Autoportrét, 1961
Vernisáž: Autor, akademický maliar Ľudovít Hološka, vľavo, kurátor Ľubomír Podušel.
Výstava obrazov, kresieb a ilustrácií slovenského maliara Ľudovíta Hološku (1943) doplnená o ukážky jeho teoretických názorov a postojov v podobe publikovaných textov a rukopisov, je umelcovou prvou monografickou prehliadkou v Dome umenia v Bratislave. Pripravená bola pri príležitosti jeho nedávneho životného jubilea. Prináša prierez Hološkovou celoživotnou tvorbou na pôde výtvarných disciplín, ktorým sa venuje od začiatku (maliarstvo, kresby, ilustrácie, texty). Na ich pôde realizoval a realizuje svoju celoživotnú ambíciu – pokus osvetliť zložitú výpoveď umeleckého diela, „jazyk umenia“, jeho špecifickosť, autenticitu prostredníctvom zložitých aj zdanlivo jednoduchých reflexií vnútorného a vonkajšieho sveta, s ktorým bol, je a ostáva ako človek a tvorca konfrontovaný. V tomto zmysle Hološka servíruje účinnosť svojich výtvarných ingrediencií na tácke plnej zašifrovaných znakov, ktoré sú príťažlivé a osobité, inokedy zahalené do rúcha prostých tajomstiev a viac-menej zrozumiteľných kódov, štruktúr či grafov. Tie nenechávajú nikoho na pochybách, že pri ich dešifrovaní treba pracovať s citom i hlavou. Realita ako symbol a znak (farebný kód) sa objavuje v mnohých jeho obrazoch a kresbách figúr, figurálnych zostáv, zátiší, krajín a pod., ktoré pochádzajú z umelcovej doterajšej tvorby (kvalitatívne a kvantitatívne obsažnej, pokiaľ ide o výrazovú štruktúru, typológiu a sémantické rozpätie sústredené vo voľných maliarskych, kresliarskych cykloch a ilustráciách).
Chodba, 1969. Vpravo: Ráno vo vlaku ,1970.
Vznik tejto tvorby bol predurčený umelcovou profesionálnou dráhou – štúdium na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu (1958 – 1962), v rokoch 1962 – 1968 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. L. Čemický, J. Mudroch) a v roku 1969 postgraduálne štúdium (tamže) u prof. V. Hložníka – a vlastnou výtvarnou výbavou. Tá sa formovala na pozadí domácich i zahraničných vzorov a inšpirácií, neskôr sa rozvinula v samostatnú cestu maliara, ktorý ako jeden z mála vnáša a uplatňuje v našom umení počnúc obdobím 70. rokov 20. storočia princípy analytickej maľby. V jej rámci kladie dôraz na funkciu farby a tvaru v obraze (v nadväznosti na prvotné autoportréty, novofiguratívne vnímané chodby, torzá, etc.), prinášajúcu niekedy expresívne vibrácie, inokedy strohé, takmer statické formálno-výrazové maliarske a kresliarske koncepty, kde motív a idea zohrávajú rovnako významovú, rovnoznačnú zložku štruktúry samotného diela. Možno povedať, že celé Hološkovo výtvarné úsilie je založené na introspekcii, schopnosti preniknúť do vnútra motívu s cieľom vystihnúť jeho základné vlastnosti, podstatu. Tú nám potom kladie pred oči v podobe analýzy farbených vnemov, zostavených do farebných grafov (tzv. grafy farby). Sú to vnútorne celistvé obrazy, voľné kompozície realizované na plátne, preglejke i kartóne pochádzajúce z 80. a 90. rokov minulého storočia prenikajúce aj do obdobia posledného desaťročia, kedy v umelcovej tvorbe nastal (po predchádzajúcich fázach návratov k figúre a figuratívnej maľbe) určitý vývinový prelom spočívajúci v prečisťovaní plochy obrazy, zjednodušovaniu kompozície, abstrahovaní tvaroslovných prvkov. Prišiel s tendenciou koncipovať nový jazyk maľby, ktorý by nebol len definíciou – potvrdením získaných objavov korešpondujúcich s maliarskymi meditáciami a ich následnými farebnými a tvarovými explóziami v Európe a vo svete, ale aj pokusom o vlastný prínos do tejto oblasti. Napokon, boli tu veľké osobnosti svetovej výtvarnej moderny, čo prinášali poznatky spolu formujúce maliarske sondy výtvarnej moderny do vizuálnej a emocionálnej sféry ľudského vedomia. Tí ho zaujali vari najviac. V duchu ich maliarskych snažení, zužitkujúc poznatky, ktoré so sebou priniesli a prinášali, projektoval vo svojej tvorbe akýsi prienik do spôsobov umeleckej transpozície sveta v kontexte európskych a zahraničných výtvarných snažení. V tomto zmysle ohlásil nástup novej umeleckej výpovede na pomedzí reality a abstrakcie, tvarov a farieb rozvíjaných na ploche, a zároveň akoby do priestoru, zakotvené v umelcových olejomaľbách, temperách, kombinovaných technikách a kresbách, ktoré tvoria jadro vystavenej kolekcie na prítomnej výstave v bratislavskom Dome umenia. Nemožno pritom obísť fakt, že Hološkov výtvarný profil pozostáva s rovnoznačnej súhry bytostného maliara a kresliara. Alebo inak povedané – maľujúceho kresliara a kresliaceho maliara. Dokladajú to celé série a cykly jeho maliarskych a kresliarskych diel zvlášť, keď máme na mysli jeho farebnú a tvarovú lexiku. Prispel tak k rehabilitácii maliarskeho obrazu a maľovania ako takého, ktoré patrí k znakovým systémom výtvarného umenia, a bolo a je prijímané ako operačné pole pre ďalšie výtvarné výskumy v súčasnosti. Ľudovít Hološka, rodák z Jablonice nám prináša vo svojom diele často „ošúchanú“ a obchádzanú pravdu, pravdu pravdy, ktorá je nevyčerpateľná ako život a poznanie.
Zemiaky, 1971. Vpravo: Farby záhrady, 1973
S menom Ľudovíta Hološku sa neodmysliteľne spája vývin slovenského maliarstva posledných viac než štyridsiatich rokov. Myslí sa tým obdobie od jeho vstupu na našu výtvarnú scénu až do súčasnosti. Nešlo len o sféru individuálnych alebo skupinových prejavov, ktoré sa v našom maliarstve v týchto rokoch objavovali a kulminovali, vznikali či zanikali, ale aj o súhrn teoretických okruhov, námetov, ktoré toto maliarstvo v jeho vývine sprevádzali a profilovali. Isteže, Hološkovo maľovanie sa dá vysvetliť aj z maľby samotnej. No keď sa vynasnažíme pochopiť jeho vnútornú podstatu a spriaznenosť s geniom loci vlastnej tvorby, teda priestorom, kde sa maliar odjakživa pohyboval a pohybuje, kde hľadá a nachádza motívy pre svoje diela (rozmanité čo do spôsobov výtvarného vyjadrenia i uplatnenia technických a technologických postupov), pochopíme Hološku vari lepšie a rýchlejšie, než keby sme sa sústredili len na samotné maliarske prejavy jeho obrazových kompozícií. Jedno je totiž isté. Ľudovít Hološka je nadobro zviazaný s mikrokozmom svojho života, Jablonicou kde sa narodil, kde žije a tvorí v priestoroch starého rodičovského domu. Ako spomína v jednej svojej básni Laco Novomeský – „všetko je dobrý motív“. Hološka ostal verný tomuto poznaniu, jeho tvorba prezrádza cestu, na ktorej ho sprevádzajú prvotné a východiskové náčrty, kresbové i akvarelové štúdie, kompozičné schémy a farebné rozvrhy, akési denníky záznamov realizované farebnými ceruzkami, suchým či mastným pastelom, kombináciou techník a pod. Hološka ich posúva do nových a nových polôh v stvárňovaní námetu, ktorého výslednú podobu rámcujú už hotové diela – olejomaľby a akrylové obrazy zúročujúce z maliarskeho hľadiska celý predchádzajúci proces zrodu, kryštalizácie a formovania obrazového konceptu, ktorý zo skutočnosti vychádza a ku skutočnosti sa aj vracia. No nie je a nechce byť jej vernou kópiou. Hološka je intelektuálny maliar, maliar intelektuál, ktorý maľuje nielen to, čo vidí, ale aj to, čo o videnom vie. Práve tento rozmer jeho tvorby, psychológia vzťahu umelca k zobrazenému motívu, ono „duchovno“ obrazu, sa stal charakteristickým znakom jeho doteraz posledných diel. V jeho prípade platí, čo hovorí básnik, že: človek môže veľa ráz poznať nejakú vec, môže sa o to pokúšať, ale až hlboký vnútorný pohyb, až neopísateľné hnutie srdca, tichá určitosť spôsobí, že poznané patrí naozaj jemu, že mu ho nemôže vziať nijaká moc… Namiesto akejsi všeobecnej pravdy musí hľadať svoju konkrétnu pravdu.
Vľavo: Topole pri Váhu, 1975, Dva orechy, 1975, Maliar, 1975.
Vpravo: Pri zbieraní V., 1990
Možno potvrdiť, že Ľudovít Hološka je v tomto zmysle jeden z prvých maliarov analytikov na Slovensku, maliar, ktorého tvorbu možno nazvať typom procesuálnej maľby vyúsťujúcej do znaku, s akou sa stretávame v Európe a vo svete, maliar, ktorý bez ohľadu na nástup mladej generácie umelcov v 80. rokoch minulého storočia u nás predznamenal prvé podoby neomodernistického obrazu. Jeho diela, to sú vo farbe a tvare zhmotnené námety, namaľované s rámcovými obrysmi reality, ktoré maliar mení, transformuje do novej podoby sveta, smerujúceho od počiatočného vnemu cez maliarsku analýzu motívu, k výslednej kompozičnej štruktúre hotového obrazu. Je to samostatná maliarska cesta, ktorá sprevádza Ľudovíta Hološku po celý jeho život.
Isteže, umelec vždy rastie v konfrontácii, je teda pre neho dobre, keď sa môže porovnávať s tými najlepšími vo svojej dobe i z minulosti. Hološka rád cestoval, a nikdy sa tým netajil (absolvoval niekoľko pobytov v Paríži, Taliansku, zvlášť vo Florencii, navštívil New York a niekoľko ďalších štátov a miest sveta). Spoznával a študoval tvorbu veľkých majstrov umenia v svetoznámych múzeách a galériách – v Louvri, Ufizzi, Pitti, Ermitáži, viedenskej Albertine, Museé des Beaux Arts, Neue Pinakotek, Rijkmuseum, Museum of Modern Art v New Yorku a ďaľších. Okrem toho sa po celý život venuje pedagogickej práci (pôsobil na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici, Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici). Zároveň pracuje teoreticky a výsledky svojej teoretickej práce publikoval v niekoľkých knižných publikáciách a teoretických statiach (Vrstvy tvaru, 1997, Malá galéria, 2002, Voľným okom, 2006, Figuralisti, 2009 a i.). Ilustroval množstvo diel domácej a prekladovej literatúry, za ktoré získal ocenenia v súťaži Najkrajšie knihy roka.
Moravianske okno I., 1990. Vpravo: Archanjel Gabriel, 1991
Jeho diela a dielka sa nevyznačujú uhladenosťou, ani dokonalosťou „maliarskeho strihu“, lákavosťou svojho nalakovaného povrchu. Sú urobené, akoby boli vytesané tesárskou sekerou, ale každý zásek, každý ťah štetca, čiary, línie sedí presne na svojom mieste, až máte pocit že to inak ani nemôže byť. Je to tým, ako sú urobené, a čím sa nám prihovárajú – svojou prostou a presvedčivou výpoveďou. Cesta od javu k podstate. Tak by sa dalo charakterizovať maliarske úsilie Ľudovíta Hološku, ktoré presviedča, že – povedané umelcovými slovami – „skutočné umenie vyrastá z vnútornej nevyhnutnosti autora, nie na objednávku teoretika alebo obchodníka. Je postavené na hĺbke poznania, na pravdivosti a životnej presvedčivosti, je znamenitým svedectvom a naším bytostným ľudským rozmerom. Je nezávislé od poetík a štýlov, kráča krížom cez ne a cez čas ako čosi prežívané a žité, dozreté v nezameniteľnej osobnej skúsenosti, čo nemožno zavádzať ako elektrifikáciu alebo telefónny zoznam. Preto treba neustále korigovať tú vnútornú tendenciu, ktorá všetko zjednodušuje s vonkajším svetom, a napájať sa ním (jestvuje predsa mnoho spôsobov poznávania). Svet je nekonečný, neumožňuje nám upadať do schém. A obraz je potom výsledok poznávania ľudského vnútra a sveta, musí byť vždy otvorený. Preto je jedinečný, neustále dobývaný – v tom spočíva jeho opodstatnenie.“
V tomto zmysle Ľudovít Hološka vstúpil na scénu slovenského výtvarného umenia. Ako pôvodný autor. A pôvodným autorom aj ostal. Neustále nám dokazuje to, čo mnohí nevedia a čo robí z každého umelca skutočnú osobnosť – byť sám sebou. O tom je aj jeho výstava usporiadaná v mesiacoch január – február 2014 v bratislavskom Dome umenia.
