O druhom kole prezidentských volieb , ako aj o ich víťazovi a porazenom sa už popísalo toľko, že zdanlivo už k tomu niet čo dodať. Nie je to celkom pravda. Mnohé veci, ktoré sa zdajú jasné, kladú do iného kontextu niektoré komentáre či už domácich alebo zahraničných médií. V jednom z nich sa napríklad uvádza, že Kiska porazil proruského socialistu Fica. Iné zdôrazňovaním faktu, že Kiska je prvým prezidentom bez komunistickej minulosti, naznačujú ešte jeden aspekt príčiny premiérovej porážky vo voľbách. Médiám sa podarilo vytvoriť dojem, že Fico je akýmisi potomkom komunistickej minulosti, ktorý by mohol zvrátiť náš spoločenský vývoj pred november 1989. Pre takéto posudzovanie však niet jediného racionálneho dôvodu. Tu sa skôr prikláňam k názoru radikálnej ľavice, že politika slovenskej vlády je až priveľmi proatlantická a málo nezávislá. Isteže ako členovia NATO máme obmedzenejšie možnosti presadenia samostatného názoru. Práve teraz aj v súvislosti s ukrajinskou krízou sa ukazuje, že pravdu mali iniciátori podpisovej akcie proti vstupu do tejto vojenskej organizácie (Chmelár a Čarnogurský). Podobne v oblasti vnútornej politiky je vláda SMERU síce sociálnejšia než minulá vláda pravicového zlepenca, no rozdiel nie je až taký markantný. Aj vzhľadom na to, že významnú časť elektorátu víťaza tvorili mladí ľudia s vyšším vzdelaním, ukazuje sa, ako ľahko (či už v médiách alebo v školských osnovách) sa podarilo vytvoriť u generácie, ktorá reálny socializmus nezažila, predstavu zločineckého systému, v ktorom boli všetci ľudia ohrození, nešťastní a utláčaní. O štatistikách, ktoré dokazujú, ako sa v posledných dvadsiatich rokoch zvýšil počet samovrážd, vrážd, pracovných úrazov a ľudí v psychiatrických ambulanciách sa títo mladí veľa nedozvedia a ak áno, médiá ich presvedčia, že je to daň za slobodu a demokraciu. Nuž pekne draho zaplatená daň. Len takáto hrubá neinformovanosť a podľahnutie demagógii môže ospravedlniť tvrdenie mladej divadelnej kritičky (v recenzii na hru Kapitál v Divadle Aréna), ktorá prirovnáva neomarxizmus s neofašizmom.
Z dvoch mien poradcov, ktorých doteraz budúci prezident označil ako členov svojho tímu, si treba dobre pozrieť na Martina Bútoru. Ako odborník by mohol mať predpoklady ako poradca v zahranično-politických otázkach (má sociologické vzdelanie a skúsenosť veľvyslanca), no jeho politická orientácia je na míle vzdialená tomu, aby mohol radiť apolitickému prezidentovi. Dobré známe sú jeho jasné proamerické postoje v otázkach bombardovania Juhoslávie, vojny v Iraku či ako iniciátora listu americkému prezidentovi, aby nenechal strednú Európu napospas Rusom. Ak cca pred desiatimi rokmi Vladimír Palko varoval pred „Leninovými bratancami“ na európskych univerzitách, tak pri opačnom pohľade by bolo naivitou myslieť si, že americkí generáli desaťročia dumajúci ako poraziť Sovietsky zväz sa po rozpade bipolárneho sveta premenili na ovečky a nie na postavy z Kubrickovho filmu Ako som sa naučil mať rád bombu. Na druhej strane aj keď pripojenie Krymu k Rusku neprebehlo podľa medzinárodného práva, prebehlo tak obsadenie severného Cypru tureckom armádou, alebo invázia na Grenadu? Pritom nemožno poprieť, že Rusko oveľa viac ako USA sa snaží o urovnanie konfliktov mierovou cestou, čo nedávno dokázalo odvrátením invázie do Sýrie vďaka jeho sprostredkovaniu alebo pokusom (bohužiaľ, zmareným ukrajinskými extrémistami a následne ignorovaným medzinárodnými signatármi prímeria v Kyjeve) preniesť boj o budúcnosť Ukrajiny z ulíc za rokovací stôl. Inak fakt, že vôľa ľudu sa nedá merať počtom demonštrantov na námestiach, teraz dokázali výsledky volieb v Turecku.
V súčasnom systéme liberálnej demokracie, ktorá vládne na našom kontinente popri pravidelnom striedaní pravicovejších a ľavicovejších (a čoraz viac si podobných) vlád (čím sa vytvára zdanie demokracie a rešpektovanie vôle občana) sa teraz dostávajú viac k slovu jednak pravicoví extrémisti, jednak (v čom my Kiskom a Česi Babišom udávame tón) skutočne alebo skôr zdanlivo apolitické osobnosti. Ich čas prišiel preto, že demokratická súťaž o moc sa ukázala ako podfuk. No od týchto osobností sotva môžeme očakávať, že radikálnejšie zasiahnu do zabehaného systému, ktorý (aj keď víťazi boli riadne zvolení) neslúži väčšine občanov.
