Sú ľudia, ktorí celý život maľujú jeden obraz – zložený z desiatok, stoviek samostatných, no akoby čiastkových obrazov jedného veľkého celku, v ktorom je ukrytý, presnejšie do ktorého ukrývajú vlastný tajomný svet: realitu za oponou tajomstiev, a tajomstvá za oponou reality. Do kategórie takýchto umelcov patrí – Karol Baron. (13. 9. 1939 Levoča – 29. 2. 2004 Paríž, Francúzsko).
Maliar, ktorý nás opustil tragicky, v podstate absurdným spôsobom (dopravná nehoda v centre Paríža, ktorý sa stal jeho celoživotnou láskou, srdcovou záležitosťou, srdcovkou, kde sa mu mohlo prihodiť čokoľvek iné „surrealisticky bláznivé“ než dnes už taká prozaická všedná udalosť, akú predstavuje havária spôsobená autom).
Baron bol v Paríži (aj niekoľkokrát predtým), aby si zaspomínal a zároveň pripomenul, oživil svoje surrealistické podhubie, zázemie tvorby. Svet tajomnej reality, ktorú vynášal na svetlo božie po celý život vo svojich obrazoch, v kontraste paradoxov – excelentnej kresby, kresliarskej výbavy a famóznej maliarskej kultúry (tá bola nakoniec cenená – oceňovaná tak v minulosti, i v súčasnosti) a života svojich maliarskych „looserov“. Postáv a postavičiek všakovakých homunkulov a ich derivátov, Zenových mníchov a pod., ktorí vyzerajú z jeho plátien, „čumia na nás“ s prekvapeným, ironicko-sarkastickým, povýšeneckým výrazom v tvári, alebo toho, čo sa naň má, resp. malo podobať. Hyperbolizuje svet týchto tvorov vyťahovaných zo sveta „za oponou“, aby nás s nimi po prvé zoznámil, po druhé ukázal, no nielen to, ale aj presviedčal, podľa možnosti aj presvedčil o tom, že jestvuje aj iný svet, o ktorom hovorí na jednej strane s vážnosťou, aby to bolo takpovediac „in“, na druhej s drsným, no zároveň jemným – to je ďalší z paradoxov jeho tvorby – humorom a sarkazmom. A to na rozdiel od nich, týchto postáv a postavičiek nie povýšeneckým, ale neskrývaným, čistým a kultivovaným spôsobom. Nie, nevidíme tam veľa z francúzskej surrealistickej dokonalosti a intelektuálnej hravosti, aj keď o hravosti v Baronovej tvorbe môžeme hovoriť bez obáv, je na mieste. Lenže hravosť, akoby trochu tvrdšia, nekoketná, nie jemná ani zjemnená, ale priama, smerujúca takpovediac k jadru veci, in medias res, do cieľa, zmyslu svojej existencie, bez korekcií a bublín falošnej vznešenosti. Hra sa stala celoživotným záujmom, ošiaľom Karola Barona. Jeho maliarskej a kresliarskej tvorby.
Výber z nej, z jej raných, presnejšie úvodných etáp, obdobia rokov 1964 – 1969, predstavila v tomto zmysle na výstave umelcových obrazov a kresieb Galéria mesta Bratislavy, na jeseň 2017 (september – október). Priniesla pohľad na jeden z typov umenia – Baronovu figuratívnu tvorbu, presnejšie tú jej časť, ktorej sa venuje na pozadí vybratých diel a filozofie tvorby, v kontexte histórie umenia na Slovensku. Ide o „voľne viazaný“ súbor obrazov a kresieb, t. j. súčasť celku, ktorý prezrádza, že jeho autor sa sústredil na vyplnenie istého vákua v modernom slovenskom umení, najmä pokiaľ ide o jeho súčasť – týkajúcu sa z vertikálneho hľadiska obdobia dnes tak často spomínaného a citovaného „zlatého veku“ našej kultúry a umenia, t. j. šesťdesiatych rokov 20. storočia, z horizontálneho zasa diapazónu tvorby – tendencií, štýlov a tvorivých postupov, ktoré toto vákuum v danom období vyplňovali, no nielen to – priamo ho formovali a určovali. Vytyčovali nové cesty, smer možného vývoja, resp. tendencie, ktorý s ním mali možnosť súvisieť. Baronovi sa tento princíp, táto axióma tvorby stala vlastná na celý život. Mnohí ho preto zaraďujú k ortodoxným slovenským surrealistom, predstaviteľom surrealistického maliarstva na Slovensku, čo napokon sám vedome deklamoval, ba potvrdil aj svojím členstvom v Československej surrealistickej skupine, kde pôsobil (spolu s. A. Marenčinom i J. Mojžišom) od roku 1970.
„ Žijeme vo zvláštnom svete. Ľudstvo zmietajú sociálne a národnostné búrky presahujúce do ozbrojených konfliktov a vojen. V protiklade k nadprodukcii a hightech vyvstáva prízrak hladu a chorôb. Svár duchovnej a mravnej viery s ľudským strachom prekračuje svoj latentný stav…“ Odvolávajúc sa na slová Iva Janouška, ktoré vyslovil pri inej príležitosti, sa nám ponúka možnosť nazrieť do „obecnej“ podstaty tvorby levočského rodáka, ktorú najpresvedčivejšie charakterizuje vzťah k objektu tvorby, ktorým je vtedy i dnes , chaotický, prekvapujúco tajomný svet a jeho rozhodujúca súčasť, prvok, kľúčový integrál, akým bol, je a do smrti ostal – človek. Bytosť doposiaľ nepoznaná, plná absurdných modelov myslenia, lásky a zrady, vášne a nenávisti, pravdu a lži, dobra i zla.
Nechajme bokom skutočnosť usporiadania samotnej výstavy v bratislavskej mestskej galérii, kde prezentácia jeho tvorby určite patrí (to však neznamená, že patrí iba tam, svojím významom patrí do priestoru celonárodného, celoštátneho a tiež zahraničného). Často sa totiž o Baronovi hovorí ako o domácom maliarovi. Domnievam sa, že tí, čo takto uvažujú, sa mýlia, pretože byť niekde rodákom a priznávať sa k tomu, je jedna vec (pozitívna), no prekračovať hranice rodiska určitým (v tomto prípade významovým) spôsobom a smerom je vec druhá. V Baronovom prípade, vzhľadom na kvalitu, typ a charakter jeho tvorby, tvorivú invenciu, ktorou disponoval, to platí, takpovediac naplno. Totiž, Karol Baron prekročil hranice svojho regiónu už dávno. Usporiadanie rozsiahlej výstavy jeho tvorby na pôde inštitúcie prekračujúcej rozsahom pôsobnosti hranice regiónu je preto záležitosť, ktorú treba iba privítať. Zdá sa, že autor – kurátor prítomnej výstavy vychádzal z premisy, že „dejiny sú tvorivým prvkom a činiteľom vlastnej existencie rôznorodých (národných, autorských, štýlotvorných, programových, skupinových a i.) identít umenia a jeho podôb“. Pripomínajú to poznatky z bádateľskej práce viacerých domácich a zahraničných expertov, nevynímajúc historikov umenia, ktorí sa Baronovou tvorbou zaoberajú. Opieral sa zrejme o rezultáty vyplývajúce z iných prác (tzn. monografií, vedeckých štúdií a syntetických hodnotiacich publikácií), týkajúcich sa dejín umenia na Slovensku, s odkazmi na citáty, archívne záznamy či historické fakty. Okrem toho jeho hypotézy (pretože práca takéhoto druhu predstavuje vždy stavbu určitého modelu, hypotéz) vychádzajú z presvedčenia, že historik si musí minulosť vo svojej predstave nanovo vytvoriť zo zachovaných svedectiev a rekonštruovať ju vo svojom vnútri, aby dospel k obrazu, ktorý napriek svojej pravdivosti ostáva vždy relatívny vo vzťahu k realite, v ktorej sa kedysi skutočne spredmetnil. O to je však príťažlivejší a pútavejší. Vďaka tomu, to znamená takýmto a podobným postrehom a interpretáciám, máme možnosť krok za krokom sa približovať k cieľu – k poznaniu neznámeho a „nepoznaného“, čo predstavuje integrálnu súčasť dejín umenia na konkrétnom území a napomáha tak hľadanie jeho vlastnej identity.
Výstava sa z historického hľadiska sústredila na pomerne malý časový úsek v umelcovej tvorbe, súc motivovaná pravdepodobne ambíciou objaviť niečo doposiaľ málo známe, resp. neznáme z jej rozpätia, a to predstaviť, zverejniť, prezentovať v podobe samostatnej kolekcie diel ako niečo nové, prekvapujúce, v neposlednom rade zaujímavé. Iste. Tak, to v podobných prípadoch bolo a býva. Na jednej strane priniesla náčrt, obraz o umelcových hľadaniach metafyzického bytia v tajomstvách neznámeho, presnejšie utajeného alebo utajovaného sveta tej doby, zároveň zdôraznila, aspoň sa to tak javí, „odštartovanie“ jeho celoživotnej tvorby smerujúcej k surrealizmu, dovnútra jeho šťavnatej dužiny, pozostávajúcej z vitamínov zahmlených, vzrušujúcich vášní iného (nie virtuálneho, ale psychologizmami projektovaného, modulovaného) sveta neznámych, no predsa nám svojím chovaním, bytím, existenciou blízkych postáv a postavičiek, bytostí, ktoré akoby k nám prichádzali z iného sveta. V kontexte ľudskej, bretonovsky koncipovanej, avšak už nie jedinej a jedinečnej vesmírnej existencie (vzhľadom na to, že je dnes vedecky viac-menej dokázané a jasné – že nie sme tu v súkolí času a priestoru, jeho absolútnej identity sami, nie je tu teda s nami tiež ani jeden Boh, resp. Bohovia, ak vôbec nejakí sú).
Pritom je známe, že jedným z najčastejších problémov výtvarného umenia (azda od čias Masacciových) patrí problém stvárnenia ľudskej postavy – človeka so všetkým, čo ho spoluurčuje. Ide o zobrazenie ľudskej povahy, fyziognómie, myšlienok, ideálov, bolestí, víťazstiev, prehier prostredníctvom zobrazenia figúry, tá je vo svojom výtvarnom podaní zahalená nezriedka do zložitej reči znakov, symbolov, inotajov, mýtov, inokedy do rôznych kompozičných sústav a prestrihov, videných cez prizmu realistickej či nadrealistickej, fantazijnej optiky a z toho vychádzajúcich alebo odvodených formálnych prvkov maľby, grafiky, plastiky a kresby prezrádzajúcich nános rozmanitých výtvarných prejavov, spolu s pečaťou osobitej výtvarnej reflexie sveta. Jeho posolstvo nám obraz ako osobitý prejav disciplíny výtvarného umenia prináša. Pochopiteľne, jestvuje viacero spôsobov a podôb zobrazenia človeka vo výtvarnom umení, typov umeleckého spracovania ľudskej figúry.
Nie každý z tvorcov však vie a dokáže – obrazne povedané – vdýchnuť obrazu figúry život, preniknúť vo výpovedi do podstaty, prapodstaty ľudského života. Medzi tých, čo to dokázali patrí Karol Baron. To je ďalší aspekt, na ktorý poukázala výstava jeho diel v Galérii mesta Bratislavy. Prejavuje sa v obrazoch zvláštnych tvorov, mutantov, vychádza zo sugescie reality v stupňujúcich sa evokáciách, nadobúdajúcich určitú mieru expresivity. Je to jedna línia Baronovej tvorby. Druhá zasa čiastočne traktuje v abstrahovaných znakových systémoch, ktoré zdôrazňujú autonómnosť jednotlivých prvkov obrazu. Vďaka nim, Baronovým vlastným postrehom a interpretáciám, máme možnosť pohybovať sa pri čítaní jednotlivých častí jeho veľkého obrazu – maľby krok za krokom po menej známom, nepoznanom teréne a pokúsiť sa ho identifikovať. Identifikovať integrálnu súčasť dejín nášho umenia (v danom čase). Tam niekde spočíva, podľa nášho názoru, aj podstata výstavného zámeru, jeho ambícia vydať svedectvo o danom období a s ním spojenom odbornom probléme v dejinách slovenského výtvarného umenia, ktorého značnú časť mal možnosť umelec sám osobne vnímať, prežiť, sledovať a predkladať vo svojej celoživotnej práci. Z tohto hľadiska rozširuje Baronova výstava obzor verejnosti o nové súvislosti, iné ako tie na ktoré sme boli viacmenej stereotypne navyknutí. Poodhaľuje iné, nové korene a väzby vzťahov medzi tvorcom a vnímateľom výtvarného umenia, ktoré vznikali a formovali sa organicky, kontinuálne vo veci osobného, subjektívneho vzťahu k danému spoločensko-historickému vývoju a jeho špecifikám.
Karol Baron sa hlásil k surrealistom. Odkaz surrealizmu rozvíjal vo svojej tvorbe vyše tridsať rokov. Nebol to však len výsledok slobodnej hry asociácií. Svoje obrazy mal vopred premyslené. Rozhodujúcu úlohu v nich zohrávalo napätie medzi prirodzeným a neprirodzeným, hľadanie ich vzájomného súladu. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969) u prof. D. Millyho a P. Matejku.V roku 1970 sa stal členom spomínanej Československej surrealistickej skupiny a vystavoval na jej výstavách doma a v zahraničí (Bratislava, Praha, Berlín, Paríž, Chicago, Ženeva, Hannover a i.). Po absolutóriu žil v Dolnom Kubíne, v rokoch 1969 – 1972 pôsobil ako pedagóg na Strednej škole umeleckého priemyslu v Kremnici, potom sa na dlhší čas usadil v Hodruši-Hámroch, neskôr sa presťahoval do Ivánky pri Bratislave. Od roku 1995 pôsobil ako pedagóg na Katedre výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. Reprezentoval slovenské umenie na Art Forum v Bazileji (l990), na výstave Európske dialógy v Bochumi (1991) a i. Baronove biografistky (Ľ. Peterajová, Z. Rusinová) pripomínajú, že vo svojej tvorbe znásobil východiská surrealistickej estetiky tým, že sa v nej objavuje určitá racionálna „logika“ v konštruovaní obrazového priestoru a farebnej kompozícii, ktorú teória automatického záznamu podvedomia (A. Breton) pôvodne vylučovala.
Jeho obrazy prezrádzajú, akoby obraz prišiel vedome k nám a my sme mali možnosť do neho vstúpiť – do sveta mutantov, somnambulov, succubov, paleologoidov, homunkulov, gryfov, cynikov a iných monštier, rozohrávajúcich a hrajúcich pred nami určitý príbeh (ako na scéne v divadle). Vzniká tak neopakovateľná baronovská parafráza skutočného života, v rámci ktorej si vypracoval vlastný výtvarný jazyk poučený na odkaze minulosti, odbornou literatúrou a modifikáciami podnetov moderného umenia, vrátane fázy magického realizmu a fantazijného umenia vôbec. Určujúcu úlohu pri jeho formovaní zohrala imaginácia a citlivosť, prejavujúca sa v zachádzaní s farbou, svetlom, dynamickou geometriou, pričom cieľom jeho úsilia sa stalo vytvoriť diela s nadčasovou platnosťou, ktoré by sa vyrovnali umeniu majstrov. Odtiaľ pramení jeho prísne trvanie na poznatkoch získaných z vlastných analytických rozborov klasických diel výtvarného umenia, ktorých zákonitosti aplikoval vo svojej tvorbe. Naplno v nej využil vlastné výskumy výrazových a významových prvkov a vzťahov – lineárnych, svetelných, tvarových otázok, plošnosti a objemovosti formy, výstavby priestoru a kompozície, kde si osvojil metódu založenú na prieniku veristického a abstraktného surrealizmu. Prehĺbil zduchovnenie svojej výpovede, ktorá bola a ostala vždy napojená (z formálneho hľadiska) na vývoj geometrickej infraštruktúry samotného diela. Expresívno-symbolická povaha jeho obrazov je formovaná spomínanou dynamickou geometriou, ktorej základom sú symbolické obrazce, na druhej strane je to zasa uvoľnenie formy a jej rozvinutie do priestoru.
To všetko odhaľuje Baronovu osobitú modifikáciu surrealizmu, zároveň ju sčasti odlišuje od francúzskej verzie tohto typu tvorby, jeho ideovej náplne a estetiky. Súvisí to s prevedením predmetu obrazu do plochy, súdržnosť tvaru i plasticitu. Jeho absurdita je neraz tragickým, ale aj komickým dôsledkom nemorálnosti života jednotlivca, alebo komunity. Ide o tzv. „baronovský ideál“ (termín pochádza z konca šesťdesiatych rokov 20. storočia – pripomínajú ho umelcove práce z rokov 1969 – 1970, napr. Pohojdaj sa v panoptiku letora, Cerberov análny otvor, Čas vykĺbenej mandibuly, Mešuge a jeho mumáči, Direktívne ťahanie, Koktail, Panoptikum per rektum a i.), ktorým demonštruje a vyjadruje svoj výtvarný program, osnovaný na surrealistických východiskách a ich interpretácii. Na jeho konštituovanie vplývala filozofia Richarda Rortyho, estetika Rogera Cailloisa, bizarný svet Francoisa Rabelaisa i zenbudhizmus, zvlášť dve veci: príroda, tvoriaca umelecké diela spontánne napr. na spôsob motýlích krídiel, alebo štruktúry kryštálu. V protiklade k tomuto bol svet masiek, homunkulov a príšer, z ktorých nešiel strach, ale smútok (E. Gondy). Karol Baron bol vášnivým ctiteľom Alfreda Jarryho (Kráľ Ubu), najmä jeho Doktora Faustrolla – Patafyzika, ktorého vydanie v slovenskom jazyku (A. Marenčin), ilustroval tesne pred svojou smrťou. Surrealizmus a patafyzika sa v jeho predstavách znášali ako dva varianty toho istého odporu k pragmatickej logike a k racionálnej kauzalite, s doménou založenou na mimoracionálnych sférach ľudskej psychiky, od imaginácie až po senzibilitu a tvorivú fantáziu (sloboda – láska – poézia, humor, irónia, groteska, absurdita).
Jeho diela, nielen olejomaľby, ale aj pastely, koláže a pod. možno tak považovať za samostatné výtvarné diela, zároveň súčasť toho istého výtvarného pásma, jedného veľkého „obrazu“.
V roku 2004 usporiadal Karol Baron výstavu svojich diel (pastelov) z rokov 1968 – 1991 v parížskej galérii Les yeaux fortilles. Bola to posledná z jeho výstav za života umelca, ktorý ukončila spomínaná dopravná nehoda.
Význam jeho tvorby je z hľadiska imaginatívnych tendencií v slovenskom výtvarnom umení nezameniteľný.
Foto: GMB (1) a autor
