V posledných týždňoch boli prezidentské voľby v dvoch krajinách, v ktorých súčasne prebieha občianska vojna. Jednou z nich je Sýria, kde doterajší i novozvolený prezident B. al-Asad vedie vojnu proti opozičným, najmä islamistickým silám v krajine. Tieto sily sú zjavne podporované západnými veľmocami, ktoré sa usilujú o zmenu režimu v Sýrii. Niektoré zo západných veľmocí na začiatku konfliktu veľmi intenzívne podporovali opozičné sily a uznali ich ako oficiálnych predstaviteľov Sýrie. Kalkulácia na zmenu režimu v Sýrii nevyšla a opozičné sily v Sýrii dnes ovládajú len malú časť štátu. Naopak, na Ukrajine dokázali povstalci na Majdane aj za pomoci západných veľmocí zvrhnúť prezidenta V. Janukovyča. A hoci pri prevrate na Majdane prišlo k alarmujúcim porušeniam ukrajinskej ústavy, dnes povstalci kontrolujú väčšinu štátu.
Napriek masívnym ozbrojeným akciám Kyjeva sa v určitých častiach Ukrajiny voľby prezidenta 25. mája 2014 nemohli uskutočniť. Išlo o veľmi podobnú situáciu ako v Sýrii pri prezidentských voľbách z 3. júna 2014. Túto podobnosť však akosi politici zo Západu nereflektovali. Voľby v Sýrii ostro kritizovali aj preto, lebo sa nemohli uskutočniť na časti sýrskeho územia, ktoré kontroluje opozícia. Naopak, na Ukrajine vôbec nevadilo, že na časti územia sa prezidentské voľby konať nemohli. Dokonca mali podľa niektorých západných pozorovateľov až „mimoriadnu kvalitu“.
Najzaujímavejšie na západnom postoji je však konanie západných politikov voči Rusku. Títo politici nevedia, aký postoj majú k ruským predstaviteľom zaujať. Chcú voči prezidentovi V. Putinovi vyjadriť nevôľu , ale súčasne sa im ho nedarí izolovať. Počas osláv vylodenia v Normandii 6. júna bolo vidno najmä neochotu prezidenta B. Obamu zúčastniť sa na slávnostnej večeri spoločne s prezidentom V. Putinom. To bolo skutočne hlúpe gesto, veď politici musia spolu komunikovať, aj keď k sebe necítia sympatie. Vo svete je mnoho politikov, ktorí kvôli globálnym akciám a krvavým intervenciám USA nemajú dôvod milovať prezidenta B. Obamu, ale ani to nie je ospravedlnením, aby sa s ním odmietali stretať.
Podobne aj britský premiér D. Cameron pred kamerami nepodal ruku prezidentovi V. Putinovi. Je síce pravda, že premiér podal prezidentovi ruku neskôr, mimo kamier, ale aj takéto gestá sú veľmi zlým signálom. I z malých gest môžu vznikať veľké problémy. Pritom podanie ruky je gesto, ktoré by mali urobiť politici aj v prípade, ak sú ich krajiny vo vojnovom stave. Ruky si podávali politici Východu a Západu aj počas studenej vojny.
Staré heslá nového prezidenta
Napriek občianskej vojne a rozporom medzi Ruskom a Západom sa v mnohých médiách rozvinula vlna osláv úspechu prezidentských volieb na Ukrajine. Na veľké slová o úspechu prezidentských volieb však padá tieň občianskej vojny. P. Porošenko síce zvíťazil v problematických voľbách 25. mája 2014, zdá sa však, že nemá odpovede na výzvy, pred ktorými stojí súčasná Ukrajina. Aj jeho prezidentská reč sa niesla v duchu starých hesiel, ktoré sa ukázali ako neefektívne už pred prezidentskými voľbami.
Novozvolený prezident P. Porošenko zvolil pre vzťahy so svojimi odporcami podobnú stratégiu ako západní politici voči Rusku. Prezidentská reč pri inaugurácii bola premrhanou príležitosťou. P. Porošenko sa síce zdržal príliš extrémnych vyjadrení, ale jeho výroky o dialógu a o mieri na Ukrajine vyzneli len ako populistické heslá. Povedal síce, že si želá mier a chce rokovať, ale súčasne povedal, že o niektorých veciach rokovať nebude. Ako témy, o ktorých rokovať nemožno, spomenul najmä európsku integráciu, ústavné zriadenie štátu a ukrajinský jazyk ako jediný štátny jazyk. Práve tieto témy sú však v podstate témami, o ktorých na Ukrajine treba rokovať…
Namiesto reálnych ústupkov P. Porošenko sľúbil viac decentralizácie pre regióny. Prípadná decentralizácia by sa mohla týkať spôsobu kreácie regionálnych orgánov či prenosu väčšieho množstva kompetencií. Lenže na oligarchov, ktorých do funkcií gubernátorov dosadili majdanisti, si zrejme P. Porošenko tak skoro siahnuť nedovolí. V mnohom totiž závisí od ich podpory a od ich súkromných armád, ktoré vo viacerých oblastiach východnej Ukrajiny potlačujú prejavy nesúhlasu s Kyjevom.
Reálne však možno decentralizáciu očakávať skôr v komplikovaných a finančne náročných oblastiach, ktorých by sa Kyjev rád zbavil. Na realizáciu prenosu takýchto kompetencií by bolo potrebné uskutočniť i fiškálnu decentralizáciu, teda preniesť viaceré príjmy z centra na regióny. V tejto súvislosti však možno vysloviť obavu, či bude Kyjev pri súčasnej katastrofálnej ekonomickej situácii ochotný deliť sa o daňové príjmy s regiónmi. Problém decentralizácie spočíva aj v tom, že túto možno veľmi jednoducho obmedziť alebo zrušiť pomocou väčšiny v ukrajinskom parlamente. Zákonodarná moc zostane úplne pod kontrolou novej moci a decentralizovaná verejná správa musí konať na základe zákona.
Prezident P. Porošenko namiesto reálnych riešení ponúkol vo svojej reči aj tradičné vzdušné zámky. Veľké výroky o návrate do „európskej domoviny“ v prezidentskej reči sú dobré len na prekrytie skutočných problémov. Najmä prísľub skorého zrušenia víz pre Ukrajincov je veľmi otázny. Verejnosť v EÚ nie je dnes pre nových uchádzačov o integráciu príliš naklonená a Ukrajina nebude mať po konflikte lepší obraz než predtým.
Žiadne rokovania s „banditmi“ a „teroristami“
P. Porošenko urobil v rámci svojej prezidentskej reči výzvu: sľúbil imunitu tým, ktorí zložia zbrane. Problém však nastáva, že to sľúbil iba tým, ktorí nemajú „krv na rukách“. Krv na rukách však v zmysle doterajších vyjadrení z Kyjeva majú všetci oficiálni predstavitelia Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Keď sa na to pozrieme bližšie, tak predstavitelia ľudových republík nemajú na rukách menej krvi než predstavitelia Kyjeva. Práve preto treba, aby si všetci sadli za rokovací stôl a zastavili krviprelievanie. Každá nová obeť totiž prináša novú prekážku pre mierovú budúcnosť Ukrajiny.
V doterajšom priebehu „protiteroristickej operácie“ sa jednotky podliehajúce novej moci v Kyjeve dopustili veľmi vážnych aktov vojnového násilia, pri ktorom zahynulo aj veľké množstvo civilistov. Útoky na civilné a administratívne budovy vrátane detskej polikliniky predstavujú ciele, ktoré nie je sú legitímnym objektom ozbrojených operácií.
Nová moc v Kyjeve sa pokúša legitimovať svoju „protiteroristickú operáciu“ tvrdením o účasti ruských jednotiek na východe Ukrajiny. Túto tézu sa snažil šíriť P. Porošenko aj tým, že ponúkol „koridory na odchod do Ruska“. Samozrejme, že prítomnosť ruských ozbrojencov v Luhansku a Donecku nie je možné vylúčiť, ale snaha o označenie väčšiny hnutia na východe Ukrajiny za ruských ozbrojencov je scestná. Prítomnosť ruských agentov západné a prozápadné médiá síce neustále spomínajú, avšak keď ide o dôkazy, tak už také presvedčivé nie sú. Naopak, napriek mediálnej blokáde je očividné, že na strane síl z Kyjeva sú dokázateľne prítomní predstavitelia rôznych žoldnierskych firiem, nielen z USA, ale aj zo strednej Európy, napr. z Poľska. A objavila sa správa aj o zajatých českých žoldnieroch…
Vážnym problémom rozumného riešenia konfliktu je, že P. Porošenko neponúka predstaviteľom východnej Ukrajiny skutočné rokovania, ale len miernejšie podmienky kapitulácie. Tým stavia predstaviteľov východnej Ukrajiny pred alternatívu úplnej kapitulácie alebo boja do konca. Očakávať však, že predstavitelia regiónov prijmú ponuku na po tom, čo zašli tak ďaleko, je mylné. Ani po prípadnej kapitulácii by rokovania medzi Kyjevom a ľudovými republikami nemuseli nutne skončiť dohodou a keby predstavitelia oboch regiónov kapitulovali ešte pred rokovaniami, nie je reálne, že by dosiahli od druhej strany nejaké ústupky. V prípade nezhôd by Kyjev jednoducho presadil svoje predstavy silou.
Namiesto militantnej politiky by mal P. Porošenko začať diskutovať o skutočných ústupkoch, ktoré by síce neznamenali nezávislosť ľudových republík, ale súčasne by obom subjektom vytvorili ústavne lepšie postavenie, než majú v súčasnosti. Rovnako tak namiesto pokračovania v násilných akciách by sa mal P. Porošenko dohodnúť s odštiepeneckými regiónmi na prímerí, ktoré vytvorí podmienky pre seriózne rokovania oboch strán. A rokovať treba s tými, od ktorých sa požadujú ústupky! Žiaľ, doteraz nová moc z Kyjeva viedla rokovania len s tými predstaviteľmi východnej Ukrajiny, ktorých si sama do „okrúhlych stolov“ nanominovala. Túto hru na rokovania je nutné zmeniť a začať komunikovať aj s politickými oponentmi. Treba teda začať rokovania s predstaviteľmi ľudových republík!
Budúcnosť ako na Kryme?
Bez serióznych rokovaní a vzájomných ústupkov oboch strán je budúcnosť suverenity Kyjeva nad východnými regiónmi veľmi neistá. Aj keď sa ukrajinskej armáde podarí zvíťaziť v konflikte s ľudovými republikami, čo nie je vôbec isté, určite sa to nezaobíde bez množstva obetí, a to aj civilných. Lenže každá ďalšia obeť učiní ťažším akékoľvek zmierenie medzi Kyjevom a regiónmi.
Zmierenie bude veľmi komplikované aj preto, lebo ozbrojené akcie priniesli veľké materiálne škody. Ak získa Kyjev kontrolu nad príslušnými oblasťami, bude tu musieť zabezpečiť rekonštrukciu území. Možno si spomenúť, aké obrovské prostriedky použilo Rusko na rekonštrukciu vojnou zničených oblastí na Kaukaze, aby tam vytvorilo akú-takú stabilitu. Ukrajina si v súčasnosti podobné výdavky nebude môcť dovoliť, najmä nie do regiónov, ktoré v minulosti zvyšok štátu skôr financovali. Rekonštrukcia bude skomplikovaná aj tým, že kvôli procesu asociácie s EÚ budú prerušené ekonomické väzby východných regiónov s Ruskom. Táto tranzícia by pritom bola komplikovaná aj bez problémov, spojených s obnovou zničených oblastí.
Ozbrojené akcie kyjevských síl na východe Ukrajiny a neochota Kyjeva na seriózne rokovania môžu viesť aj k prehodnoteniu situácie na Kryme. Konanie Ruska na Kryme bolo porušením medzinárodného práva, ale vzhľadom na krviprelievanie na východe Ukrajiny sú obyvatelia Krymu len radi, že nedopadli tak ako obyvatelia ľudových republík. Nechýbalo totiž veľa a mohlo to viesť obdobnému vývoju. Čím viac ľudí teda kyjevský režim na východe Ukrajiny usmrtí, tým viac legitimizuje postup Ruska pri jeho okupácii Krymu.
