Marxizmus v slepej uličke?

Predkladaný text uverejňujeme pri príležitosti návštevy amerického filozofa analytického marxizmu Rodneyho G. Peffera, na snímke, v Bratislave. Text je zároveň „pozvánkou“ a námetom na diskusiu, ktorá sa bude konať v piatok 2. augusta o 19.00 v bratislavskom bare Lodenica, v rámci ktorej vystúpia okrem profesora Rodneyho G. Peffera aj filozof a politológ Ľuboš Blaha, ekonóm a filozof Michal Polák a politológ Marián Sekerák. Témou diskusie, ktorú organizačne zabezpečuje Klub Nového slova a občianske združenie Utopia, bude „Marx, morálka a ľudské práva v 21. storočí“.

Štrukturálna kríza globálneho kapitalizmu a revitalizácia marxistickej paradigmy

Taliansky filozof Gianni Vattimo, predstaviteľ postmoderného nihilizmu, tvrdí, že s najväčšou pravdepodobnosťou súčasná štrukturálna kríza, ktorá bezprecedentne sužuje predovšetkým západnú civilizáciu, predstavuje akýsi „druhý okamih“, ktorý kompletizuje pád Berlínskeho múru. To, čo nazývame „reálnym kapitalizmom“, sa dnes diskredituje identickým spôsobom ako „komunizmus“ v roku 1989. [1] Pokiaľ symbolom zlyhania komunizmu bol pád Berlínskeho múru, potom zlyhaním ideológie neoliberalizmu bol nedávny pád na Wall Street. To, s čím sa dnes, v postmodernej epoche ľudskej civilizácie musíme vyrovnať, je opätovná smrť doktríny „liberálneho triumfalizmu“ v globálnom kontexte, ktorá v dejinách „neskorého kapitalizmu“ vystupuje, aby som parafrázoval Marxovu poznámku k Hegelovej teórii dejinného opakovania, už len ako fraška. [2]

Jeden z najvýznamnejších žijúcich politických filozofov Jacques Rancière konštatuje, že súčasná kríza je v skutočnosti zlyhaním „kapitalistickej utópie“, ktorá vládla dvadsať rokov po kolapse sovietskeho impéria, utópie dokonale samoregulujúceho sa voľného trhu a možnosti riadiť všetky formy ľudského života podľa logiky tohto trhu. [3] Slovenský sociológ František Škvrnda tvrdí, že práve kvôli neschopnosti a nezáujmu elít prekonať túto krízu sa znovu zvýšil záujem o Marxa a marxistický pohľad na svet. [4] Nie je teda čas uchopiť príležitosť, ktorú podsunula hlboká štrukturálna kríza súčasného globálneho kapitalizmu v intenciách marxistického uvažovania o usporiadaní spoločnosti?

Ak sa už nachádzame, ako argumentuje francúzsky filozof Alain Badiou [5] alebo maďarský marxista István Mészáros [6], v ére barbarstva, nie je čas a ideálna príležitosť na socialistickú rekonštrukciu či rozpútanie „božského násilia“, ktoré pregnantne tematizuje filozof Slavoj Žižek, v prospech víťazstva egalitárno-revolučného projektu? Alebo hrozbu úplného zničenia ľudstva nemožno považovať za neredukovateľný sprievodný jav deštruktívneho vývoja kapitálu? Nezodpovedanou otázkou v tomto kontexte navyše zostáva skutočnosť, či možno masy protestujúcich, ktoré sa postavili v poslednom desaťročí súčasnej forme globálneho kapitalizmu na odpor, charakterizovať v marxistických kategóriách ako príklad objavenia sa revolučného subjektu.

Nevyhnutným cieľom je, aby ľudský rod objektívne získal kontrolu nad svojou bytostne politickou ekonomikou a nahradil kapitalistický výrobný systém, ktorý je z morálneho hľadiska imanentne nespravodlivý a ekologického hľadiska deštruktívny, systémom, ktorý dosahuje štandardy autentickej politickej a ekonomickej demokracie, t. j. tým, čoho sa súčasné elity (vládnuca trieda) najviac obávajú. [7] Kapitalizmus totiž nie je produktom nejakého neodvratného prírodného procesu, ako postulujú liberáli, a nie je teda ani koncom dejín. [8] Jednoducho, pádom Sovietskeho zväzu sa dejiny neskončili.

Rodney G. Peffer a akademický „non-bullshit“ marxizmus

Ako už bolo naznačené, marxizmus v posledných desaťročiach v dôsledku bezprecedentnej krízy kapitalizmu prežíva svoje akademické „oživenie“. Britský marxistický historik Eric Hobsbawm v tejto súvislosti napísal: „Ekonomický a politický liberalizmus, buď jednotlivo či v kombinácii, nemôže poskytnúť riešenie problémov 21. storočia. Opäť nastal čas, kedy je nutné brať Marxa vážne.“ [9] Slavoj Žižek ironicky dodáva, že dnes sa z „návratu k Marxovi“ stala populárna akademická kratochvíľa. [10]

Ako jeden z niekoľkých teoretických prúdov, ktorých jadrom je marxistická paradigma, sa v poslednej štvrtine 20. storočia, vyprofiloval v anglo-americkom prostredí tzv. analytický marxizmus. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrí aj americký filozof balansujúci medzi marxizmom a egalitárnym liberalizmom, resp. „rawlsiánsky“ marxista Rodney G. Peffer. [11] V nasledujúcich riadkoch znesieme voči analytickému marxizmu a prístupu R. Peffera niekoľko dôležitých námietok.

Akademický príbeh analytického marxizmu je relatívne krátky, trval približne do polovice 90. rokov 20. storočia. Andrew Levine argumentuje, že analytický marxizmus nikdy nebol dominantným prúdom medzi akademickými marxistami. Napriek tomu, že analytickí marxisti boli v istom zmysle „skutočnými“ marxistami, môžeme ich považovať za marxistov akademického typu. [12] Analytický marxizmus považovaný za „manželstvo marxizmu a analytickej filozofie“ [13] vznikol na britských a amerických univerzitách v dôsledku vplyvu študentských hnutí v 60. rokoch minulého storočia.

Zjednodušene, analytický marxizmus je nutné chápať ako akúsi syntézu marxistickej tradície a analytickej filozofie (resp. empiricko-analytických prístupov v politickej vede). Dôsledkom toho je, že: „Ako stratégiu pre rekonštrukciu marxizmu, sa analytický marxizmus snaží predovšetkým dôsledne objasniť koncepty a predpoklady, a logiku teoretických argumentov postavených na týchto základoch (…) ako analytickí filozofi vo všeobecnosti…“. [14]

Teoretička Jutta Weldesová píše, že: „Analytický marxizmus alebo marxizmus racionálnej voľby je prezentovaný ako pokus modernizovať marxistickú teóriu tým, že sa vyrovnáva so svojimi údajnými ontologickými a taktiež epistemologickými nedostatkami“. [15] Z monografie Ľuboša Blahu Späť k Marxovi? sa dozvedáme, že humanistickí neomarxisti (teda aj Rodney G. Peffer) využívali vo svojich teóriách metodologický individualizmus [16], napríklad analytický marxista John Roemer prostredníctvom metodologického individualizmu (teórie racionálnej voľby) analyzoval vykorisťovanie, za čo ho okrem iných vo svojej monografii [17] kritizuje napríklad aj filozof Michal Polák.

Podľa nášho názoru, je istým paradoxom, že analytický marxizmus, prijal dve axiómy neoklasických ekonomických teórií, voči ktorým by sa Marx zaiste ostro vyhradil: metodologický individualizmus a racionalitu správania jednotlivcov. V istom zmysle sa teda analytickí marxisti postavili v teoretickej rovine proti Marxovi samotnému. Analytický marxizmus je špecifický, okrem iného aj tým, že odmietol Marxovu filozofiu dejín, historický materializmus, ktorého jadrom je téza, že dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triedneho boja. [18]

Históriu, podľa nášho názoru, nemožno interpretovať v intenciách teórie racionálnej voľby ako akýsi proces determinovaný rezultátom jednotlivých individuálnych volieb a motivácií racionálnych jednotlivcov. Ako kedysi napísal Marx: „Ľudia si robia svoje vlastné dejiny, ale nerobia ich ľubovoľne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností bezprostredne existujúcich, daných a zdedených“. [19] Analýza spoločnosti sa preto musí nevyhnutne odvíjať od štruktúry sociálnych a ekonomických vzťahov v triedne diferencovanej spoločnosti.

Filozof Slavoj Žižek zaujal stanovisko, podľa ktorého napriek tomu, že v stalinistickej kodifikácii zdegeneroval historický materializmus v stupídnu a tiež filozoficky bezcennú ideologickú konštrukciu, je zároveň, v istom naivnom slova zmysle, jednoducho zásadne pravdivý. [20] Nemôžeme nesúhlasiť. Domnievame sa preto, že akákoľvek teória, ktorá nezohľadňuje túto tézu, je principiálne chybná.

Podľa teoretika Marka Fishera je takzvaný svetonázorový metodologický individualizmus kapitalistického realizmu možné vystopovať v dielach Maxa Stirnera, Adama Smitha alebo Friedricha Hayeka, pre ktorých predstavujú pojmy ako verejnosť alebo spoločnosť iba „strašidlá“, teda abstrakcie zbavené akéhokoľvek obsahu. [21] Profesorka Jutta Weldesová považuje príklon analytických marxistov k metodologickému individualizmu, používanie metód teórie racionálnej voľby a odklon od althusseriánskeho štrukturálneho marxizmu za proces „akademizácie“ marxistickej teórie najmä na univerzitách v Spojených štátoch amerických, ktorý bol poznačený inštitucionálnym tlakom neokonzervatívneho hnutia a tzv. „Novej pravice“ smerom k individualizmu. [22]

Jacques Lacan ako post-mortem kritik Rodneyho G. Peffera

Ako bolo spomenuté, Rodney G. Peffer vo svojej teórii preferuje prístup používaný v rámci liberálnej paradigmy, metodologický individualizmus, ktorého fundamentálnym predpokladom je existencia spoločnosti zloženej z racionálnych a atomizovaných indivíduí, akýchsi abstraktných racionálnych strojov alokujúcich svoje zdroje medzi alternatívne potreby. Spoločnosť sa v tomto prístupe javí ako náhodný zhluk jednotlivcov bez akýchkoľvek sociálnych väzieb. Je nutné zdôrazniť, že nie je to len moderný neomarxizmus, ktorý je schopný „roztrhať“ prístup metodologického individualizmu na márne kúsky (predovšetkým na základe argumentu, že jedinec je v hierarchickej štruktúre spoločnosti triedne ukotvený), ale najmä lacaniánska vetva v psychoanalýze (Jacques Lacan, Slavoj Žižek, Jacques-Alain Miller, Renata Salecl, Bruce Fink, Darian Leader, Suzanne Barnard).

Spoločenský život totiž nepoháňajú „racionálne“ rozhodnutia jednotlivcov, tak ako na nich nazerajú liberálni filozofi, ale okrem základných neosobných a materiálnych zákonov historického vývoja či anonymnej logiky kapitálu, je to aj akási odcudzená spoločenská substancia, kolektívne vedomie ľudstva, či jednoducho „veľký Druhý“. [23] „Veľký Druhý je kolektívna fikcia, symbolická štruktúra, ktorej existencia je implicitne predpokladaná akýmkoľvek spoločenstvom“. [24] Dodajme spolu so Žižekom, že: „Lacanovský ‚veľký Druhý‘ neoznačuje iba explicitné symbolické pravidlá, ktorými sa riadi spoločenská interakcia, ale i spletitú pavučinu nepísaných ‚implicitných’ pravidiel“. [25]

Veľmi zjednodušene, fundamentálnou otázkou post-marxistických a post-lacaniánskych teórií subjektu nie je teda „Kto som?“, ale „Čo odo mňa chce ‚veľký Druhý‘?“ To, čo liberálni autori úplne ignorujú, je skutočnosť, že žijeme v tom, čo Lacan nazýva „Symbolično“, v akomsi symbolickom poriadku, vo „fiktívnej“ štruktúre, ktorú stelesňuje práve „veľký Druhý“. Naše správanie v spoločnosti teda nedeterminujú len egotistické motívy a záujmy, čo je predpokladom metodologického individualizmu, ale predovšetkým náš vzťah k dezintegrujúcemu sa „veľkému Druhému“.

Práve prostredníctvom Lacana môžeme vyvrátiť teórie subjektu založené na racionálne kalkulujúcom jednotlivcovi, na nezainteresovanej ľudskej bytosti, ktorá má k dispozícii možnosť slobodnej voľby. Preto odpoveď na slávnu otázku Ayn Randovej, filozofky individualistického libertarianizmu, „Kto je John Galt?“ – osobnosť bez vnútorného konfliktu, dokonale integrovaná a úplne autonómna – znie nasledovne: „Nie je tu žiadny John Galt!“.

Navyše, filozof Slavoj Žižek, v jednej zo svojich najvýznamnejších monografií (The Ticklish Subject, 1999), pregnantne spochybnil post-modernú interpretáciu karteziánského subjektu (cogito) ako sebatransparentného (a sebauvedomujúceho) mysliaceho subjektu, ktorého existenciu liberáli de facto implicitne predpokladajú. Preto, aby som parafrázoval slávnu Marxovu jedenástu tézu o Feuerbachovi, Rodney G. Peffer „svoju verziu marxizmu“ iba interpretoval, hoci by ju bolo treba zmeniť.

Literárne zdroje:

1. Vattimo, G. Weak Communism? In: Douzinas, C. – Žižek, S. (eds.): The Idea of Communism. London, New York : Verso, 2010, s. 205 – 208.
2. Marx, K. Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta. In: Marx, K. – Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch II. Bratislava, Pravda, 1977, s. 249 – 333.
3. Rancière, J. Communists Without Communism? In: Douzinas, C. – Žižek, S. (eds.): The Idea of Communism. London, New York : Verso, 2010, s. 167 – 178.
4. Škvrnda, F. Marx, marxistická sociológia a svet na začiatku 21. storočia. In: Dinuš, P. (ed.): Spor o Marxa. Bratislava : VEDA, Ústav politických vied SAV, 2011, s. 83 – 104.
5. Badiou, A. The Rebirth of History: Times of Riots and Uprisings. London,New York : Verso, 2012.
6. Mészáros, I. Socializmus nebo barbarství. Od „amerického století“ ke křižovatce dějin. Praha : Svoboda servis, 2009.
7. Foster, J. B., Magdoff, F. Veľká finanční krize. Příčiny a následky. Praha : Grimmus, 2009.
8. Woodová, E. M. Původ kapitalismu. Praha : Svoboda Servis, Socialistický kruh, 2011.
9. Hobsbawm, E. How to Change the World. Marx and Marxism 1840-2011. London : Little, Brown, 2011, s. 419.
10. Žižek, S. Podkova nade dveřmi. Praha : AVU, 2008.
11. Blaha, Ľ. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2009.
12. Levine, A. A Future for Marxism? Althusser, the Analytical Turn and the Revival of Socialist Theory. London : Pluto Press, 2003.
13. Cowling, M. – Reynolds, P. Marxism, the Millennium and Beyond. New York : Palgrave Publishers, 2000, s. 18.
14. Wright, E. O. – Levine, A. – Sober, E. Reconstructing Marxism. Essays on Explanation and the Theory of History. London, New York : Verso, 1992, s. 3.
15. Weldes, J. Marxism and Methodological Individualism: A Critique. In: Theory and Society, Vol. 18, No. 3 (May, 1989), pp. 353-386, Springer, s. 353.
16. Blaha, Ľ. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2009.
17. Polák, M. Class, Surplus, and the Division of Labour: A Post-Marxian Exploration. London : Palgrave Macmillan, 2013.
18. Marx, K., Engels, F. Manifest komunistické strany. Praha : SPN, 1972.
19. Marx, K. Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta. In: Marx, K. – Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch II. Bratislava, Pravda, 1977, s. 249.
20. Žižiek, S. Mluvil tu někdo o totalitarismu? Praha : Tranzit.cz, 2007.
21. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010.
22. Weldes, J. Marxism and Methodological Individualism: A Critique. In: Theory and Society, Vol. 18, No. 3 (May, 1989), pp. 353-386, Springer.
23. Žižek, S. Nepolapitelný subjekt. Chybějící střed politické ontologie. Chomutov : L. Marek, 2007.
24. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010, s. 61.
25. Žižiek, S. Mluvil tu někdo o totalitarismu? Praha : Tranzit.cz, 2007, s. 139. 

    Foto: rodneypeffer.com