Fejtón Ľuba Trefného Pravičiari z panelákov vyšiel v Slove 5. 9. 2001
V poslednom čase badať v našej krajine zaujímavý fenomén – tak, ako si mole zvykli na život v umelých kožušinách, v ktorých sa vraj už dokonca aj liahnu, vznikol nový živočíšny druh v prostredí, kde by sme ho najmenej očakávali. V panelákoch, teda v prostredí vrcholne nepriateľskom akejkoľvek pravicovej ideológii, v betónových kockách nedávno nazvaných „socialistickými králikárňami“, vyrastajú pravicovo orientovaní občania. A keby len vyrastali, oni sa tam priam množia!
V poslednom čase badať v našej krajine zaujímavý fenomén – tak, ako si mole zvykli na život v umelých kožušinách, v ktorých sa vraj už dokonca aj liahnu, vznikol nový živočíšny druh v prostredí, kde by sme ho najmenej očakávali. V panelákoch, teda v prostredí vrcholne nepriateľskom akejkoľvek pravicovej ideológii, v betónových kockách nedávno nazvaných „socialistickými králikárňami“, vyrastajú pravicovo orientovaní občania. A keby len vyrastali, oni sa tam priam množia! Pravičiar z paneláku po rozumovom vyzretí dosahuje veľkosť priemerného človeka, ba má s ním i niektoré spoločné črty – chodí vzpriamený, je všežravec a ruky, pôvodne určené na prácu a iné obslužné činnosti, používa na plamennú gestikuláciu najmä vtedy, keď mu chýbajú rozumové argumenty.
Tento druh pravičiara má spravidla socialistické školy (niektorí jednotlivci dokonca socialistické zahraničné) a celou svojou existenciou dokazuje pravdivosť nepísanej poučky, že predchádzajúca spoločnosť skutočne mrhala vzdelaním ako tými povestnými perlami sypanými, s prepáčením, sviniam. Pravičiari z panelákov bývajú, ako to už sám názov druhu napovedá, v panelákoch a hlboko nimi pohŕdajú už len preto, že podstatná časť z nich dostala toto bývanie od štátu zdarma, a čo je zadarmo, to vraj nemá žiadnu hodnotu. Ich bývanie nadobúda cenu až vo chvíli, keď s ním začnú špekulovať a za podnájom pýtajú sumu, ktorá vo väčšine prípadov presahuje dva i tri voľakedajšie mesačné platy. Vtedy si divoký kapitalizmus nevedia vynachváliť a tým často i zdôvodňujú svoj vrúcny vzťah k pravicovej ideológii všeobecne a k trhovému mechanizmu osobitne.
V kruhu seberovných spravidla zasnene rozprávajú o tom, aké možnosti majú ich deti, ktorým sa otvoril svet, takže dnes môžu ísť robiť sluhov a pomocných robotníkov kamkoľvek v Európe, presne tak, ako v dvadsiatych rokoch odchádzali za prácou ich predkovia. Tí šťastnejší vypravujú svoje potomstvo do cudziny ako au-pair, teda opatrovateľov detí zámožných rodičov. Ich pamäť, samozrejme, nesiaha tak hlboko, aby si uvedomili, že na túto prácu sa pred niekoľkými desaťročiami privážali otrokyne odkiaľsi z čiernej Afriky. Pravda, vtedy sa to tak vznešene nenazývalo.
Inak sa pravičiari z panelákov veľmi od ostatných občanov neodlišujú. Dýchajú rovnako znečistený vzduch, jedia kontaminované rýchlené potraviny, často i od šialených kráv, začínajú zápasiť s obrnou i tuberkulózou ako pred polstoročím, užívajú drahé zahraničné lieky, ktoré neprešli dokonalými klinickými testami, zaujímajú sa o životný štýl domácej i zahraničnej smotánky, zásadne nesledujú televízne a rozhlasové spravodajstvo, aby ich nič v pravicovom zmýšľaní nerozkývalo, platia vysoké dane a poplatky, odhlasujú pevné telefónne linky, ktoré nevládzu platiť, nosia oblečenie s anglickými názvami, ktorým nerozumejú a ktoré si kupujú na trhoviskách za lacný peniaz od pravicovo zmýšľajúcich Vietnamcov, a keď idú večer po ulici, môžu dostať po papuli presne tak, ako hociktorý iný statočný občan tohto štátu, lebo potme sú od neho na nerozoznanie.
Mýlil by sa však ten, kto by sa nazdával, že pravičiari z panelákov sú ľudia spokojní. Keďže sa živia námezdnou prácou a žijú takpovediac z ruky do úst, občas pociťujú nepokoj prameniaci z toho, že ako živočíšny druh sa vlastne nemajú kam zaradiť. Ak totiž pracujú a nič nevlastnia, mali by byť kdesi inde, ale na druhej strane – ak cítia pravicovo, mali by predsa byť bohatí. Lenže tamten kruh je už pevne uzatvorený a neprekročiteľný. V takomto vajataní prežívajú roky svojho života. Končia zvyčajne tak, že ich príbuzní ani nemajú za čo pochovať. Ale kým žili, tvrdili, že sa im konečne voľne dýcha. Pravda, pokiaľ počas života netrpeli astmou, chronickým zápalom horných dýchacích ciest, či nedajbože rakovinou pľúc. Možné však je, že sa im z tohto sveta odchádza oveľa ľahšie, ako ostatným smrteľníkom. Majú totiž nádej, že po sebe zanechávajú ďalších panelákových pravičiarov. A to je predsa nádherná predstava budúcnosti krajiny.
