Korona-kríza priniesla podnety pre najrôznejšie reakcie. Napríklad Ján Markoš v úvahe „Etické dilemy v časoch korony 3: Koľko stojí ľudský život?“ (Denník N, 24. 4.) hľadá rovnováhu medzi stratami na ľudských životov a ostatnými stratami (ekonomickými, spoločenskými, psychologickými atď.). Dospieva k tvrdeniu, že existujú situácie, „keď je vyčíslenie hodnoty ľudského života v peniazoch jednoducho nutné“. Toto tvrdenie podopiera odkazmi na niekdajší trh s otrokmi, kde sa legálne kupčilo s ľudskými životmi alebo na praktiky zdravotných poisťovní, ktoré legálne kalkulujú poistné za liečenie aj úmrtie či na psychologické prieskumy, ktorých výsledkom je tzv. hodnota štatistického života. Jeho záverom je, že finančná kalkulácia toho, koľko stoja opatrenia na riešenie korony, je nielen nutná, ale aj spravodlivá, pretože inak by hrozili ešte väčšie straty. Aké? Samozrejme, tiež na životoch, i keď nie kvôli korone.
Táto racionálna úvaha má, žiaľ, niekoľko zásadných problémov. Prvým je logický problém. Spočíva v protirečení medzi názvom a obsahom úvahy. Obsahom tu totiž nie je otázka, koľko stojí ľudský život, ale to, koľko stojí jeho záchrana. Alebo inak: koľko financií niekto (štát, poisťovňa) má — a je ochotný dať — na záchranu ľudského života či na kompenzáciu zaň. A to je úplne iná otázka. Niekto vie zachrániť ľudský život aj zadarmo (a nič za to nežiada), niekto ho nezachráni ani za ťažké milióny. Takže koľko potom stojí ľudský život? Samozrejme, každý stojí inak, ale od čoho to závisí? A kto to „objektívne“ zmeria? Táto otázka je absurdná. Nedávno verejnosť vzrušil prípad chlapčeka, ktorý potrebuje najdrahší liek sveta. Predstavme si, že by jeho cena prekročila stanovenú hranicu. Rozhodnutie nepreplatiť ho je totožné s rozsudkom smrti. Je možné označiť spoločnosť, ktorá to pripustí, za humánnu?
Druhým je filozofický problém. Takáto úvaha je prejavom súčasného myslenia, ktoré ovládlo svet a ktorého povahu vyjadruje slovo „dataizmus“. Všetko vidíme ako dáta a hodnotíme — pardon, meriame — cez dáta. Aj človeka a jeho život redukujeme na súbory dát, ktorými manipulujeme na rôzne účely. Pre takéto myslenie platí len to, čo je vyjadrené v slovníku dát, čísel, tabuliek, štatistík. Nečudo, že takéto myslenie sa nadchýna tým, k čomu aj chce smerovať: k nahradeniu človeka počítačom, robotom, „umelým inteligentom“. Lenže myslenie v dátach a číslach, počtoch a štatistikách nemôže nahradiť myslenie v ďalších kvalitatívnych pojmoch, ako sú pravda, dobro, krása, láska, viera, nádej, sloboda, rovnosť, bratstvo, štát, demokracia, individualita, komunita, kreativita, morálka, vedomie, myslenie, konanie, emócie, inteligencia atď. Filozofia nie je matematika a už vôbec nie štatistika. Zamieňať si ich je takisto absurdné. Ak je ľudský život vyjadriteľný peniazmi, platí preň aj teória hodnoty, inflácia, deflácia či ďalšie ekonomické kategórie? Kto bude mať právo ich počítať? A čo s ľuďmi, ktorí sa budú svojimi kvalitami výrazne vymykať štatistickému priemeru?
To otvára tretí, etický problém. Myslieť o hodnote ľudského života ako o „hodnote za peniaze“ je skutočne prejavom post-osvietenského cynického rozumu, aj keď si to nemusíme uvedomovať či pripúšťať. Peniaze sú síce úžasný ľudský vynález, ktorému vďačíme za mnohé. Peniaze sú univerzálny nástroj na dosahovanie našich cieľov, ale robiť z nich meradlo všetkého — dokonca meradlo života — znamená robiť z nich najvyššiu hodnotu ako mieru všetkých ostatných hodnôt. Hodnota ľudského života — každého bez rozdielu, v tom by sme si mali byť rovní — je finančne nevyčísliteľná, nekvantifikovateľná. Jednoducho, hodnota ľudského života ako zmyslu ľudského bytia, a hodnota peňazí ako ľudského vynálezu a prostriedku na dosahovanie ľudských cieľov, sú nesúmerateľné. Absurdita č. 3. V opačnom prípade sme ochotní pripustiť, že objednávateľ vraždy Jána Kuciaka bol nečakane v zisku, lebo dostal „dve mŕtvoly za cenu jednej“.
Myslieť o hodnote ľudského života cez peniaze je logicky, filozoficky a eticky nehumánne. V každej situácii.
