„Pozrimeže na nich! Celý rok žerú pomyje a odrazu akí nároční!“ poburujú sa redaktori média vlastneného finančnou skupinou a vyháňajú ľudí voliť, aby sa ich šéfom pohodlnejšie robil biznis so štátom.
Na výber pritom máme celý reakčný výkvet Slovenska, apelujúci na rozličné prízemné pudy voliča, ponúkané ako dostatočný dôvod na to, aby zbytočne nerozmýšľali, nekecali a zdvihli zadky k urnám. Strana proti Rómom a menšinám, strana proti moslimom, strana proti štátu, strana proti právam žien, strana proti sekulárnemu štátu, strana proti Maďarom… až si ťažko vybrať. A treba nám vôbec niečo viac? Načo dávať do obchodov prosciutto a do divadla operu, keď na ne ľudia nemajú peniaze ani chuť? Veď druhotriedny tovar bude postačovať v krajinách, ktoré sú na svoje podriadené postavenie, na prízemnosť, provinciálnosť a rabstvo, dokonca hrdé. Kde, okrem názvu, sú demokratické subjekty, ktoré si ctia demokratické zákony rovnosti pre všetkých?
A čo ešte môžu chcieť ostatné pofidérne subjekty v krajine rozvrátenej ako po páde atómovej bomby? „Zabezpečiť mier“ rozširovaním vojenských základní namierených na Rusko? „Bojovať proti zahaľovaniu sa moslimských žien“ kriminalizovaním interrupcií a umelého oplodnenia? „Chrániť územnú celistvosť“ rozdúchavaním národnostných vášní? „Bojovať proti terorizmu“ napádaním iných krajín a povyšovaním sa nad ne? „Oslobodiť sa od štátu“, z ktorého ostali len dvere otáčajúce sa z Penty do vlády a naspäť? To tam už neostal nikto príčetný? A je tu niekto taký?
Netreba sa však čudovať, že sa ocitáme v tomto zúfalstve, pretože od Novembrovej eufórie sa vytratila vízia ďalšieho smerovania Slovenska, takže oheň iba preskakuje zo strechy na strechu. Začalo sa to tým, keď jeden neoliberálny ideológ, so slovami „bude to bolieť“, vytvoril kapitálotvornú vrstvu, po starom – kapitalistov. Stálo potom dosť úsilia zbaviť sa vzniknuvšej pronárodnej mafie, za vlády ktorej bolo ťažké rozoznať predaj od krádeže. Rozdiel medzi ňou a pravicovou vládou, ktorá nasledovala, bol v tom, že vrstvu doplnili o zahraničných „kapitálotvorcov“. Základy však ostali, dokonca sa viac koncentrovali, po starom – akumulovali. Ktorá strana má dnes na to, aby preťala gordický uzol kapitálu so štátom?
Jednu, spoločnú zdravotnú poisťovňu azda nezabezpečí skupina, ktorej člen má spoločnú schránku so súkromným poskytovateľom. Azda to ani nebude ani strana, ktorá súkromníkovi doširoka otvorila dvere, či človek, ktorý ju zastupoval na súde. Korupciu taktiež nevyrieši človek, ktorý má styky s mafiánom, a ktorého kolega zneužíval tajnú službu pre svoje záujmy. Je zaujímavé, že sa popularite tešia ľudia typu Richard Sulík, podľa ktorého je štát firma, ktorej treba znížiť náklady, či Boris Kollár, ktorý vníma humanitárnu utečeneckú krízu na štýl preľudneného kúpaliska. Mohol by to ale vysvetliť fakt, že medzi najobľúbenejšie filmy Slovákov patrí Chytilovej Kurvahošigutntag, v ktorom sa milionárom náhodou stane miestny naničhodník, schopný dokazovať existenciu Boha na základe analógie s vagínou.
Tieto voľby výborne vystihla karikatúra Igora Gašparca. Sú na nej dve lyžiarky na svahu a pred zjazdom hovorí jedna druhej: „Jedinou našou starosťou je vybrať si, ktorou trasou sa chceme rútiť nadol.“ A druhá odvetí: „To isté tvrdil otec, keď pozeral predvolebné debaty v telke.“
Niektorí možno vnímajú tieto voľby ako napínavý galaktický zápas o to, či bude porazený Smer. No čo tak si trochu rozšíriť obzory a opýtať sa, ako zastaviť škrty a preteky ku dnu?
