Pred časom som sa zaoberal istými dôvodmi, ktoré v konečnom dôsledku vedú k zadlžovaniu nemocníc, aby v záujme ich ďalšej existencie boli opätovne oddlžované, čo ani opakovane neviedlo k narovnaniu ich finančnej situácie. Len pre pamäť pripomeniem, že za hlavnú príčinu tejto situácie pokladám stav, keď sa na prevádzke verejných nemocníc podieľa priveľa súkromných spoločností svojimi unikátnymi výkonmi, službami a platbami za ne. V súčasnosti však o tejto skutočnosti a názvoch spoločností experti nehovoria. Iste vedia prečo.
Pretože stav napriek hrozbám zo strany zakladateľov sa nelepší, krízový manažér, minister T. Drucker dospel na základe analýz príslušných inštitúcií k názoru, že musí dôjsť k redukcii počtu oddelení v nemocniciach, počtu lôžok i personálu To by malo byť riešenie efektívne a konečné. Možno.
Žiadna zo zúčastnených servisných a dodávateľských spoločností zatiaľ nehlási, že pre nízke platby za svoje výkony v prospech nemocníc končí a ide hľadať iné formy využitia svojho prístrojového vybavenia a tiež ide prepúšťať. To len preto, že svoje výkony a služby majú dostatočne finančne ošetrené. Zo strany radcov ministra sa však ozývajú odporučenia, aby do riešenia zlej finančnej situácie verejných nemocníc boli viac zapojené zdravotné poisťovne vyššou účasťou na medicínskych výkonoch. I tak by sa dalo, no len jedna z nich je štátna, ďalšie dve sú súkromné a navyše so zahraničnými vlastníkmi a právom na primeranú tvorbu zisku. Takže to sotva bude viesť k trvalému úspechu a spokojnosti poisťovní.
Je tu originálne, domáce riešenie, ktoré by mohlo spočívať vo finančnej kontrole práve servisných a dodávateľských činností. Nebýva totiž zvykom, aby tieto výkony poskytovali jednotlivci, ktorí by neboli v nejakom zmluvnom či majetkovom vzťahu so známymi finančnými skupinami a ktoré fakticky „tvrdia muziku“. Úvahy podobného charakteru môžu byť označované za nedovolený zásah do podnikania, ktorý nemá oporu v zákone o podnikaní. Ale to, že dlhy, ktoré sa postupne kumulujú v nemocniciach a musia byť sanované zo zdrojov štátu, by malo byť dostatočným argumentom na finančnú kontrole práve tých subjektov, ktoré podnikajú v zdravotníckych zariadeniach. Alebo nie?
Pretože minister Drucker je krízový manažér, počúva aj expertov, ktorí roky v oblasti zdravotníctva radili už mnohým jeho predchodcom, a tak ich rady po opakovaných finančných injekciách do prevádzky verejných nemocníc smerujú do ich privatizácie v nádeji, že by skutoční a noví vlastníci lepšie a účelnejšie spravovali svoj majetok. To však znamená, že štát a regióny by stratili kontrolu nad ich pôsobením – a čo potom? Zdravie by sa stalo hodnotným tovarom, ktorého cenu by stanovovali vlastníci zdravotníckych zariadení a totálne. A tam určite smeruje snaha tých, čo o podnikanie v tomto segmente spoločnosti usilujú. Žiadna charita, ale tvrdý biznis, ale aj trvalé vyberanie príspevkov na ťažko chorých ľudí do pokladničiek pred poštami v Dni akejkoľvek choroby
Ak vyrovnané čerpanie a vynakladanie finančných prostriedkov odôvodňuje jeden úspešný riaditeľ nemocnice dennou kontrolou výdavkov za nákupy liekov, zdravotníckych pomôcok a opráv a reguláciou, je to iste správny čin hospodára. Potom tí ostatní riaditelia nemocníc, kde dochádza k opakovaným stratám, sú slabí manažéri so zlými vnútornými mechanizmami, si zasluhujú postih? Všetky prípady sú iste individuálne a jedinečné.
Sú však aj iné a náročnejšie výdavky, ktoré sa dajú ovplyvniť dobrými a výhodnými zmluvami len čiastočne. Sú to tie, ktoré súvisia so spoločenskými zmenami a s ich dôsledkami hlavne v starých nemocničných areáloch. Až na ľahko spočítateľné výnimky naše nemocnice sú z rokov socializmu a len niektoré sú ešte predvojnové. Po spoločenských zmenách koncom XX. storočia došlo však aj k ďalším zmenám v nazeraní, aké majú mať vybavenie. Zvýšili sa nároky na formy liečebnej starostlivosti tak, aby sa znížili počty lôžok v izbách pacientov s primeraným sociálnym zázemím, čo viedlo k rozsiahlym stavebným úpravám budov a operačných traktov. Táto tendencia pokračuje a vyžaduje trvalý prílev prostriedkov, aby zariadenia boli hodné našim predstavám o vzťahu k zdraviu človeka – občana. V tomto smere je ešte veľa treba naprávať a dohnať, pretože zariadenia v súkromnej držbe sú, naopak, nové a preto modernejšie
Zdravotné poisťovne hradia len prevádzkovú časť nákladov, kapitálové (investičné) výdavky idú z rozpočtu ministerstva zdravotníctva, ale len do výšky možností zdrojov na obnovu a modernizáciu. Preto kontrola výdavkov by mala byť transparentnejšia a hlavne cielená a sústavná, na základe rozumných zmlúv, keď už ináč nebude, pokiaľ nebude ešte horšie.
Ďalšie články: JAROSLAV GILÁNI
