázky extrémizmu a diskriminácie v budúcnosti.
Bez ohľadu na problém extrémizmu je snaha zaťahovať politiku do spotrebiteľských vzťahov nebezpečným trendom, pretože ide o politizáciu oblastí, ktoré zvykli politizovať práve totalitné režimy. Žiaľ, aj politika na Západe v súčasnosti preniká do stále širšieho spektra pôvodne nepolitických oblastí (Eurovízia, olympiáda, atď). Práve preto sa mnohí ľudia cielene snažia udržať svoj súkromný život mimo tejto mohutnejúcej sféry politizovaných oblastí života. ÚS ČR však pre politické zasahovanie otvoril netušené možnosti vo sfére spotrebiteľských vzťahov. Lenže až si ľudia v ČR navyknú podpisovať protiruské vyhlásenia i v predajniach potravín, bude neskoro bojovať proti totalitarizmu…
SÚVISIACE:
Aleš Zelenka: Zákon o uznání okupantů roku 1968 za veterány platí na Ukrajině již 25 let. Češi o něm jen nevěděli, tvrdí politolog
