Michal Jakabčic – Viera Žilinčanová. Súzvuk imaginácie. Pod týmto názvom sprístupnila Galéria Nedbalka v Bratislave výstavu výberu z tvorby maliarov Michala Jakabčica (l930 – 2001) a Viery Žilinčanovej (1932 – 2008), ktorej rodokmeň vyrastá z umenia magického (poetického) realizmu.
Michal Jakabčic a Viera Žilinčanová vstúpili na scénu v 60. – 70. rokoch minulého storočia. Ich diela sa stali súčasťou domácich a zahraničných prehliadok umenia a mená oboch umelcov sa začali spomínať v medzinárodných súvislostiach a kontextoch, či už máme na mysli Európu (Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Švédsko, Fínsko), alebo Zámorie (Japonsko, USA, Kanada). Obrazy oboch umelcov vyjadrujú maliarsky zhmotnený výraz vnútorného stavu, magický, magicko-poetický realizmus pozostávajúci z „archetypov“ nášho života (človek a príroda, život a smrť, tajomstvo a poznanie). Možno ich považovať za nové maliarske „ikonické“ symboly skutočnosti. Za miesto, kde sa skutočné prelína s nadreálnym, predstava so skutočnosťou, poznané s neznámym a ríša tvarov so zakódovaným systémom myšlienok, ktoré treba odtajniť.
Michal Jakabčic: Večerný les, 1991.
Michal Jakabčic: Akt, 1998.
Michal Jakabčic: Imaginácia v zelenom, 2000 – 2001.
Michal Jakabčic pochádzal z Klenovca a jeho maliarske začiatky boli doprevádzané intenzívnym hľadaním spolu s prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Vždy ho lákali senzibilita a univerzalizmus bardov modernej maľby, ale aj slovenský nadrealizmus a svetové surrealistické hnutie. Najskôr na neho zapôsobil prof. Ján Mudroch, u ktorého Jakabčic študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (l949 – l955), neskôr to boli skúsenosti z tvorby niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca Chagalla či Henriho Rousseaua. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a „zarámoval ho“ do svojich obrazov. Niekedy sa zdá, že maľoval vnútornú stálosť nemožného, nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvláštny svet, ktorý na pohľad ustrnul. Aj preto sa v jeho prípade spomína metafyzická maľba – Pittura Metaphysica, Giorgio de Chirico, Carlo Carra, Giorgio Morandi. K nim treba pripočítať hnutie Novej figurácie a bokom neostávala ani Viedenská škola magického realizmu, hyperrealizmus a pod. Michal Jakabčic nikdy neopustil „dokonalú“ maľbu vlastných predstáv, fantázie a imaginácie. Sú to ostrovy jeho vlastného sveta, kde povedané s Mauriceom Merleau-Pontym – „z chaosu zmyslových dát a spomienok skladá veci nanovo, doposiaľ nevídaným spôsobom…“ Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne. Je to imaginatívne maliarstvo, označované pojmami magický alebo poetický realizmus. Má svoj autentický pôvod, model a Jakabčic predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva.
Výstava predstavuje jeho obrazy najmä z vrcholného obdobia tvorby, plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zázračným svetom detstva. Maliar nás nimi vyzýva k dialógu, a zároveň vzbudzuje pocity úžasu, s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia (Národná cena a Cena poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mére vo Francúzsku v rokoch 1971 a 1980, Cena Cypriána Majerníka v rokoch 1969, 1972, Hlavná cena na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach v roku 1976 a Zlatá medaila (Grand Prix) na prestížnom Jesennom salóne (Salon d Automne) v Paríži v roku 1983, ako jediný zo slovenských výtvarných umelcov doposiaľ vôbec).
Viera Žilinčanová: Spomienka na Krétu, 1991 – 1992.
Viera Žilinčanová sa narodila v Nových Zámkoch, no celý svoj život prežila v Bratislave. Počiatky jej umeleckej dráhy sa spájajú s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave, kde študovala u prof. Jána Mudrocha (1950 – 1955). Zároveň sa zúčastnila (v tom čase ako jediná zo Slovenska) na Letnej maliarskej škole (Škola videnia – Schule des Sehens) Oskara Kokoschku v Salzburgu. Vo svojej tvorbe rozvíjala tradíciu poetizmu a nadrealizmu. Dá sa povedať, že jej obrazy vyvolávajú pocity tajomna, nostalgie, ktorú maliarka objavovala – takpovediac – so súhlasom času. Hmota, priestor a čas, to sú veličiny, z ktorých vyrástla jej poetická imaginácia, súbor snov a fantastických predstáv, kde o napätie, zázrak, romantickú atmosféru a dráždivý úsmev nie je núdza. To je dôvod, prečo nedokážeme byť k týmto obrazom ľahostajní, viacerí stojíme pred nimi očarení z pocitu krásy a tajomna, ktoré nás zahaľuje imaginárnym závojom ticha. Azda preto ju niektorí znalci z oblasti výtvarného umenia zaraďujú medzi surrealistov. Nie je to celkom tak, na druhej strane ona sama nepovažovala dedičstvo surrealizmu za niečo cudzie a vzdialené.
Viera Žilinčanová: Večer. 1986.
Viera Žilinčanová: Mesačná sonáta. 1980.
Prikláňala sa k jemnej, básnickej línii, ktorá vyviera z typu tzv. magicko-realistickej, lyricko-poetickej maľby 20. storočia. Zvlášť pokiaľ ide o odkaz takých osobností európskeho a svetového maliarstva, akými sú René Magritte či Paul Delvaux. Dá sa povedať, že je to skutočná slávnosť maľby, ktorú nám vo svojich dielach maliarka kladie pred oči. Realita a fantázia, napätie a smútok, ba aj podvedomá reflexia skutočnosti plnej absurdít – to všetko ju priťahovalo. V nadväznosti na poetizmus, fantazijné umenie priniesla vo svojich obrazoch autentické ponímanie sveta so zvláštnym nábojom, kde zohráva dôležitú úlohu hudba. Hudba ako motív a predobraz vlastného sveta obrazu. Nie náhodou to bola ona, koho vybrali ako víťaza súťaže na výtvarný návrh a realizáciu scény a opony na premiéru baletu Kytica na motívy K. J. Erbena pri príležitosti znovuotovorenia zrekonštruovanej budovy Národného divadla v Prahe v 80. rokoch minulého storočia. Viera Žilinčanová zbožňovala mestské parky. Mala rada Luxemburskú záhradu v Paríži, park Retiro v Madride, Kensingtonskú záhradu v Londýne, Anglickú v Mníchove, Shinjuku park v Tokiu a Horský park v Bratislave. Maľovala svoj svet a odkrývala ho na plátnach obrazov viac než päť desaťročí. Jej maliarska tvorba sa stala synonymom prejavu moderného slovenského výtvarného umenia, kde sa predstava prelína so skutočnosťou, poznané s neznámym, ríša tvarov so zakódovaným systémom myšlienok.
Výstava v Galérii Nedbalka v Bratislave je prvou po rokoch, ktorá predstavila tvorbu oboch týchto umelcov. Jej usporiadanie bolo motivované presvedčením, že obaja vo svojom živote kráčali po ceste, ktorá neprináleží každému. V tom spočíva aj odkaz ich posolstva do budúcnosti.
Foto: ARCHÍV Ľ. P.
