Búda Jána Konečného, vchod do pivnice.
„Príbehy našej búdy?“ zamyslel sa Ján Konečný. „Spomenúť si len tak spakruky nie je jednoduché. Určite ich bolo nemálo… niečo mi napadne… už to mám. Prvý som neraz počul od otca a druhý som zažil na vlastnej koži.“
A začal rozprávať: počas prvých ruských náletov na Skalicu v roku 1945 (to on ešte nebol na svete) padla bomba aj na ich dom v Dubovej, dnes Komenského ulici; polovica domu vyhorela, celá rodina sa musela presťahovať do búdy vo Vysokých poliach. Vyzbrojili sa zásobami, nabrali si potraviny aj hromadu pálenky (otec začal pracovať hneď po skončení školy ako šéf nitrianskej likérky) a usalašili sa v prechodnom bydlisku. Aspoň mali čas na vinicu… vyčkali tam až do príchodu frontu.
Ruskí vojaci boli dobré alkoholické mušky – zacítili víno aj uskladnené liehoviny. Odrazu sa rad radom pretŕčali v búde. Za obeť padlo všetko „tvrdé“… aj víno.
„Neodišli bez zaplatenia,“ dodáva žartom Ján Konečný, „pod prešom nechali päť granátov…“
„A čo druhý príbeh?“ spýtal som sa.
„Ten vzišiel z mojej hlavy,“ vysvetľuje. „Pripravoval som oslavy svojej päťdesiatky, nuž kde inde ako v búde. Všetkým kamarátom a známym som poslal pozvánku, domácim aj ,cezpoľným´, svojráznu pozvánku… bez slov, iba s obrázkami, na ktorých som vyznačil smer cesty, aby náhodou nezablúdili. Šípkami som vytýčil trasu E 50.“
Pozvaní to pochopili po svojom, s poriadnou dávkou humoru. E 50 si stotožnili s cestou E 51, príslovečným to eldorádom ľahkých žien v Čechách (medzi pozvanými boli aj hostia z Čiech) pri nemeckých hraniciach. A primerane k tomu sa aj vyparádili, chlapi sa poobliekali do ženských kostýmov (nezaostávali ani ženy), nasadili si parochne, hrude ozdobili vypchatými podprsenkami, natiahli na seba minisukne, vytŕčali holé stehná.
„Bola to zábava, ako sa patrí, pravá jubilejná,“ spomína Ján Konečný. „Smiech, spev, veselie až do rána. Dodnes na to všetci spomínajú. Ináč to v skalickej búde nemôže ani vyzerať.“
BÚDA KONEČNÝCH A HLADKÝCH
Ján Konečný vyťahuje heverom Tramín červený, ročník 2005.
Brat a sestra. Číslo popisné II. 419. Niekedy patrila starečkovi Jánovi Čermákovi. Prišli sme sem niekoľko minút pred príchodom jej spolumajiteľa Jána Konečného. Aspoň sme mali čas dôkladne si ju poobzerať.
Typická skalická búda, nič typickejšie sme si nemohli vybrať. Priamo zvonku vchod do pivnice, nad jej priečelím namaľované dva veľké strapce hrozna, na oblúku nápis: Pozor, tu už začína tvrdá realita! (upozornenie na to, aby sa človek zohol a neudrel si hlavu, kolega Peter Pardubský to akosi nezaregistroval). Vľavo pod dverami, vo výklenku, upúta pozornosť pekná veršovačka: Skalické vínečko / najlepší je piťí / protože nám umožňuje / do sto rokú žiťí – a pri nej maľovaná fľaša s pohárom; v pravom výklenku udrie do očí kresba s motívom tanečníka a tanečníčky v skalických krojoch, priamo nad vchodom sa vyníma označenie letopočtu – L. P. 1848 sv. Anna.
Medzitým prifrčal autom Ján Konečný. Podali sme si ruky, prehodili niekoľko dávnokamarátskych slov, zaraz pochopil, že meditujeme nad letopočtom.
„Rodný list búdy nepoznám,“ rozhovoril sa. „Letopočet sme, pre zaujímavosť, odvodili z veku starého preša, ktorý rodina dlho uchovávala. Na ňom bol aj onen letopočet. Predpokladám však, že pivnica i búda sú oveľa staršie… pivnica nepochybne. Lis sme ponúkli múzeu, odmietli ho, vraj, namiesto drevenej má kovovú skrutku, takže nejde o originál.“
„Janko, na čo slúžili výklenky pred vchodom do pivnice?“ vyzvedal som sa.
„Pre pocestných,“ odvetil s úsmevom, „aby sa mohli skryť pred búrkou a lejakom. Málokto si to uvedomuje. Vtedy mysleli vinohradníci aj na druhých… Poďte sa pozrieť na vinohrad, aspoň uvidíte, ako ho mám obrobený.“
Obrobený je vzorne. Jeho aj Hladkých! Ktože by sa takým vinohradom nepochválil?! Vinica je rozdelená na dve časti, on si vybral pravú, švagor ľavú, obaja majú po štyristo hláv. Dominuje Frankovka modrá, Svätovavrinecké, na zopár hlavách je Tramín červený.
„Vinohrad som vysádzal spolu s otcom v roku 1963,“ zdôveruje sa Ján Konečný, pôvodne tu bolo 4 500 hláv. Lenže potom…“
Lenže potom nadišiel rok 1980, veľkú časť Vysokého pola zaradili úradníci do hospodársko-technickej úpravy pozemkov, z ničoho nič museli časť vinohradu odovzdať družstevníkom. Družstevníkov, hoci sa im do toho nechcelo, prinútili mocipáni kusisko vinohradov, po skalicky povedané, vyklčovať a premeniť ich na ornú pôdu. A tu sa stala veľká zrada: len čo sa rozfúkal silnejší vietor (a ten býva v Skalici veľmi často, nie nadarmo sa vraví, že tu „buť vjetr fúká alebo zvoni zvóňá“), rozkyprenú a uvoľnenú pôdu zavialo až do stredu mesta a vyvstala otázka, čo s tým.
Našťastie sa časom všetko vyriešilo. Po roku 1989 im pôdu vrátili, „vyklčovanú“ vinicu nahradil sad. Vyšli sme na kraj vinohradu, bobule Frankovky tmavli, nalievali sa šťavou. Úroda sa ukazuje dobrá…
„Nenechám vás smädných,“ ohlásil sa Ján Konečný. „Skočíme do pivnice, niečo okoštujete.“
PIJÚ VŠETCI ANJELI
Hrozno Frankovky modrej už dozrieva.
Kráčali sme nadol po schodoch, asi štvormetrovou šijou. „Sklep“ ani veľký, ani malý, dĺžka zhruba osem metrov, šírka štyri metre, klenbový, postavený z kameňa, namiesto malty poslúžilo blato. Na strope jeden z prieduchov vedie priamo do prešovne, cezeň sa pomocou hadice spúšťal dolu mušt. Dômyselný vynález! Po oboch stranách demižóny, ľavá patrí jemu, pravá švagrovi (opačne ako vo vinohrade, veď predsa musí byť spravodlivosť); vzadu pri stene prepravky s archívnym vínom, všetko ročníky z konca druhého tisícročia, načína ich iba pri slávnostných príležitostiach.
Ján Konečný vytiahol koštírom z demižóna víno, zlatistý mok skĺzol do pohárikov.
„Tramín červený,“ oznámil nám.
Nie, nemýlil sa, Tramín červený (názov je odvodený od zrelých ružovkastých bobúľ) je skvelé biele víno, doslova kráľovské, s výrazným buketom, predával sa už na rímskych trhoch; patrí k najhodnotnejším a najstarším odrodám, vznikol pravdepodobne voľným krížením s lesným viničom. Predpokladá sa, že po Európe sa rozšíril z Talianska – južného Tirolska, z obce Termeno (Tramín) ešte za čias Marka Aurelia. Pravda, o jeho pôvode sa ešte vždy vedú spory.
Štrngli sme si.
Konečného Tramín bol výborný. Arómou pripomínal vôňu ruží či skôr fialiek. Chuť bola plná, sýta, na jazyku zanechávala dlhotrvajúci chuťový vnem, až napokon prešiel do medovo-korenistej príchute.
„Ročník 2002,“ doplnil Konečný. „Ochutnáme aj ročníky 2005, 2007, 2009 a 2011.“
Ochutnali sme. Všetky boli na jednotku s hviezdičkou, vo vinárskom žargóne, na zlatú medailu.
„A červené?“ spýtal som sa.
„Ročne dorobím 350 – 400 litrov vína, niečo predám, väčšinu skonzumuje rodina a kamaráti. Z červeného mi ostal mi iba jeden demižón – Frankovka. Dám vám okoštovať.“
Frankovka zo skalickej pôdy sa nezaprela, typické triesla, typická chuť.
A potom sme sa rozhovorili o víne, o tom, že človeka nikdy nesklame, že vie, čo má od neho čakať. Na rozdiel od ľudí! Spomenul som si na krásne myšlienky o vínnom moku z Tanca nad plačom od Petra Zvona:
Nech rastie vínna réva tam,
tá z purpura i zlata,
nech pijú všetci anjeli
i svätci, ba i svätice
a jedna z tichých modlitieb
nech patrí duši vína.
Víno dáva ľudí dohromady. Dlhé roky v ich pivnici skladovali sudy a demižóny tri rodiny – otec, starečkov kamarát Ivičič a otcov švagor Nemčovský. Nikdy sa nepoharkali, nikdy nepadlo krivé slovo. Kľúče si nechávali za okenicou bez strachu a obáv, že ich niekto vykradne. V nedeľu sa všetci traja zišli v búde, posedeli, popili, podebatovali, zaspievali si obľúbené pesničky.
Vošli sme do prešovne, interiér ešte vždy dýcha dobrými zašlými časmi: oproti dverám dve staré „kastle“, najmenej storočné, klasický preš, kade, mlynček na hrozno (rajba), na stene zavesené putne (kdeže tie časy sú, keď sa pri oberačkách znášalo hrozno v putniach, za každou putňou dostal nosič štamperlík alebo pohár vína?!). Napravo sa vchádza do kuchyne a vedľa do hosťovskej miestnosti. Zaujme najmä príborník po starenke.
Na chvíľu si sadneme. Ján Konečný rozpráva o sebe, o svojej rodine: otec bol stredoškolský profesor, mama domáca, vinohrad a práca okolo vína bola pre celú rodinu koníčkom. Rovnako ako dnes pre neho! Dlhé roky učil na základnej škole, aj manželka Alžbeta je učiteľka. Neskôr odišiel za lepším, do firmy Adut.
Teraz si už užíva dôchodok, venuje sa vínu a vinohradu. Synovia Peter a Tomáš žijú v Čechách. Obaja sa do Skalice radi vracajú, aj on sa usiluje pritiahnuť ich k domovu.
„Rodina sa predsa musí raz za čas stretnúť,“ hovorí, „rodinná súdržnosť je základom humánneho prístupu človeka k životu, k ľudským hodnotám a tradíciám. Aj preto organizujeme o niekoľko dní (21. 9. 2013) jablobraní, stretneme sa tu všetci, prídu kamaráti, vinohradnícki susedia, urobíme si „koštovku“, uvaríme guláš. Bude zábava, veselo.“
A o krátky čas sa opäť stretnú na vinobraní. Prečo aj nie! Povedané ústami grófa Richarda z Tanca na plačom: „Nuž vína nalej mi. Veď ak má človek žiť len hodinu, je najlepšie obetovať ju vínu.“
(Z pripravovanej knihy reportáží Pavla Dinku – Skalické búdy)
Foto: Peter Pardubský
