Dňa 24. novembra uplynie 110 rokov od narodenia slovenského novinára, spisovateľa, hoteliera a organizátora slovenského spoločenského života v Prahe v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Jána Bohúňa. Narodil sa v Ružomberku v rodine bohatého obchodníka. Rodina sa vždy hrdila národným povedomím, najmä svojím vzdialeným predkom maliarom Petrom Michalom Bohúňom.
Otec Jána Bohúňa, tiež Ján, bol krstným synom Janka Matúšku, autora textu slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska, a aj keď bol evanjelik, udržiaval dobré styky s miestnym katolíckym farárom Andrejom Hlinkom, ale aj s ružomberskými vzdelancami, napr. s Houdekovcami a Makovickovcami.
Prvé tvorivé obdobie Jána Bohúňa sa viaže k dvadsiatym rokom minulého storočia. Na rozdiel od svojho staršieho brata Ema, novinára, spisovateľa, známeho bratislavského bohéma a antikomunistu, angažoval sa v ľavicovom hnutí. Bol redaktorom Pravdy chudoby a Proletárskej nedele, spolupracovníkom skupiny DAV a blízke priateľstvo ho viazalo k Vladimírovi Clementisovi a Lacovi Novomeskému. Štefan Drug vo svojej štúdii o Jánovi Bohúňovi spomínal, že na konferencii k 40. výročiu Pravdy chudoby v roku 1961 v referáte poznamenal, že v novinách sa objavovalo pod príspevkami aj meno autora Jano Bohúň, ale on to považuje za nejaký pseudonym, niekto si chcel vystreliť z Ema Bohúňa, ktorý bol protikomunisticky orientovaný. Naraz sa postavil uprostred sály mohutný chlap a hromovým hlasom zreval: „Vyzerám azda ako nejaký pseudonym!!!“ Nedorozumenie si čoskoro vysvetlili a Drug s Bohúňom sa stali nerozluční priatelia.
Ján Bohúň ešte ako študent uverejňoval na pokračovanie román Papierová láska z obdobia národného obrodenia v Slovenskom denníku. Neskôr napísal v spolupráci s Hanou Ruppeldtovou (Teta Ľudmila) pod pseudonymom Ujo Mirko viacero rozprávok pre deti, ako Najkrajšie rozprávky sveta, Babička rozpráva, Sňaženka a iné rozprávky. Kým jeho brat Emo miloval mestský život bratislavskej bohémy, Jano sa v tridsiatych rokoch utiahol do samoty hôr a v Nízkych Tatrách a na Martinských holiach pôsobil ako chatár. Ani tu neprestával tvoriť, o čom svedčí jeho román Liptovská tragédia, ktorý uverejňoval na pokračovanie v časopise Nový život. Jeho chata slúžila partizánom, za čo ju Nemci po potlačení Povstania vypálili. Po skončení druhej svetovej vojny sa zoznámil v Štrbskom Plese so svojou životnou láskou Helenou. Onedlho uzavreli manželstvo a presťahovali sa do Prahy, kde sa Ján Bohúň stal neskôr riaditeľom hotela Paríž. Tento hotel sa v tom čase stal nepísaným kultúrnym centrom života Slovákov v Prahe. V jeho Slovenskej izbe, kde sa podávali slovenské špeciality, najmä obľúbené bryndzové strapačky, sa stretávali vtedajší slovenskí politici, umelci, vedci, študenti pôsobiaci v Prahe.
Bohúň sa staral aj o Slovákov, ktorí prichádzali na služobné cesty do Prahy. Nejeden slovenský spisovateľ mi povedal: „Keď som nemohol nájsť v Prahe ubytovanie, Bohúň vždy niečo vymyslel a zariadil, aj keby ma mal prenocovať v kúpeľni.“ Obdobie riaditeľovania Jána Bohúňa v hoteli Paríž by si v budúcnosti zaslúžilo rozsiahlejšiu štúdiu, pretože by výrazne vyplnilo biele miesta v histórii Slovákov žijúcich v Prahe.
Jano Bohúň bol výborným hostiteľom, na posedeniach sa venoval hosťom a často ich zabával svojimi historkami. Mal rozprávačský talent ako jeho brat Emo, o ktorom sa v nekrológu niekto vyjadril, že „si svoj talent prerozprával a len zlomok z jeho úžasných príbehov sa zachoval knižne v Zaprášených históriách“. To vo veľkej miere platilo aj o Janovi. Ako spisovateľ a novinár bol v tieni svojho veľkého brata, ale to mu v žiadnom zmysle neprekážalo. Práve naopak, keď Emo roku 1959 zomrel, Jano akoby symbolicky po ňom prevzal rozprávačskú štafetu a ďalej šíril „zaprášené histórie“, v ktorých často hlavnú úlohu hral práve Emo. Zo všetkých síl sa snažil udržať pri živote legendu o tomto veľkom rozprávačovi bratislavskej bohémy
Na fotografii z roku 1992 je Ján Bohúň s manželkou Helenou a vnučkou Annou.
Jednou z jeho obľúbených historiek bolo, ako sa Emo v tridsiatych rokoch dostal do konfliktu s vtedajším vplyvným slovenským politikom a bohatým statkárom Kornelom Stodolom. V tom čase Kornel Stodola získal prvú cenu na Dunajských trhoch za dva voly. Nechal sa s volmi odfotografovať a provokatívne poslal fotografiu do časopisu, ktorý Emo vydával. Redaktori hovorili: „To je ale svinstvo, pán šéfredaktor, on vás tak ponížil a ešte chce, aby sme to uverejnili, aby sme mu robili reklamu!“ Ale Emo povedal: Tú fotografiu uverejníme, dokonca na titulnej strane, ale text k nej napíšem ja.“ A skutočne časopis vyšiel, na titulnej strane Kornel Stodola medzi dvoma volmi a vedľa text asi v tomto zmysle – „Na Dunajských trhoch hlavnú cenu získal statkár Kornel Stodola, ktorý vychoval tento nádherný pár maďarských volov. Krížikom označený je Kornel Stodola.“ Toto číslo časopisu vzbudilo značnú pozornosť a Kornel Stodola, keďže sa stal terčom výsmechu, Ema Bohúňa zažaloval. Ale súd rozhodol v tomto zmysle – „Redaktor Bohúň dostál svojim povinnostiam a aby nedošlo k omylu, krížikom označil Kornela Stodolu. A keďže krížikom označený je skutočne Kornel Stodola, žaloba sa zamieta.“
Jano hovorieval často aj o svojich zážitkoch. Keď mu počas vojny vypálili chatu pod Chabencom, ukrýval sa po potlačení Povstania u svojej sestry (mojej starej mamy) vo Vrbovom. V dome sa však ubytoval nemecký veliteľ mesta hauptmann Hauptmann – čiže kapitán Hauptmann – teda slávna postava majora Majora Majora z Hellerovho románu Hlava XXII má svoj skutočný pendant. Tento hauptmann Hauptmann, údajne synovec slávneho nemeckého spisovateľa Gerharta Hauptmanna, bol korepetítorom drážďanskej opery. A raz ako sa tak v dome stretli, ponúkol Jana cigaretami. „Vezmite si,“ povedal, „to je vojnová korisť.“ A Jano na škatuľke cigariet uvidel pečiatku – Chata pod Chabencom – chaty, ktorú mu vypálili Nemci. „Dodnes neviem“, hovorieval, „či to bola náhoda, alebo ten Nemec niečo tušil, kto v skutočnosti som.“
V šesťdesiatych rokoch sa Ján Bohúň znovu pokúsil o návrat do literárneho života. O pohnútkach, ktoré ho k tomu viedli, povedal v rozhovore pre denník Práca 22. januára 1967: „V čase rehabilitácie niektorých politických osobností ma literárni historici požiadali, aby som zrekonštruoval udalosti, ktoré som poznal. Tak vznikli príspevky do zborníka DAV – spomienky a štúdie. Na základe svojich spomienok som napísal tri novely do časopisu Život a poslednú som rozšíril na knižku.“ Návrat bol veľmi úspešný a jeho výsledkom bola novela Zranená jazva. Kniha vyvolala pozornosť a záujem čitateľov a pochvalne, aj keď s istými výhradami, sa o nej vyjadrili aj niektorí spisovatelia, napr. Ivan Kadlečík v Slovenských pohľadoch alebo Ján Beňo v denníku Smena. Novela bola preložená do češtiny a maďarčiny a ako uvádza vo svojej štúdii Štefan Drug Osobnosť spisovateľa Jána Bohúňa jej vydanie zaznamenali s priaznivým hodnotením aj zahraničné časopisy Jewish Chronicle in London, La Presse nouvelle, Israelitische Wochenblatt für die Schweiz in Zürich a ďalšie.
V tom istom rozhovore v denníku Práca Ján Bohúň povedal: „Za slovenského štátu som sa usiloval pomáhať Židom. Kamaráta som schoval v bunkri neďaleko chaty a potom som spolupracoval pri jeho ilegálnom úteku do Švajčiarska. On sa, žiaľ, už do vlasti nevrátil. Ale prišli iní, a niektorých z nich v 50. rokoch pozatýkali a uväznili. Ich utrpenie bolo o to väčšie, že ho spôsobili vlastní ľudia – preto Zranená jazva, ktorá sa hojila po nacistoch a bola teraz znovu otvorená.“ Literárny historik Štefan Drug v nekrológu za Jánom Bohúňom v časopise Slovo o osude Bohúňovho hrdinu v komunistickom žalári napísal: „jeho osudy sú neporovnateľne hroznejšie, trýznenie rafinovane krutejšie, dotýka sa väčšmi duše ako tela, pri čom katmi nie sú nepriatelia, ale vlastní. V rozhovoroch sa Bohúň zdôveril, že knihu napísal z hnevu, keď videl, ako jeho spolubojovníci, čestní ľudia trpia v žalároch, ako dopadla nespravodlivosť na spravodlivých“.
Kniha mala úspech, dokonca aj slávny oskarový režisér filmu Obchod na korze Ján Kadár mal v úmysle ju sfilmovať. Ale pre zmenu politickej situácie, Kadárovu emigráciu a napokon aj pre pracovnú vyťaženosť autora knihy, ktorý mal napísať scenár, sa tento projekt neuskutočnil. Keď som pred desiatimi rokmi uverejnil v krajanskom časopise Slovenské rozhľady, ktorý vychádza v Čechách, spomienku pri príležitosti stého výročia narodenia Jana Bohúňa, povedali mi, že sa v redakcii zastavil režisér Juraj Herz, ktorý sa tiež zaujímal o Zranenú jazvu.
Ján Bohúň sa po odchode do dôchodku chystal vrátiť k literárnej tvorbe, ale svoje plány nerealizoval. V rozhovore pre Prácu spomenul, že vydavateľstvo Smena prišlo s ponukou, aby napísal spomienky na brata Ema. V salóne pražského bytu Na dolinách so svojou manželkou však často prijímal hostí a zabával ich svojimi historkami. A tak ho, ako som už spomenul, stihol osud jeho brata Ema, tiež si svoj talent prerozprával a množstvo jeho príbehov zostáva už len v pamäti ľudí, ktorí mali to šťastie ho poznať, a ako odchádzajú do večnosti jeho priatelia, rodina a známi, tak odchádzajú do zabudnutia aj jeho príbehy. A to je veľká škoda.
Ján Bohúň sa dožil požehnaného bohúňovského veku. Len jeho brat Emo zomrel pre Bohúňovcov v mladíckej šesťdesiatke. Jeho otec zomrel ako 98-ročný, dve sestry tesne pred osemdesiatkou, najstaršia sestra Oľga sa dožila 92 rokov. Ján Bohúň zomrel 12. novembra 2000 niekoľko dní pred svojimi 94. narodeninami ako v tom čase pravdepodobne najstarší slovenský spisovateľ. A ako uviedol v titulku nekrológu za ním jeho priateľ Štefan Drug, aj ako posledný davista.
(Autor je vnukom sestry Jána Bohúňa)
