Jaroslava Blažková: Prečo mám takú ostrú pamäť?

j.blazkova_happyendy.jpgJaroslava Blažková, významná slovenská spisovateľka, zomrela 20. januára 2017 v kanadskom Guelphe. Je autorkou mnohých úspešných kníh pre dospelých, ale písala aj literatúru pre deti a mládež. Literárne úspechy dosiahla už v šesťdesiatych rokoch, no po obsadení Československa v auguste 1968 emigrovala do Kanady. Na Slovensku jej knihy začali opäť vychádzať až po novembri 1989.

Rozhovor s Jaroslavou Blažkovou vyšiel v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch (LIC, 2011). Čitateľom Slova ho ponúkame v pôvodnej, neskrátenej verzii, v ktorej je uverejnený prvý raz.

Obálka knihy Jaroslavy Blažkovej Happyendy s jej fotografiou.
Aspekt, 2005, autor fotografie: Peter Procházka.

Odísť do exilu s vedomím, že už sa nikdy nemusíte vrátiť, žiť v emigrácii v cudzom prostredí, popretŕhať vzťahy, odrezať korene, preskočiť biely kriedový kruh… to musí byť vážne a ťažké rozhodnutie – pre vás o to ťažšie, až tragické, že ste boli úspešná spisovateľka, mali ste za sebou knihy, ktoré vám získali slávu, mali ste priateľov a pripravené ďalšie literárne plány. Ale august 1968 všetko zmenil: po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy ste sa rozhodli emigrovať. V akom duševnom rozpoložení ste odchádzali?

– Vo vašej otázke je najpodstatnejšie slovo nikdy. Zopakujem to slovo: nikdy! Dni bežali a tu zrazu na balkóne nášho bytu na milej Klemensovej ulici v Bratislave stáli moji rodičia a sestra, kývali nám a mne bolo jasné, že už ich nikdy neuvidím. Takisto ako neuvidím dunajské nábrežie, celú moju Bratislavu. Cítila som, ako sa moje srdce mení na kameň, kameň, ktorý sa zachytáva v hrudi a už sa nikdy neroztopí. Vlastne tam ešte stále je zvyšok…

Ako sa rodilo rozhodnutie emigrovať?

– Rozhodnutie urobil môj manžel. Nikdy už nechcel znovu prežívať päťdesiate roky. Jeho priateľom bol literárny vedec Záviš Kalandra, jeden z prvých, ktorého popravili. Iným jeho priateľom bol Eugen Löbl, ktorý bol vo väzení dvanásť rokov. Dušan chcel ďalej vedecky pracovať a vedel, že v novej situácii by nemohol. Ani deti by sa nedostali do škôl. A ja by som takisto nemohla písať ako prv. Musela som teda súhlasiť, ale pociťovala som to ako pohreb môjho života.

Odišli ste do Viedne. Čo sa dialo potom?

– Môj manžel vzápätí dostal pozvanie od Torontskej univerzity, aby tam prišiel prednášať. Zaujímavé je, že o dve hodiny, keď už telegraficky Toronto prijal, sa ozvali Švédi s tou istou ponukou. Tie dve hodiny rozhodli o celej našej budúcnosti. Pretože som milovala Selmu Lagerlöfovú, bola by som radšej žila vo Švédsku, Bola to Európa…

Takže napokon ste emigráciu prijali, zmierili ste sa s ňou…

– Novinári mi často kladú túto otázku a ja zväčša odmietam odpovedať. Bolo to moje najstrašnejšie obdobie a o vredoch nehovorím. Hoci dodnes mávam pocit, že žijem náhradný život.

Vráťme sa teda do rokov päťdesiatych, do rokov, keď sa formovala vaša novinárska kariéra, aj literárna dráha. Už v roku 1950 /!/ ste začali pracovať v rozhlase – popritom ste študovali na FFUK v Bratislave, v roku 1954 ste sa stali redaktorkou denníka Smena. Už vtedy ste mali konflikty s mocou: v roku 1956 vás z politických dôvodov z redakcie prepustili a až po miernom politickom uvoľnení (v roku 1958) sa prestal na vás vzťahovať publikačný zákaz.  Boli ste členkou Generácie 56, ktorá sa formovala po odhalení kultu osobnosti. Bola medzi vami spolupatričnosť, či vládla konkurencia?

Nepovedala by som, že sme boli skupina. Spájal nás iba dátum narodenia a pocit nemožnosti režimu. Keď vznikol časopis mladých Mladá tvorba, povyťahovali sme zo zásuviek riskantné texty a už to bežalo. Na žiadnu konkurenciu sa však nepamätám. Myslím, že sme si dosť žičili, len sme vždy tŕpli, či vyjde ďalšie číslo. Zhodou okolností som hneď v prvom čísle mala poviedku s názvom Keby prišli. Bola to malá ironická utópia o Slovensku, ktoré obsadili Američania a najväčší súdruhovia sa okamžite preporodili na amerikanofilov. Ako je známe, neboli to Američania, čo k nám vtrhli a súdruhovia sa mohli ďalej veselo baliť do sovietskych kabátov. Boli sme prekvapení, že poviedka prešla cenzúrou.

Aká bola atmosféra v denníku Smena?

– Pracovali tam samí mladí ľudia, no vedomie, že nad nami vládne prísny Ústredný výbor  Československého zväzu mládeže, nám zväzovalo ruky. Spomínam si, ako som sa s novými knihami ponáhľala (pracovala som v kultúrnej rubrike), aby som ich prečítala z večera do rána a kým sa vrchnosť zobudila a určila líniu, už sme mali v novinách recenziu, že kniha je skvelá a prečo. Šéfredaktora si predvolali na koberček a mne pribudol čierny bod. Keď sa mi takýchto bodov nazbieralo predvolali na koberček mňa a už som letela – pre nespoľahlivosť! Keď som si tie scény po rokoch premietla, videla som, že súdruhovia mali vlastne pravdu. Bola som muška-dobrodružka a spoľahlivá som nebola! 

Takže ste dva roky strávili v robotníckom, ako sa vtedy vravelo, budovateľskom prostredí…

– Áno. Nasledovala púť za novým zamestnaním. Uchádzala som sa medzi iným o miesto robotníčky v Botanickej záhrade a zodpovedný činiteľ mi smutne oznámil: s vašim kádrovým posudkom vás nemôžeme prijať. My tu máme mnoho vzácnych rastlín a vy by ste ich mohli poškodiť! Stála som s otvorenými ústami a napokon som povedala: Súdruh, človeku by som mohla ublížiť, ale tulipánom nikdy! Napokon ma zamestnalo Mestské záhradníctvo okrasných a pohrebných služieb. Tam som kopala do ešte nekultivovanej zeme, bolo to pri letisku, staré robotníčky sa hnali kapustnými riadkami ako šípy a ja som sa ledva hrabala za nimi, nestačila som silou ani dychom. Bola to však zaujímavá skúsenosť na tomto poslednom z posledných postov. Pracovali tam vyradení právnici, sexuálne profesionálky a kadejaké mentálne aj fyzické kaliky. Jeden chlapec tam mával pravidelné epileptické záchvaty a ja som si hovorila, súdruhovia, mne nemôžete ublížiť, pretože ja o všetkom napíšem. A ja som skutočne jednu poviedku z toho prostredia napísala. Volala sa Jozef a jeho bratia. Vyšla v prvom vydaní knihy Jahniatko a grandi. No nebola to žiadna pomsta. Ja na pomstu nie som dosť dobre stavaná.

Prišiel odmäk a pomery sa menili…Váš literárny debut, novela Nylonový mesiac (1961), akoby bol textom z iného sveta – pravda, v porovnaní s tým, čo v tom čase vychádzalo. Bez pátosu, bez sentimentality, bez budovateľského schematizmu. Jazyk tejto prózy je živý, expresívny, reálny, rovnako aj príbeh, jeho postavy – najmä postava hlavnej hrdinky architektky Vandy – priam dýchajú človečinou. V Nylonovom mesiaci sa objavujú aj erotické scény, prvky feministickej literatúry, emancipácia, teda celkom nový prístup k literárnemu textu, k čitateľovi, témy, ktoré boli dovtedy tabuizované. Nylonový mesiac mal mimoriadny úspech (neskôr vznikol aj celovečerný film) a získal vám veľkú popularitu…

– Mala som svojím spôsobom veľké šťastie. Časopisy, ktoré dostali písomný príkaz z Ústredného výboru KSČ, aby moje práce neuverejňovali, že nie sú žiaduce, v uvoľnenej atmosfére tento príkaz ignorovali a ja som písala a uverejňovala. Čoskoro som mohla odísť na voľnú nohu, písaním som sa uživila. Onedlho som do vydavateľstva odovzdala rukopis Nylonového mesiaca. Vtedy si ma zavolal jeden funkcionár strany a mal ku mne clivý prejav: povedal, že knižka je dobrá, ale má vážny nedostatok a ak ho neopravím, rukopis nemôže vyjsť. Ten nedostatok bol evidentný: v Nylonovom mesiaci nebolo vidieť a cítiť vedúcu úlohu komunistickej strany. Nuž, vidieť ani cítiť ju nebolo, pretože som ju tam nevložila. Varovanie však na mňa zapôsobilo. Bola som zo Smeny navyknutá, že na podobné pokyny sa materiály škrtali, prepisovali alebo priamo vyhadzovali. Bola som zrelá, aby mi knižka vyšla a tak som do rukopisu pripísala unaveného súdruha, celého sivého od dymu porád. Býval na Vandinej chodbe a z času na čas sa s ňou pozdravil a spýtal sa jej, ako sa má. To bol reprezentant vedúcej úlohy strany. Sama som tou opravou nijak zvlášť netrpela, také boli časy. Redaktori vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ sa nad vylepšením dosť nasmiali, no kniha vyšla. Nylonový mesiac mal okamžitý úspech, hneď vyšli tri ďalšie vydania, v ktorých už ani ten schôdzami utrápený súdruh nebol. Kniha hneď vyšla v Prahe, vo Varšave, vo Viedni, v Budapešti a v mnohých ďalších krajinách. Dokonca bola do tlače pripravená v Mongolsku, no mongolskí súdruhovia, ktorí bdeli nad nevinnosťou ľudí v jurtách, ju včas zakázali.

Nylonový mesiac mal veľký ohlas – pozitívny aj negatívny. Ako ste ten rozruch prežívali?

– Keď vyjde prvotina, je to asi vždy rovnaké: autor je ohúrený, nevie sa nabažiť zážitku, že jeho kniha skutočne vyšla. U mňa sa úžas násobil aj nečakaným úspechom. Keď som text písala, nemyslela som na žiadne literárne novosti. Písala som, mohlo by sa povedať, ako mi zobák narástol. Vandu som si vysnívala ako opak seba a celý príbeh – ako sa niekedy v úvodoch píše – nezobrazuje žiadne skutočné osoby a prípadné zhody sú celkom náhodné. Mohli by sme si však prečítať Freuda a možno by sme dospeli k inému výsledku. To však už by bola hádanka pre literárnu vedu, autor nemusí všetko na seba prezrádzať. V dobovej kritike sa ozvali aj hlasy, že kniha nezodpovedá socialistickým pravidlám a že je de facto mládeži neprístupná. O niečo neskôr mi mladí ľudia povedali, že Nylonový mesiac čítali pod lavicami a že im bol šitý na telo. Na jednej z mnohých debát, v istej bratislavskej škole, sa rázne ozvala dcéra vtedajšieho vedúceho tajomníka strany Karola Bacílka s odkazom, že jej otcovi sa kniha nepáči a že by som mala o tom rozmýšľať. Nuž, súdruh Bacílek mal smolu, pretože kniha už bola vytlačená a rozchytaná. Zato som  rozmýšľala o ňom, a keď si to aj po polstoročí pamätám, tak to bolo rozmýšľanie neúctivé.

Aj ďalšia vaša kniha Jahniatko a grandi (1964) mala veľký čitateľský ohlas, pochvalne ju prijala aj kritika. Príbehy mladých ženských hrdiniek, ich odvážne postoje k zaužívaným konvenciám, narúšanie schém, búranie mýtov, erotické vzťahy medzi mužom a ženou – to všetko vyvolalo vzrušujúce diskusie, dokonca aj mimoliterárne. S odstupom času, najmä vis à vis erotike v postmodernistickej literatúre, pôsobí vtedajšia polemika k týmto témam – a k vašej knihe – takmer úsmevne, no vtedy to také zábavné nebolo. Môžete povedať, do akej miery sa vaše literárne hrdinky stotožňovali s vašimi názormi, s vašimi skúsenosťami? Ako ste reagovali na spochybňovanie mravnej bezúhonnosti nielen vašich hrdiniek – ale aj vás samotnej? Ako sa po toľkých rokoch pozeráte na témy, ktoré kedysi vyvolávali toľký rozruch? 

– V tejto knihe boli uverejnené poviedky, ktoré vznikali niekoľko rokov, zachytila som osudy ľudí mne blízkych, vrátane členov rodiny, hoci žiaden sa v nich nepoznal. Dosť ma to prekvapilo, pretože som očakávala urazené tváre a výčitky, najmä od svojej mamičky, no vôbec, ale vôbec sa v knihe nepoznala. Kritika z veľkej väčšiny poviedky dobre prijala a čitatelia, až na tých, ktorí písali rozhnevané listy do Kultúrneho života, ma prijali tiež. Ale s Kultúrnym životom som mala nervujúci zážitok, pretože časopis otvoril diskusiu s názvom: Je Blažková nemorálna? Viem, že som časopis otvorila, keď som sa vracala z nákupu a po tom titule mi naskočila husacia koža – Bože môj, čo povedia moje deti? Moje deti neboli vo veku, kedy by čítali Kultúrny život, no ja som tým titulkom nebola nadšená. A ešte menej rozčúlenými hlasmi čitateliek staršej generácie, ktoré kričali, že čosi také sa v slovenskej literatúre vydávať nemá. Ostňom do morálnych duší bola najmä Poviedka plná snehu, v ktorej sa mladé dievča s nadšením sťahuje do skromného záhradného domčeka z preplnenej rodičovskej domácnosti. Celé sťahovanie v snehu do vŕšku na Magurskej ulici je pre ňu udalosť a keď si ukladá zopár vlastných krámov, nečakane ju navštívi jej milý. Spolu tam prežijú nie veľmi podarené erotické dobrodružstvo. Dnešný čitateľ by padol do hlbokých rozpakov – akýže tam sex? Aká erotika? Morálne kódy sa od tých čias neuveriteľne zmenili, niekedy možno – myslím si ja – nie k lepšiemu. Ale veď ja som už stará pani a tie erotičná ponechávam mladým generáciám. Nech sa oni v nich škvaria. Do Kultúrneho života už viac nik rozhorčene nepíše, asi preto, že Kultúrny život už nejestvuje. Škoda ho.

Zaiste sa nepomýlim, keď na margo vášho štýlu, vášho strohého – no pritom obsažného – vyjadrovania, vašich tém, životných postojov, istej ležérnosti  textu… spomeniem meno Francoise Saganová. Iste sa tiež nepomýlim, ak uvediem, že vás ovplyvnila, že ste ju obdivovali…

– So Saganovou som mala dosť čudný zážitok. Nylonový mesiac bol dávno na pultoch, keď u nás vyšla prvá jej knižka, bol to tuším Dobrý deň smútok. Potom nejaký žurnalista napísal, že Blažková je slovenská Saganová. Žiadne zdôvodnenie, žiadna úvaha, len že to tak dobre znelo. Od tých čias takmer v každej recenzii sa ako verklík opakovala veta o mojej identite so Saganovou. Trochu ma to hnevalo. Odkedy som sa naučila čítať, bola som vášnivá čitateľka a čítala som plejádu autorov, ktorých som ozaj milovala a márne napodobňovala: Babeľ, Čechov, Bunin, Saroyan, Salinger a mnohí ďalší. Ich knihy som čítala stále znova, v nádeji, že sa štipka ich priezračnej dokonalosti na mňa nalepí. Francoise Saganová bola pôvabná, dobre sa čítala, no ak sme mali niečo spoločné, tak  iba to, že sme boli obe mladé. Jej autorský svet bola bohatá francúzska spoločnosť, elegantné večierky, kde každý veľmi skoro zistí, že sa nudí. Saganovej hrdinky, trochu clivé, trochu neviazané, sa pohybovali v luxusnej spoločnosti, popíjali značné množstvo exoticky znejúcich drinkov, konverzovali, no zakaždým zbadali, že sa neznesiteľne nudia. Aj láska sa zunovala a v hrdinkách zostal len belasý tieň nostalgie. Jej svet nebol mojím svetom. Okrem toho – ona nemala zmysel pre humor.

Stretol som sa so Saganovou v Paríži a v knihe Nepokojné dialógy som uverejnil obsiahle interview. Keď hovorila o láske, o vzťahu medzi mužom a ženou, poznamenala: „Každá láska, každý vzťah medzi mužom a ženou skrýva v sebe napätie, potenciálne drámy, a aj v tom najvšednejšom vzťahu nájdete dejiny ľudskej bolesti.“ Súhlasíte s jej výrokom?

–  Ťažko nesúhlasiť. Dodala by som len pár veršov Antonína Sovu:

Kdo taký žal vám způsobil, já ptal se jich
                    tak hrozně tich
a ony rozsvětlený zrak za překvapení bolestných
mi děli: Rány nejhlubší jsou od těch, kdož nám
                    nejmilejší,
od nejvěrnejších větší a prudkou vášní
                     krvavější.          
                                                                                                                     

Sú to pravdy, okolo ktorých krúži celý svet milostnej lyriky. Láska je bolesťou v Toronte tak ako v Bratislave. Aj keď je človek starý ako Matuzalem, stále môže nariekať: Prečo mám takú ostrú pamäť?

Súbežne s vašou tvorbou pre dospelého čitateľa ste písali aj pre deti, pre mladého čitateľa, či skôr pre mladé a dospievajúce čitateľky. Dokonca detská literatúra bola v tom čase bohatšie zastúpená, ako vaše poviedky a novely pre dospelých – už v roku 1961 vyšla prvá kniha s detskou tematikou Tóno, ja a mravce, o rok neskôr hneď dve knihy – Ostrov kapitána Hašašara a Ohňostroj pre deduška. V roku 1965 to bola knižka Daduška a Jarabáč, v roku 1967 Ako si mačky kúpili televízor – táto knižka mala mimoriadna úspech, preložili ju takmer do všetkých európskych jazykov a v roku 1969 Rozprávky z červenej ponožky.  Prekladov sa dočkali prakticky všetky vaše knižky pre deti – nepochybne je to aj tým, že vaša tvorba pre deti a mládež bola blízka detskému čitateľovi, nechýbal v nej humor, prijateľný živý jazyk, poznávanie, ale tiež aspekt napätia, postupy dobrodružnej literatúry. Po odchode do emigrácie ste prestali písať pre detského čitateľa… a pokračovali ste až po dlhej odmlke. Aké miesto vo vašej tvorbe má písanie pre deti?

– Áno, začiatkom šesťdesiatych rokov vyšli knižky Tóno, ja a mravce, Ostrov kapitána Hašašara, napokon Ohňostroj pre deduška – ten bol poctený Andersenovým čestným uznaním  v Madride. Cena neprinášala finančnú odmenu, odmenou mala byť cesta do Madridu, no akýsi zaslúžilý súdruh, ktorý ma chcel ochrániť pred zhubným kapitalizmom, išiel obetavo do Madridu za mňa. Potom až v roku 1969 vyšli Rozprávky z červenej ponožky, tie mali smutno-žartovný osud. Kniha získala cenu vydavateľstva Mladé letá, no ledva sa zjavila na pultoch, po udalostiach „návštevy bratov v tankoch“, bola zakázaná a stiahnutá, aby ju zošrotovali. Priatelia z vydavateľstva ma upokojovali, že na zošrotovanie veľa toho nezostalo, náklad bol takmer rozobratý. Posledná knižka, ktorú som písala na našich posledných prázdninách na Slovensku, bola Mačky vo vreci na objednávku Zorničky. Ešte tak-tak stihla vyjsť. V knižnej podobe sa potom objavili o 22 rokov neskôr v nakladateľstve Kvety Daškovej. Podobný osud stihol aj ďalšiu knihu Môj skvelý brat Robinson, ktorého som dlho považovala za svoju najlepšiu knižku. Je to príbeh dospievajúceho chlapca v tesnom objatí Bratislavy a dobových nešvárov. Dunajská ulica, Ondrejský cintorín, dunajské nábrežie vytvárajú dejisko pre smoliara Budyho aj jeho „skvelého brata Robinsona“ a jeho žiarivej Dorotky, s ktorou sa zoznámia, keď objednávala veniec pre otca, ktorý skončil život skokom z obloka. Prečo, začo, sa v texte výslovne nehovorí, no je jasné, že v tom bol motív politický. Príbeh je plný „študáckeho“ jazyka, komických príhod týchto dvoch Bratislavčanov. Próza získala cenu Najlepšej knihy roka (Mladé letá), ale už nestačila zarezonovať medzi čitateľmi. Len čo som si cenu prevzala, knižka bola stiahnutá a mala byť zošrotovaná. Tento jej osud som skutočne ľutovala, bola písaná s mimoriadnou láskou k mladým ľuďom a k môjmu mestu na Dunaji.

Prečo ste vlastne písali pre deti?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Mala som dvoch synáčikov, ktorí mi denne prinášali námety a šialené kúsky, tie si priam žiadali, aby som ich opísala. Myslím, že kto má deti, pozná tie situácie a vlastne všetci rodičia by mali byť spisovateľmi. Všetky moje knihy pre deti boli preložené do viacerých jazykov a kritika vždy vyzdvihovala ich zmysel pre humor. No nebol to ani môj humor, bol to smiech mojich deciek a mne je za ním vždy smutno.

Spisovateľ, ktorý píše pre deti, zvyčajne čerpá zo svojich zážitkov, z detstva, z dospievania, zo spomienok na bezstarostné roky. Aké ste mali detstvo?

– Nádherné a strašné. Nádherné tým, že som vyrastala v záhradách a záhrada je pre mňa kus živého raja, ľuďom darovaná ako milosť. Zbožňujem všetko, čo rastie zo zeme: egrešové kríky, trávu, kôpor, jazmín, rebarboru, majorán, sirôtky, kaleráby. Radujem sa z upravených hliadok disciplinovaných tulipánov, tak isto ako zo strapatých záhradiek popri dedinských domcoch, v ktorých podvečer tak voňajú hrebíčky… Keď sme dostali prvý byt, môj starší syn mal už päť rokov, nemali sme ani stoličku. Vtedy som dostala prvý väčší honorár. Povedala som svojmu mužovi: čože tam stoličky, ja idem kupovať záhradu! Mala som utkvelú predstavu, že moje deti musia vyrastať v záhrade. Pretože som bola príliš dychtivá a neskúsená, kúpila som kúštik pôdy v Trnávke, kadiaľ tiahli všetky splodiny bratislavských fabrík. Čiže: predať túto záhradu, počkať si na ďalší väčší honorár a opäť – žiadne stoličky, firhangy, knižnice, ale kúpiť inú záhradu, tentoraz perfektnú, na kolibských vŕškoch. Že tam nebola studňa, som hneď nezbadala, no podobné drobnosti si kupec v eufórii nevšimne. Tam sme potom s deťmi chodili a prežívali mnoho blažených chvíľ. Samozrejme, že som o záhradu prišla, tak ako o všetky statky pozemské. No tých mi nebolo tak ľúto. Že som prišla o svoj jazyk, bol zásah smrteľný.

Povedali ste, že vaše detstvo bolo nádherné a strašné. V čom bolo strašné?

– Bola vojna. Dvaja moji strýkovia boli vo väzení. U nás kedy-tedy v noci zacengal zvonec a všetci sme tŕpli, že ide gestapo. No našťastie to vždy bola moja dobrodružná stará mama, ktorá nikdy neoznámila, kedy príde. Moji rodičia sa občas vypravovali na tajné adresy, odkiaľ na bicykloch privážali plechovky slnečnicového oleja a podobné poklady. Keď moja mama takto na bicykli zmizla a ja, sama doma, som sa skrúcala od strachu, že ju niekde objavia a zatknú. V kúte záhrady sme chovali králiky a sliepky, no tie z času na čas bolo treba zabiť – hrôza! Nik z dospelých nemal toľko rozumu, aby ma od tých gilotín odohnal. Ešte som vám nepovedala, že som bola dlho jedináčik, dosť rozmaznaný, treba dodať. Všetka pozornosť mojich rodičov sa sústredila na malé dievčatko s prebujnelou fantáziou. Mamička mi šila prekrásne šatočky, s oteckom som počúvala hudbu a keď som – na moje veľké šťastie – dostala zápal pľúc, každý večer sedával pri mne a rozprával mi príbehy zo svojho detstva na Morave, všetky šibalstvá Ferduška, Vilka a Jarabinku – to bol on a jeho dvaja starší bratia. Veľmi som spomienky môjho zbožňovaného otecka milovala a moja sestra mi dodnes ten zápal pľúc závidí. Ale potom prišla jar, musela som piť rybí olej a kozie mlieko, opäť strašné veci. No pred oblokmi rozkvitli čerešne, potom jablone a mňa vyniesli na záhradu riadne zababušenú. Tam som na ležadle premýšľala – aká nádhera, zomrela som a som v raji! Ako tá záhrada voňala! A jemné okvetné lístky jabloňových kvetov s ružovými okrajmi! To žiaden básnik nevybásni. Bol to jeden z najúžasnejších zážitkov môjho života, to, čomu literárni kritici hovoria epifania, božské zjavenie. Keď som dovŕšila deväť rokov a narodila sa mi vytúžená sestrička s kučeravými vláskami, záhrady sa skončili, bolo to v roku 1943 a celá rodina sa presťahovala na Slovensko.

Hovorili sme už o vašej tvorbe, ale nespomínali sme vaše pôsobenie v emigrácii. V Toronte ste písali texty pre malé divadielka, ale mám dojem, že o tom nerada rozprávate…

– Nemýlite sa. Nebolo to dobré obdobie a literárne textíky sa ocitli v neveľmi žičlivom prostredí. Všetko sa zmenilo, keď sa do Toronta prisťahovali manželia Škvoreckí. Húževnatá a nezdolateľná Zdena Škvorecká si vymyslela, že bude vydavateľkou a k úžasu mnohých sa ňou aj stala. Pod jej vedením prišli na svet viac ako dve stovky rukopisov. Boli medzi nimi autori v emigrácii, no najvzácnejšie boli texty od autorov, často tých najlepších, doma prenasledovaných: Václava Havla, Ludvíka Vaculíka, Ivana Klímu, Alexandra Klimenta, Bohumila Hrabala, Evy Kriseovej a, samozrejme, všetky knihy Josefa Škvoreckého a jeho ženy, ktorá písala pod menom Salivarová. Zo Slovenska bola najzaujímavejšia kniha Hany Ponickej Lukavické zápisky. Sama som sa motala okolo a tu a tam pomohla, neskôr som viedla krajanský týždenník Nový domov. Škvoreckí pre mňa znamenali veľa, nekonečne pracovitá Zdena a nekonečne dobrý, láskavý človek Josef Škvorecký. Priatelili sme sa intenzívne, pravidelne k nám prichádzali do vzdialenej osady Cedarville sláviť Silvestra, s mojou chýrnou kapustnicou a dačím čírym vo fľaši. Tiež sme sa tam stretávali v lete, na skosenej lúke pod jabloňou, na malom pikniku s vínom, do ktorého padali priesvitné kvasné mušky. To boli tie jasné momenty bez domova. Mnoho pre mňa znamenala aj Eva Limanová, s ktorou sme sa letmo poznali z Prahy, no v Toronte sme strávili roky intenzívneho priateľstva. Jej smiech a slovné hračky ma spoľahlivo držali nad vodou. Jej som tiež venovala moju poslednú knihu Happyendy. Inak, priateľstvá v emigrácii neboli ľahká vec, staršie generácie nás všetkých podozrievali z komunizmu a my sme zase nerezonovali so staromilským, krojovaným hurávlastenectvom. Mali sme za sebou celkom inú ľudskú i literárnu skúsenosť. V roku 1979 sme sa rozhodli odísť z Cedervilskej samoty a presťahovali sa do univerzitného mestečka Geulphu, odkiaľ mal môj manžel bližšie na Univerzitu v Toronte. Tam verne pracoval až do značne posunutej penzie.

Udalosti v novembri 1989 zmenili politickú a spoločenskú atmosféru v našich životoch zmenili všetko – a zmenila sa aj politická a ideologická mapa sveta. V akej situácii vás zastihol november 1989? Ako ste reagovali na tieto prevratné zmeny?

– Ako všetci. Sprvu sme nemohli uveriť, že ten neporaziteľný ruský kolos sa rozpadne ako domček z karát. A opakovali sme si jeden zo sloganov, ktorý študenti v eufórii roku 1968 písali na steny: „So Sovietskym zväzom na večné časy, ale ani o hodinu dlhšie!“ Teraz prišiel ten koniec večnosti a všetci sme ohúrení sledovali pád našej, tiež večnej „rodnej strany“. Ešte dnes, keď si spomeniem na tie dni, sa chvejem. Áno, to bola história. A my v nej. Kanadský konzulát pozval manželov Škvoreckých do Prahy a mňa s nimi. Zašli sme si aj do Bratislavy, hoci svojich rodičov som už nezastihla. Ležali obaja v lamačskom urnovom háji. Na Univerzite Komenského, kde mal Josef Škvorecký prednášku, niekto z publika položil otázku aj mne.  A ja som takmer zamdlela, hoci nie som zamdlievací typ. Nemohla som prehovoriť ani slovo, vlna emócie bola nesmierna.

Pokiaľ by sme mohli hovoriť o vašom návrate do slovenskej literatúry, tak treba spomenúť reedície vašich detských kníh, či ďalšie nové knihy Minka a Pyžaminka (2003) a Traja nebojsovia a duch Miguel (2003), ale aj výber z poviedkovej tvorby …ako z gratulačnej karty (1997), najmä však knihu poviedok Svadba v Káne galilejskej (2001). Ako sa vaše knihy dostali zase medzi slovenských čitateľov?

– Na moje veľké šťastie v Bratislave už fungovalo nakladateľstvo Aspekt a dve zázračné Jany – Juráňová a Cviková. Tie sa ujali mojich prác. Ako prvý vyšiel Nylonový mesiac a poviedky Jahniatko a grandi pod nie najlepším titulom …ako z gratulačnej karty. Nasledoval môj veľkolepo plánovaný opus Svadba v Káne galilejskej, ktorý mal už niekoľko sto strán. Zamýšľala som ho ako satiru na socialistické mravy. No dĺžku som nezvládla a bolo mi jasné, že satira-nesatira, to už je uzatvorená kapitola. Zoškrtala som teda text na tú časť, ktorú som kedysi mienila ako filmový scenár a k nej som pridala poviedky z kanadského prostredia.

Titulná poviedka Svadby v Káne galilejskej je ešte z rokov šesťdesiatych – je však upravená – no ďalšie poviedky už vznikali v rokoch 1970 až 1990 v Kanade, a v kanadskej realite sú aj tematicky ukotvené. Ale aj v týchto prózach zostávate verná svojmu obsahovému pôdorysu: morálne aj citové postoje sú napojené na hodnoty, o ktoré ste sa opierali po celý život – a to nielen v literatúre. Aj tu cítiť náznak vzbury, revoltu proti osudu, nerezignáciu, pritom však autorka aj jej hrdinky sú bohatšie o skúsenosť… Ako by ste charakterizovala posun vo vašej literárnej tvorbe? Ako sa vám tvorili tieto príbehy v cudzine, mali základ vo vlastnej skúsenosti?

– Písanie nie je ľahká vec a o to ťažšia je v cudzine. Stále som mala čosi rozrobené, no niekedy sa mi videlo, že mám odzvonené, že to ďalej už neviem. Môj dávny a vytrvalý priateľ, profesor Milan Jurčo, ktorý ma roky povzbudzoval, mi raz však napísal: ešte si nikdy nehovorila o svojom rodisku na Morave. Napíš dačo! Tak som si sadla a v priebehu týždňa som mala text hotový a uvidela som, že písať viem! Pustila som sa do práce z iného konca a postupne vznikali moje kanadské poviedky. Leopard však nemení svoje škvrny. Bolo to o slovenských rodinách, ktoré žijú v Kanade tak ako ja, štýlovo trochu chmúrnejšie než moje mladé prózy, no boli to texty, čo sa mi už môžu rátať. Prišiel rok 1989 a ja som mala knižku hotovú. Pridala som k nej kruto zostrihanú Svadbu v Káne galilejskej a Aspekt ju mohol vydať. Medzitým sa mojich starších textov ujala Kveta Dašková vo svojom vydavateľstve Q 111 a postupne vydávala jednu po druhej moje knižky pre deti, s novými ilustráciami, v nových kabátoch. Ako čas plynul – pravdaže, to bol už celkom iný čas – hrozne dávne nikdy sa rozplynulo a ja som mohla do Bratislavy zájsť a zopakovať si vôňu svojej mladosti. Pre Aspekt som napísala ešte svoj prvý detský text s hrdinkami – dievčatkami: Minka a Pyžaminka. Pre Kvetu som napísala tie príhody, čo mi za okupácie rozprával môj otecko, Traja nebojsovia a duch Miguel. A reťaz mojich próz sa ukončil Happyendmi.

Kritika knižku veľmi dobre prijala, bola navrhnutá aj na cenu Anasoft litera. Je to próza napísaná formou listov priateľke. Každý z listov je samostatnou kapitolou (minipríbehom, esejou, spomienkou, sebaspytovaním, úvahou) v ktorej sa spovedáte zo svojho neľahkého údelu, keď opatrujete svojho ťažko chorého manžela. Spisovateľka a kritička Etela Farkašová na margo tejto knihy poznamenala: „Podľa mňa sú happyendy Blažkovej najlepšou knižkou, po ktorej sa dá opätovne siahať, začať čítanie hociktorou kapitolou…“ Je to žánrovo aj tematicky celkom iný druh textu, inej prózy, na aký bol čitateľ zvyknutý. Napriek ťaživej atmosfére je z vašich slov a viet cítiť nenásilný humor a optimizmus: „V starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť…“ Táto veta akoby symbolizovala celú vašu knihu: aj keď je téma vážna a ťažká, vaše posolstvo je jasné a zrozumiteľné. Prečo ste sa rozhodli pre formu listov? A prečo ste sa ju rozhodli napísať?

– Roky a roky som bola autorkou dlhých, podrobných listov na najrozličnejšie adresy. Bola som zvyknutá písať o všetkom, čo som zažila, čo sa okolo mňa deje, s mnohými podrobnosťami. Ani som si veľmi neuvedomovala, že to bola zástupná forma mojej literatúry. Vyvierala spontánne a s láskou k adresátom. Keď mi ťažko ochorel môj Dušan, ktorý sa po mŕtvici premenil na štvorročné decko, neprichádzalo do úvahy, aby som si sadla a dala sa do vyrábania poviedok. Služba opatrovníčky bola na „plný úväzok“ a trvala štyri roky. V niektorých dňoch som si už zúfala. A vtedy mi napadlo, že napíšem sériu listov mojej Evičke Limanovej, v tých okamihoch keď „dieťa“ spalo. Bol to akýsi akt sebazáchovy. A osvedčilo sa. Už som zase mohla myslieť aj na iné, než na opatrovanie vo dne v noci. Dala som si záležať aby v listoch neboli náreky a kvílenie – text mal byť o inom. Zachytávala som každý radostný moment, lebo aj v službe chorému sa také nájdu. Zbierala som všetky mierne groteskné až surrealistické momenty z nášho okolia. A tak napokon vznikli Happyendy.

Ešte by som rád vedel, čo píšete…

– Píšem ďalej tie dlhé listy, na nešťastie, každý už máme počítač, takže listy sa neuchovajú tak, ako to bolo s papierom a perom. A, samozrejme, ako každý v mojom veku, hľadím do minulosti. Veľmi rada by som zaznamenala tie svoje Záhrady života. Napodiv, je to dosť ťažké. Takmer tak, ako schudnúť.

Sledujete aj slovenskú literatúru? Máte obľúbených autorov?

– Pravdaže! Veľmi si cením niekoľko posledných kníh Ruda Slobodu, Tatarkove Navrávačky. Radujem sa z každej ďalšej knihy Pavla Vilikovského ktorý je už od dávna to, čomu sa hovorí: moja láska. Aj jeho posledný opus Pes na ceste je až hrôzostrašný svojou ostrou, prenikavou pravdivosťou. S potešením čítam knihy Jany Juráňovej, najmä nad Láskami nebeskými som sa od srdca zasmiala. Mám v Bratislave priateľky, dve z nich volám „moje adoptívne dcéry“ – Stanku Moysovú a výtvarníčku Martinu Matlovičovú, tie mi občas posielajú novinky slovenských nakladateľstiev. Takto si na mňa spomína aj moja Kveta Dašková, ktorá sa obetavo ujala vydávania mojich textov pre deti. Aj ona mi občas posiela slovenskú knižnú produkciu. Nemôžem zabudnúť na našich skvelých humoristov Lasicu a Satinského, mám od nich zobrané dielo a často v nich hľadám korenie života. Raz, keď som bola v Bratislave, som si do lietadla viezla 60 kg nadváhy, samé knihy a knihy. Keď má do Bratislavy cestu môj dobrý syn Andrejko, vracia sa tak isto. Niekedy nechávame balíky u mojej sestry a tá ich potom za nami posiela. Čiže, vidíte, nie je to systematické, ale zato hojné čítanie. Mám trápenie s očami, od očiara mám prísne zakázané čítať, ja však na stránky stále škúlim. No vždy musím niečo čítať, inak by som zahynula ako pivónia bez vody.

Žiť v exile, hľadať a nájsť si nový domov, priateľov, spoločenské väzby, ekonomické zázemie, to je zaiste neľahký údel. Hovorili ste dosť stroho o živote v emigrácii. Zrejme ešte ťažšie dolieha na spisovateľa, ktorý stratil kontakt so svojimi čitateľmi, ktorý stratil raison d´etre, nepociťuje spätnú väzbu a zrejme sa ho zmocňuje márnosť. Ale vy ste nikdy nestratili vrodený optimizmus… Môžete povedať, čo vám Kanada – dala?

Och nie, nie! Bolo by to nedorozumenie, keby sa moje permanentné náreky na odchod z domova vykladali ako kritika Kanady. V Poviedkach aj v Happyendoch som o nej dosť a s nadšením písala. Nie je vinou Kanady, že akási nepresídliteľná literátka pristála pri jej brehu. Kanada je veľkolepá a skvelá. Poskytla nám ochotne vľúdne náručie. Môjmu manželovi, deťom a teraz aj vnukom sa tu výborne darí. Mne darovala široký prúd druhého jazyka, cez ktorý som dôkladne poznala dielo George Eliotovej, Henryho Jamesa, Jean Austinovej, Marcela Prousta, Francoise Mauriaca, Simone de Beauvoirovej, Sigrid Undsetovej a z Kanaďanov Alice Munroovej. Nehovorím o veľkých Rusoch, pretože tých som už vždy a stále čítala aj doma. Myslím si, že viem, čo je veľká literatúra. Toto vedomie dôkladne skorigovalo moje prebujnené vedomie o vlastnej dôležitosti. No mám sa kde uchýliť. Na Slovensku som žila dvadsať rokov, v Kanade vyše štyridsať. Tých prvých dvadsať bolo však iných než ďalšie roky. Bola som živšia, vnímala ostrejšie, dychtivejšie. V Kanade som si to nahradzovala tým, že som chodila na univerzitu najskôr v Toronte, potom v Guelphe. Predmet: anglická literatúra. Chýbajú mi už len dva kredity do bakalára. Dva kurzy zo Shakespeara. No mne nešlo o papier. Bola som blažená, že sa niečo dozvedám a že som medzi študentmi, ktorí vždy boli pre mňa najzaujímavejšia ľudská skupina. „Master“ z angličtiny má za mňa môj starší syn Andrej a doktorát si z toho istého vedného odboru, v kalifornskej Berkeley robí moja brilantná vnučka Claire Marie, známa tiež ako Zezulienka. Vidno, že literárne gény nášho rodu žijú veselo ďalej. To je to, čo mi Kanada dala a za to jej budem vždy vďačná. Má však jednu zásadnú chybu: jej hovorová reč nie je slovenčina…

(Celkovo 71 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter