Rad medializovaných analýz po prezidentských voľbách na Slovensku často obišiel ich hlavný výsledok. Väčšinová legitimita druhého kola týchto volieb je diskutabilná. Iste, nejde tu o zlomky percenta volebnej účasti. Ak však polovica voličov voľby ignoruje, tento fakt má zásadný dosah na interpretáciu okolností a politického odkazu akýchkoľvek volieb.
Hoci druhého kola slovenských prezidentských volieb sa zúčastnilo necelých 50 a pol percenta voličov, ak vylúčime recesistov resp. neplatné hlasy, za niektorého z ponúknutých kandidátov hlasovala dohromady menej ako polovica oprávnených voličov. V druhom kole sa teda, hoci menej výrazne, potvrdil jeden z kľúčových výsledkov toho prvého, ktoré zaznamenalo volebnú účasť 43,4 percenta. Väčšina voličov sa nestotožnila so žiadnou zo systémom ponúkaných variant politického výberu. Tento údaj má výpovednú hodnotu vo vzťahu ku legitimite daného režimu. Druhá vec je, že Andrej Kiska tak bude prezidentom s nízkou legitimitou. Podporilo ho približne 29 a pol percenta všetkých voličov.
Víťaz volieb vystupoval ako nestranícky no fakticky pravicou podporovaný kandidát. Postavili sa zaňho pravicové strany a médiá. Hoci sa napriek tomu snažil propagačne využiť imidž človeka, čo nie je súčasťou zavedených politických kruhov, jeho blízki spolupracovníci a pravdepodobní budúci poradcovia sú etablovaní v pravicových médiách a treťosektorových štruktúrach, ktoré v súčasnosti do značnej miery nahrádzajú roztrieštenú stranícku zložku neo-liberalistickej pravice. Ak platí, že vtáka poznáš po perí a pozadie politika často podľa pôvodu jeho poradcov, nový slovenský prezident nie je až tak politicky nepopísaný papier.
Aj v tomto prípade sa zdá, že politické postupy uplatnené v Čechách a na Slovensku sú niekedy ako opísané. V prvom kole nastúpilo niekoľko viac či menej otvorene pravicových kandidátov, ktorí zmobilizovali rozdielne skupiny voličov. Potom im vhodnou formou odporučili, aby svoj hlas v druhom kole odovzdali hlavnému kandidátovi pravice. Možnosti uplatniť podobnú stratégiu zo strany ľavice sú vďaka jej slabému mediálnemu zázemiu obmedzené. Napriek tomu sa „oficiálne“ očakávala výhra Roberta Fica.
Kľúčová okolnosť týchto volieb, ktorou je nepochybne absencia ich väčšinovej legitimity, poskytuje aj vysvetlenie zdanlivého volebného prekvapenia. Prečo v štáte, kde značná časť ľudí nemiluje kapitalizmus až natoľko, že už ani neberú vážne jeho volebný rituál, zvíťazil kandidát pravice? Asi práve preto. Roberta Fica mnohí ľudia nevnímali ako ľavicového kandidáta, lebo ľavicovosť vládneho Smeru je dôsledne vtesnaná do mantinelov neoliberalizmu. Ktorého hlavný reprezentant je pravica. Práve týmto ľuďom systém, absenciou reálnej ľavicovej alternatívy, nedáva možnosť politického výberu.
Fico premárnil to, čo by malo byť za týchto okolností i jednou z agend nového prezidenta. Komunikáciu so systémovo-kritickou časťou spoločnosti, ktorá pomaly začína získavať početnú prevahu. Premiérovi poradcovia pôsobiaci dojmom oficiálnych politológov či marketingových pracovníkov na túto dimenziu uvažovania nedosiahli. Zrejme prekračuje rámec systému, v ktorom sa pohybujú.
Keďže polovica ba v prvom kole jasná väčšina voličov sa týchto volieb nezúčastnila, hlavnú úlohu v podpore kandidátov tu zrejme nehrali antisystémové hlasy. Svoju rolu zohrali najmä svojou neúčasťou. Víťaz volieb podporovaný pravicovými médiami a stranami získal v druhom kole asi toľko hlasov, ako po roku 1998 v parlamentných voľbách permanentne získavajú tzv. pravicovo-liberálne strany. Je to medzi štvrtinou a tretinou všetkých hlasov. Tento elektorát sa prelieva medzi jednotlivými stranami pravice, no je celkovo značne stabilný. Ľavica naproti tomu získava zvyšné hlasy, čerpajúc z veľkej skupiny systémovo-kritických postojov. Jej volebný zisk závisí od týchto voličov a je preto príznačné, že koreluje s volebnou účasťou. Ak sa systémovo-kritickí občania zúčastnia volieb, vyhráva. Ak ju vnímajú ako súčasť zavedeného režimu, voľby sa z ich pohľadu javia ako bezalternatívne, nezúčastnia sa ich a ľavica prehráva. Z tohto hľadiska výsledok prezidentských volieb nebol prekvapujúci a zodpovedal dlhodobému vzoru. Nízka volebná účasť rovná sa výhra pravice.
Tento vzor je spôsobený i tým, že systémová ľavica po roku 1998 prijala ideologickú a inštitucionálnu hegemóniu pravice. Akceptovala jej program, neoliberalizmus, i dominantnú pozíciu v masmediálnom systéme a vo vzťahu ku tretiemu sektoru. Časť rezortov zostáva pod faktickou kontrolou pravice i po nástupe ľavicovej vlády. Tú mnohí len s ťažkosťami odlišujú od pravicovej. Lenže tento systémový rámec značná časť ľudí neprijala. Zrejme väčšina občanov nezdieľa neoliberalizmus, ktorý je v rámci establišmentu všeobecne akceptovaný.
Proti predstave, že Kiska vyhral s podporou antisystémových voličov, nevypovedajú len volebné čísla. V praxi je ťažké si predstaviť, že by si systémovo-kritické postoje ľudia prenášali na do istej miery typického slovenského kapitalistu, milionára čo zbohatol vďaka nebankovým subjektom, lieta súkromným lietadlom a žije s v poradí druhou, o hodne mladšou manželkou, ako je v týchto kruhoch zvykom. Volebné čísla už len potvrdzujú, že k podpore z tejto strany tu zrejme nedošlo. Naša oficiálna politická veda má však nový módny pojem, ktorým ako obvykle, dokáže zahmlieť rozdiel medzi antisystémovým názorom, a trebárs aj nespokojným režimistom, ktorému sa zunovali sprofanované tváre zavedenej pravice. Ide o termín „antipolitika“. Doposiaľ nik dôveryhodne nevysvetlil, ako môže byť nejaký politický postoj antipolitický.
Na záver pár poznámok ku víťazovi volieb. Novozvolený prezident odteraz nekomunikuje so svojimi voličmi, ale s celým Slovenskom. Drvivá väčšina ľudí ho nevolila a ani nezdieľa názory jeho voličov. Lacné frázy by mali ísť nabok. Budúci slovenský prezident v predvolebnej agitácií prisľúbil vzdať sa svojho prezidentského platu. Ťažko sa vyhnúť irónií – pán Kiska má majetok, pri ktorom plat nášho prezidenta vyzerá ako vreckové. Štátnik by však mal žiť zo svojho platu a nie je dobré, ak žije z niečoho iného. Ak chce Andrej Kiska zapôsobiť, nech radšej rozdá svoje zisky z nebankoviek. Profesionálny plat patrí i k úradu prezidenta. Fráza „vrátiť dôveru v politiku“ teda režim, môže byť pochopená ako režimistické gesto. Lepšie heslo je „reforma systému“. Je otázne, či o toto nový prezident usiluje a ak aj áno, asi mu to nevyjde. Ale mnohým ľuďom to bude sympatickejšie. To isté by pomohlo Robertovi Ficovi.
Vyšlo na Britských listoch 7. 4. 2014
Zverejnené sú súhlasom autora
