Ľuboš Jurík, dlhoročný novinár, patrí medzi najplodnejších spisovateľov súčasnej literatúry. Záber jeho diela je širokospektrálny, obsahuje poviedky, rozsiahle biografické romány o významných osobnostiach našich dejín (Clementis, Dubček), rozhovory s významnými slovenskými i svetovými spisovateľmi a politologické úvahy. Významnú časť jeho tvorby tvoria prózy z jemu blízkeho povolania Novinári a Spravodliví, ktoré napísal v osemdesiatych rokoch. V nich sa venoval problematike ochrany životného prostredia, zachovania vzácnych historických pamiatok i korupcii vo vtedajšej spoločnosti.
Pred takmer tridsiatimi rokmi sa vybral aj na vtedy neprebádané cesty slovenského detektívneho románu, pretože tento žáner sa v tých časoch veľmi nepestoval. Aj tu významnú úlohu zohrávalo novinárske prostredie. Jurík zasadil dej svojich príbehov do medzivojnovej Bratislavy a za hlavného hrdinu si vybral ambiciózneho mladíka Antona Zárubu, ktorý sa snaží presvedčiť šéfredaktora bulvárnych novín AZ Alojza Mentela o svojom novinárskom talente. Postupne v rôznych vydavateľstvách vyšlo spolu dvadsať pokračovaní a v súčasnosti Vydavateľstvo Matice slovenskej vydáva reprezentatívny súbor všetkých častí v päťzväzkovom súbore Krimi prípady reportéra AZ.
Anton Záruba, pôvodne študent právnickej fakulty, nie je len obyčajným autorom súdničiek pre svoje noviny, má vyššie ambície, sám do prípadov, neraz nešikovne, vstupuje. Informácie získava z policajných zdrojov, od policajného radcu Augustína Zérera, komisára Paľka Galbavého, patológa Ernesta Weinegera a sám vykonáva pátranie na vlastnú päsť. V Juríkových prózach cítiť vplyv školy najlepších tradícií anglického detektívneho románu. Dodržuje jeho základné pravidlá a jeho príbehy majú všetko, čo do nich patrí – napätie, zločin, lásku i zradu, falošnú stopu, vášeň a nečakanú pointu. Záruba nie je typ geniálneho Sherlocka Holmesa, skôr pripomína motáka Dr. Watsona, ale svojimi postrehmi neraz s pomocou detektíva na dôchodku Štefana Gaburu dokáže prísť na koreň veci. Autor píše poctivé detektívne príbehy, postavené na prísnej logike vecí, nenecháva sa unášať vonkajšou atraktivitou, jeho prípady nie sú, ako sa to v súčasnosti stalo zvykom, okorenené divokými prestrelkami, bezbrehou brutalitou, vykonštruovanými násilnosťami a čitateľ sa nemusí báť, že po prečítaní knižky si bude musieť umyť ruky zmáčané krvou. Iste, vraždy sú, veď tie patria k detektívke ako soľ, ale Jurík píše príbehy predovšetkým pre inteligentného čitateľa, ktorý čaká viac ako len napínavý dej. Okrem logiky sila Juríkovho rozprávania je v opise starej Bratislavy, cítiť nostalgiu za starým mestom, ktorého značná časť sa neskôr nenávratne stratila pod buldozérmi demolačných čiat. Pri uvádzaní reálií je absolútne presný, opisuje, kadiaľ chodili električky, kde bol aký obchod, aké boli kde reštaurácie, kaviarne, neodmysliteľné viešky či vykričané krčmy, aká klientela do nich chodila. Kriminálne prípady zavedú Zárubu medzi najhlbšiu bratislavskú spodinu, do verejných domov na Vydrici, ale i medzi strednú vrstvu, ba dokonca aj do noblesných bratislavských víl.
Zaujímavé je, ako Ľuboš Jurík chápe postavenie novinára v bulvárnej tlači. Iste, ide o žurnalistu spred osemdesiatich rokov, ale nie je to bulvár, aký poznáme dnes, ktorý stojí na škandalizovaní, senzáciách za každú cenu, bezcharakternosti, vytrhávaní vecí z kontextu, na divnom ohýbaní reality a uverejňovaní poloprávd. Anton Záruba, napriek svojim prirodzeným ľudským nedostatkom, je človek vysokých mravných hodnôt, ktorému ide o pravdu a spravodlivosť. Pracuje v bulvárnej tlači, ale bulvár definuje ako písanie pre jednoduchšie vrstvy, šéfredaktor mu neustále prízvukuje, že čitateľa treba držať v napätí, kŕmiť ho zločinom, aby nemyslel na politiku. Záruba napríklad odhalí, že arizátora zavraždí syn človeka, ktorého nechal deportovať do koncentračného tábora, kde zahynul s takmer celou rodinou, aby sa zmocnil jeho vily. Dostane síce z vraha priznanie, ale nechá ho ujsť.
Ľuboš Jurík sa v jednom rozhovore zdôveril, že hlavným inšpiračným zdrojom jeho detektívnych príbehov zo starej Bratislavy bol český seriál Hriešni ľudia mesta pražského. Jurík však ide ďalej, Hriešni ľudia perfektne zachytávajú atmosféru starej Prahy, jej galérky, ale politika hrá v nich len okrajovú úlohu, maximálne sa tam spomenie zločin nejakého papaláša. Jurík sa však neuspokojuje s idylickým zobrazením koloritu medzivojnového Prešporka, zachytáva aj politické vrenie, nástup totalitných síl koncom tridsiatych rokov, pred ktorými uteká do Švajčiarska jeho životná láska Juliana, poľská židovka, majiteľka obchodu s luxusnou bielizňou. Napokon Záruba emigruje za ňou a v ďalekej Amerike rieši jediný prípad mimo Bratislavy. Po vojne sa vracia späť, ale už nenachádza mesto, ktoré miloval. Vojna sa síce skončila, ale nepriniesla vytúženú slobodu. Nástup novej totality je nezadržateľný, noviny AZ, ktorých sa stane šéfredaktorom, zanikajú, presnejšie sú z úradnej moci zastavené, Záruba vidí, ako sa deklasované živly stávajú všemocnými súdruhmi, zažíva prevracanie kabátov, z ľudákov a gardistov sa stávajú skalopevní komunisti. Rozhodne sa pre druhú, tento raz definitívnu emigráciu.
A to je koniec príbehov reportéra AZ, čiže príbehov Antona Zárubu! Možno. Ale kto pozná Juríka a jeho tvorbu, o tom zapochybuje. Som presvedčený, že Anton Záruba sa ešte vráti. Alebo Jurík napíše nejaký nedopovedaný príbeh z medzivojnovej Bratislavy, alebo Záruba príde sem v šesťdesiatom ôsmom ako reportér veľkého západného časopisu. A zažije sovietsku okupáciu 21. augusta! Ale to sú len moje úvahy, o ktorých ani Ľuboš Jurík nevie. Ale ktovie???!!! Možno už nad niečím tajne špekuluje!!!
(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 1/2016)
SÚVISIACE – dva krimi prípady a recenzia
Ľuboš Jurík: Fajčiari ópia VI. časť
Ľuboš Jurík: Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 10
Jozef Špaček: Nové krimi prípady Ľuboša Juríka
