Aforizmus sv. Pavla „Kto nepracuje, nech ani neje“ si našiel svoju podobu v každej ideológii. Lenin heslo pretavil na základ socializmu, realizovaný v zásade, že za to isté množstvo práce dostane každý presne také množstvo výrobkov. Ide o prvú fázu komunizmu, ktorá síce odstraňuje ekonomické vykorisťovanie, no buržoázne právo ostáva zachované, keďže nerovní ľudia stále dostávajú rovnaké množstvá výrobkov. Neskôr, za vlády Stalinovho bonapartizmu, upozornil Trockij – okrem likvidácie opozície – na Stalinov úradný zákaz dať prácu opozičným komunistom, čím zásadu v podstate zmenil na „kto neposlúcha, nech neje“.
Ani nie sto rokov nato dali naši liberáli, ktorým nie je okrem mamonu nič sväté, aforizmu opäť nový twist. Po odvodovom bonuse bude mať každý, kto bude pracovať, viac. Kto pracovať nebude, alebo pracovať nebude schopný, síce nemusí prežiť vôbec, no nádej má každý. Hoc i len malú.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Žijeme v ťažkej dobe, keď sa každý snaží zachrániť aspoň to málo, čo má. Jedni nedbajú na druhých, a tí ich majú na revanš tiež v paži. Penzisti nemusia hľadieť na defraudáciu štátneho majetku, pokiaľ sa im ponúkajú aspoň minimálne dôchodky, takže nemusia potupne žiadať o dávku v hmotnej núdzi, či si chodiť po šošovicu a mydlá z potravinovej pomoci. Pravica, od Sulíka po Procházku, svojim voličom ponúkne iné low-cost výhody, ako je rovná daň či odvodový bonus, ktoré – len tak mimochodom – rušia základnú civilizačnú solidaritu.
Odvody však nie sú dane. Nie každého totiž rovnako potešia nekonečné a predražené kilometre diaľnic, viac hliadkujúcich policajtov či ďalšie zbrojenie. Odvody sú určené priamo na ochranu a zabezpečenie samotných pracujúcich, ich účel je trvalo a dlhodobo zameraný. Vzdať sa nemocenského, starobného, úrazového, invalidného poistenia a poistenia v nezamestnanosti za pár eur je podobné, ako keď turista predá svoj stan za vankúš, aby sa v noci mu pohodlnejšie spalo.
Samostatnou kapitolou je potom fakt, že bývalý člen SaS spochybní výhodnosť odvodového bonusu pre nízkopríjmové skupiny, voči čomu sa pseudo-odborníci strany nedokázali nijako brániť. Solidarita, ktorá sa spomína v názve strany, sa teda týka redistribúcie smerom nahor. No keď si uvedomíme, že bohatých je pomerne málo, tak potrebujú nájsť spôsob, ako pritiahnuť voličov na svoju stranu…
Sulíkov pohľad je prostý: pre vyriešenie nezamestnanosti treba odbremeniť zamestnávateľov, pretože vytvárajú pracovné miesta. Vôbec však pritom neberie do úvahy podmienky práce. V podstate hovorí: „Pracuj, resp. dri a budeš sa mať (možno) dobre.“ Dá sa to prirovnať k Nietzscheho alebo k Randovej presvedčeniu, že tu máme skupinu ľudí, ktorá stanovuje trendy a vytvára hodnoty, zatiaľ čo ostatní musia, aj pre vlastné dobro, poslúchať. Zlé jazyky by zas povedali, že to len potvrdzuje triedny boj…
Každopádne tu z ideologických dôvodov nie je zohľadnené štrukturálne hľadisko. Zníženie práv zamestnancov a daňového či odvodového zaťaženia firiem situáciu nerieši. Firmy si za takýchto podmienok konkurujú ešte ostrejšie, aby si vymohli výhodu voči svojim konkurentom. Z ich zisku tak neprofituje nikto. Nižší sociálny štandard spôsobuje len ľahšie prepúšťanie, nižšie mzdy a tým pádom viac nezamestnaných a slabo platených zamestnancov. Takáto politika vedie len k biede, rozpadu spoločnosti a chaosu. (Zo Sulíkovho ľahostajného a arogantného postoja k osudu Európskej únie sa dá vytušiť, ako asi sa stavia k životom druhých a spoločnosti ako takej.) No možno ide o urýchlenie sociálnej revolúcie, ktovie… V istom zmysle sa tu prepletá Marx s Nietzschem, keďže kapitalizmus má zatiaľ fraškovitú tendenciu k večnému návratu: nerovnosti, kríza, vojna, sociálny štát, nerovnosti, kríza…
Európska únia, kam utekajú naši spoluobčania, sa naopak vyznačuje vyšším sociálnym štandardom, progresívnym zdanením a sociálnou súdržnosťou. Ako píše R. Filčák, našou cestou by mala byť pridaná hodnota pracovnej sily cez posilnenie školstva, nie osekanie zvyškov sociálneho štátu. Oživiť ekonomiku nemožno pretekmi o to, kde budú mať pracujúci menej práv a nižšie dane, ale kvalitou, ktorú zabezpečí fungujúci štát. Taký, ktorý ľudí začlení a zapojí, aby vytvárali hodnoty. Nie ten, čo ich o všetko oberie, takže radšej z neho odídu alebo sa voči nemu budú búriť.
To však, že sú ľudia ochotní siahať k zúfalým návrhom a „riešeniam“ o niečom svedčí. Kapitalizmus zmenil ľudí na bezcitné netvory. Za spôsob, akým sa v (stredovýchodnej) Európe staviame k utečencom, zachraňujúcim si holé životy, nás za rasistov a smiešnych xenofóbov majú ešte aj Američania. Je tiež celkom možné, že Marián Kotleba v týchto voľbách prekvapí, pretože jeho vystupovanie je mnohým sympatické, no v prieskumoch sa boja prihlásiť k jeho tabuizovanej strane.
Je nanajvýš zarážajúce, že pár generácií po druhej svetovej vojne, keď ešte žijú jej pamätníci, a po memente holokaustu, sú ľudia schopní voliť to, čo sa už nikdy nemalo vrátiť. V zvláštnom mixe zúfalstva a hlúposti podporujú stranu, ktorá velebí Slovenský štát a v deň SNP vyvesuje čiernu zástavu. Neviem, či tu je niekto, kto by stanovil hranicu, kde končí sranda, no ak si nevážime SNP, môžeme republiku rovno spláchnuť do záchoda. Dúfajme teda, že, v pomernom systéme zrátavania hlasov, hlasy ostatných voličov vylúčia zúfalcov, čo majú palec na splachovači.
