Nepokoje vo Venezuele si od vypuknutia začiatkom februára až doposiaľ vyžiadali 18 životov. Spôsob, akým protesty prebiehajú, sa nedá nazvať spontánnym a už vôbec nie masovým. Protesty sú takmer výlučne sústredené v bohatých štvrtiach a mestských častiach vyššej strednej triedy, z ktorej mladí radikáli sami pochádzajú. Ako keby sa nepokoje odohrávali v takej časti európskej metropoly, akou je Chelsea v Londýne. Mimochodom, iste si spomeniete na nepokoje, ktoré tam boli pred pár rokmi. Ich hlavnými aktérmi bola tiež mládež, ale nie tá privilegovaná, práve naopak, vzplanuli v najchudobnejších častiach na východe a juhu Londýna, ako je Brixton a Hackney. Napriek tvrdému zásahu bezpečnostných síl, tisícom zadržaných tínedžerov a 945 mladých odsúdených, nikomu v médiách ani ľudskoprávnym nadnárodným mimovládkam nenapadlo volať po odstúpení Cameronovej vlády.
Kde boli všetky tie mimovládky hypnotizujúce verejnú mienku, keď polícia surovo rozháňala a zatýkala protestujúcich hnutia Occupy v mnohých mestách Spojených štátov amerických?
Kto a proti čomu protestuje
Opozičnou extrémnou pravicou organizované skupiny – počtom okolo 50-, 100- alebo 500-členné – obsadzujú dôležité ulice a križovatky, prípadne podnikajú útoky na vybrané verejné inštitúcie. Za celé obdobie protestov napriek škodám páchaným na verejnom a súkromnom majetku si bezpečnostné zložky udržujú odstup a prejavujú niekedy až neuveriteľnú dávku strpenia.
Kto sú tí protestujúci študenti? Určite nepatria medzi podporovateľov Chávezovej revolučnej sociálnej politiky, ktorej pokračovateľom je demokraticky zvolený prezident Nicolas Maduro, o ktorého zvrhnutie im ide.
Pozrime sa teda ako Chávez s Madurom ublížili školstvu vo Venezuele všeobecne: Zavedenie bezplatného štúdia. Počet vysokoškolských študentov sa rozšíril zo 617 tisíc v 1999 na 2,6 milióna dnes. Rozpočtové výdavky na školstvo a vedu predstavujú 6,9 percenta HDP (podľa údajov Svetovej banky) a radia sa k najvyšším nielen v Latinskej Amerike. Podľa štatistík OSN bola v prvej polovici Chávezovej vlády negramotnosť vo Venezuele doslova vykorenená.
Ataky na polikliniky chudobných
Napriek hospodárskej kríze sa nezamestnanosť darí neustále znižovať, zo 14,5 percent v roku 1999 na 7,6 percent v 2013. Venezuela ako jediná v predstihu splnila väčšinu prijatých záväzkov vyplývajúcich z medzinárodnej dohody o zvyšovaní kvality života tzv. Miléniové ciele 2015, alebo je na najlepšej ceste ich dosiahnuť. (http://en.wikipedia.org/wiki/Economy_of_Venezuela#Millennium_Development_Goals)
Obľúbeným terčom násilností pravicového vandalizmu sú miestne malé polikliniky Misie Barrio Adentro (založené Chávezovou vládou), ktoré poskytujú základnú zdravotnú starostlivosť miliónom chudobným a marginalizovaným. Podľa posledných informácií z verejných zdrojov si blokády ulíc extrémistických bánd v okolí nemocníc vyžiadali viac ako 30 obetí z dôvodu meškania rýchlej zdravotnej pomoci, alebo priameho zamedzenia vstupu chorých do nemocnice. Hnev pravicových extrémistov si odnieslo aj 40 autobusov verejnej dopravy, lokálne médiá, elektrické transformačné stanice, predajne štátnej siete potravín PDVAL s dotovanými nízkymi cenami základných spotrebných tovarov.
Inflácia, nijaká neznáma
Jedným z vážnych problémov venezuelskej ekonomiky je inflácia, ktorá za minulý rok dosiahla 56,2 percent. Je to hrozivé číslo, ale pre Venezuelu nič neznáme. Z tabuliek MMF vychádza pre roky 1989 – 1998 priemerná ročná miera inflácie 53,54 %. Pre porovnanie, za obdobie socialistickej Chávezovej a Madurovej vlády 1999 – 2013 je inflačný priemer 24,4 percent. Musíme si však všimnúť, že minuloročnú vysokú infláciu vláda priebežne kompenzovala 59-percentným nárastom minimálnej mzdy.
Nedostupnosť a nedostatok tovarov
Ďalším, ak nie najväčším problémom venezuelskej ekonomiky, ktorý priamo nadväzuje na vysokú infláciu, je nedostupnosť mnohých základných tovarov. Vláda tvrdí, že ide o organizovanú kampaň hospodárskej sabotáže s cieľom vyprovokovať náladu všeobecnej občianskej nespokojnosti a tak politicky oslabiť stále veľmi silnú podporu verejnosti socialistickému vládnemu programu. Dôkazom hromadného zadržiavania obrovského kvanta tovarov je fakt, že len do prvej polovice minulého roku bolo odhalených 40 000 ton ukrytých potravín v desiatkach a stovkách skladov producentov, distribútorov a predajcov, kým pulty predajní ostávali prázdne. Ďalšie desiatky tisíc ton sú nelegálne vyvážané do susedných krajín, predovšetkým do Kolumbie. V takto zámerne vygenerovanej atmosfére nedostatku sa obchodné domy a nadnárodné reťazce uchyľujú k premrštenému zdražovaniu tovarov. Príkladom je obchodná sieť Daka, v ktorej niektoré tovary, hlavne elektronika, mali až 1 200-percentnú maržu.
Výsledky, ktoré ich desia
Výpočet výsledkov údajne diktátorskej socialistickej vlády za Cháveza ako aj Madura je pre kapitál skutočne alarmujúci. Svojou sociálnou politikou sa podarilo zdecimovať mieru chudoby (príjem nižší ako 2 USD na deň), v ktorej žilo v roku 1999 (nástup Huga Cháveza na post prezidenta) až 49 percent obyvateľstva na terajších 24 percent. Z Venezuely s najhoršou históriou prerozdelenia príjmov a bohatstva sa stala najmenej príjmovo rozdelená krajina v Latinskej Amerike. Počet lekárov vo verejnom zdravotníctve sa zvýšil 12-násobne. Priemerný reálny rast miezd od roku 2002 je 2,7 % ročne (inflácia plus rast 2,7%).
Okrem neodškriepiteľného progresívneho sociálno-ekonomického vývoja Venezuela napreduje v kreovaní participatívnych demokratických inštitúcii na komunálnej úrovni, organizovaných v najširšej spoločenskej základni. Reč je predovšetkým o lokálnych komunálnych radách združujúcich ľudí v okruhu najbližšieho susedstva až po celomestské organizácie. Pre oligarchiu a medzinárodný kapitál sú nemenej desivé aj rozrastajúce sa družstevné a iné kolektívne formy vlastníctva. Samozrejme, ani nie tak svojou ekonomickou váhou, ale silou dobrého a inšpiratívneho príkladu humánnej formy výroby – ekonomickej demokracie, ktorej dáva reálnu perspektívu rozvoja práve pokračujúci sociálny program vo Venezuele.
Pokus o reparát puču z roku 2012?
Toto všetko a ešte oveľa viac robí z Venezuely primárny terč sústredenej pozornosti Washingtonu a ním sponzorovanej agresívnej politiky s jediným cieľom – zmeny režimu. Nedávna historická skúsenosť Venezuelčanov z 11 apríla 2002 nenecháva najmenší priestor pre ilúzie. Pred takmer 12 rokmi Venezuela prežila neúspešný pokus o prevrat, kedy národné združenie podnikateľov Fedecamaras, opozičných strán a katolíckej cirkvi vyvolali pouličné nepokoje, ktoré slúžili ako zámienka následnej ozbrojenej intervencie rebelujúcich generálov a polície. Prezidenta Huga Cháveza uniesli a zadržiavali na vojenskej základni. Vláda a parlament zvolený v demokratických voľbách boli škrtom pera samozvaného prezidenta Pedra Carmonu rozpustené. Ústava odhlasovaná v celonárodnom referende v roku 1999 bola jediným dekrétom zrušená. Spojené štáty nezaváhali a novoustanovenú pravicovú vládu okamžite uznali.
Hlavní protagonisti súčasných protestov patrili k aktívnym účastníkom opozičného puču z apríla 2002. Henrique Capriles a Leopoldo López boli v roku 2002 starostami mestských častí Caracasu a puč otvorene podporili. María Machadová, opozičná poslankyňa je signatárkou Carmonovho dekrétu.
To len aby bolo jasné, kto sú lídri súčasných násilných opozičných protestov, aká je ich politická minulosť, čo si predstavujú pod pojmom demokracia, koho záujmy reprezentujú a proti čomu bojujú.
Medzititulky Slovo
Foto: Ewan Robertson/Venezuelanalysis
