„Slabosť dnešného ľavicového hnutia je zrozumiteľnejšia pri porovnaní s koncom 19. a prvou polovicou 20. storočia. […] Základom sily vtedajšej ľavice nebol program, ale kolektívna emócia. Tá sa len čiastočne opierala o program; vyrastala aj z otrasného životného postavenia proletariátu a vidieckej chudoby, z pocitu či inštinktu solidarity a mravnosti, z potreby niečo robiť“ (Oskar Krejčí: Politická psychologie, Praha 2004).
Vytvorenie ilúzie totálnej strednej triedy prostredníctvom propagandistickej stratégie „neustáleho rastu Rastu ekonomiky“ (Václav Bělohradský) túto situáciu zásadne zmenilo krátko po roku 1945.
Verejnosť je – podľa klasickej definície Herberta Blumera (1939) – vplyvná spoločenská formácia, značne rozsiahla, široko rozptýlená a trvalá; má tendenciu formovať sa okolo určitej témy či okolnosti spoločenského života a jej primárnym cieľom je a) presadzovať nejaký záujem či názor a b) dosiahnuť politickú zmenu.
Záujem je motivované sústredenie pozornosti určitým smerom.
Názor je motivované hodnotenie uvedenej témy či okolnosti – ale aj predpokladanej zmeny. (S dôrazom na slove predpokladanej.)
Verejnosť teda nie je štatistická kategória (koľko je koho), ale psychologický termín.
Poznanie Verejnosti, tohto epiorganického živočícha, je možné len cez/skrze analýzu postojov – mentálnych/emocionálnych cieľov verejnej mienky a programov, ako ciele dosiahnuť Tie však sú zasa len mentálnymi mapami, „rozmazanými v N-rozmernom priestore“ (Jurij Lotman) ľudských túžob a snažení. Tmelom ľudských spoločenstiev je totiž „inferiórny“ (Carl Jung) sociatívny inštinkt, založený na vitálnej potrebe k niekomu patriť a byť uznaný niekým, koho sám uznávam…
Zakladateľ vedeckej semiotiky Ferdinand de Saussure chápal tzv. hodnoty ako „systém ekvivalencie medzi vecami rozličných riadov“ (v ekonomike mzda/práca, v Baudrillardovej politickej ekonómii znaku komodita/sociálny štatút subjektu, v lingvistike označujúce/označované). Trpko žartujúc mohli by sme interpretovať túto suchú definíciu slovami: Hodnoty sú len vznešeno pomenované nízke potreby.
„Európska únia sa, ako mierový projekt, nedávno ešte považovala za beznádejnú. Vladimir Putin práve zaistil, aby sa vedomie reality do Európy vrátilo. A s ním otázka mieru na európskom kontinente: Jedine on môže zachovať jednotnú a silnú Európu,“ píše aktuálne (30.3.2014) – a trochu záhadne – Joschka Fischer v Süddeutsche Zeitung.
Myslieť vznešene znamená teda – zvoliť priority.
Aj Slovensko práve zvolilo.
