Skutočnosť, že generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie Yves Bot navrhol zamietnuť žaloby Slovenska a Maďarska o kvótach na prijímanie utečencov, dáva dôvod aj na otázku, či boli kvalifikované a dostatočne vyargumentované. (Pripomeňme, že Súdny dvor EÚ nie je viazaný návrhmi generálneho advokáta. Jeho úlohou je nezávisle navrhnúť Súdnemu dvoru právne riešenie. Sudcovia Súdneho dvora Botove návrhy zvážia a rozsudok vyhlásia neskôr.)
Podstatná je odpoveď na otázku, prečo sa tie tisícky ľudí vydali na pochod či plavbu s batôžkami najpotrebnejších vecí a v nádeji na lepší a bezpečnejší život niekde v Európe, kde už majú niekoho z rodiny; alebo uverili správam prevádzačov. Zlý je pohľad na matky s malými deťmi na rukách a na stanové tábory, v ktorých žijú mesiace, možno aj roky, no oproti tomu, čo opustili, majú aspoň vodu a pravidelné jedlo. To sú dennodenné informácie, ktoré máme, no bez návodu, ako riešiť situáciu v ich domovských krajinách; všetko nasledujúce sa stáva bremenom Európy a hlavne štátov EÚ, ktorá nemá zatiaľ iné riešenie, ako prijať imigrantov…
Sú krajiny, ktoré majú multikultúrne znaky ešte z dôb, keď sa končila éra ich kolonializmu a keď ich predstavitelia vyhlasovali, že sú pripravení prijímať ľudí zo svojej kolónie, pretože sú to ich ľudia . Príkladom je Francúzsko s veľkým počtom prisťahovalcov z Alžírska či iných zámorských území.
Slovensko, ale ani ostatné krajiny so značkou V4, medzi také nepatria. Na rozdiel od Belgicka, Holandska či Francúzska, ale aj iných krajín s bohatou koloniálnou minulosťou, predstava, že by to mohlo byť aj u nás, nie je mysliteľná najmä z religióznych dôvodov. Sme veľmi malí a bez koloniálnych skúsenosti, aby sme mohli prijať veľký počet imigrantov. Iba na Ibrahima Maigu sme si zvykli, no i ten sa vrátil domov do Bamaka v Mali.
„Žaloba na kvóty“ nebola kvalifikovaná v tom zmysle, že prípadní imigranti by Slovensko pokladali len za prestupnú stanicu a pokračovali by ďalej do bohatšej Európy. Je to pravda, no závažný je najmä fakt, že aj v minulosti, po skončení koloniálnej nadvlády európskych krajín prílev občanov z kolónií do ich novej vlasti mal dve základné črty: išlo o ľudí s istými pozitívnymi skúsenosťami zo styku s kolonizátormi v práci a službách pre nich a následne žili a i súkromne žijú v istých uzatvorených komunitách tam, kam prišli a dobrovoľne. Majú svoje obchody, stravovacie návyky a potraviny, dodržujú svoje sviatky a svoje náboženstvo a modlitebne. Slovensko ako vidiecka krajina takéto podmienky imigrantom poskytnúť nemôže ani v tých niekoľkých mestách a navyše v mestečkách, kde sa všetci poznajú. Predstava o tom, že imigranti sa budú asimilovať a splynú s miestnymi bola veľkou ilúziou aj pri rodinách niekoľkých kresťanov zo Sýrie. Veď ani bulharskí pestovatelia zeleniny z dôb minulých nesplynuli so Slovákmi.
Zásadné riešenie problému spočíva v zlepšení ekonomickej, politickej a bezpečnostnej situácie v krajinách, odkiaľ tí ľudia nasadajú na vratké plavidlá prevádzačov a plavia sa v nádeji, že ich Európa prijme. Pre všetkých imigrantov je to v súčasnom svete biedy, vykorisťovania a chudoby na strane jednej a bohatstva na strane druhej, nereálne.
