Uverejňujeme tézy vystúpenia Jána Čarnogurského na konferencii Európska únia a Rusko – spolupráca, spolužitie, konfrontácia?, ktorú v pražskom Európskom dome 19. júna 2014 spoločne usporiadali Res publica, sdružení pro informace, FONTES RERUM, družstvo pro ekonomická, politická a sociální studia, České sdružení přátel Le Monde diplomatique a Klub Nového slova.
Slovo po spracovaní zverejní videozáznam zo všetkých vystúpení na konferencii, ktorá sa konala pod záštitou poslanca a kvestora Európskeho parlamentu Jiřího Maštalku a predsedu výboru pre európske záležitosti Národnej rady SR Ľuboša Blahu.
Odpoveď na otázku tejto konferencie (Európska únia a Rusko – spolupráca, spolužitie, konfrontácia? – pozn. red.) zaznela asi pred 40-timi rokmi. Francúzsky prezident generál de Gaulle počas celého svojho funkčného obdobia zatváral dvere pred členstvom Veľkej Británie v EÚ. Veľká Británia najskôr založila Európske združenie voľného obchodu ako konkurenčnú organizáciu dnešnej EÚ, ale veľmi skoro bolo jasné, že Európske združenie voľného obchodu nie je schopné konkurovať dnešnej EÚ. Viaceré krajiny Európskeho združenia vrátane Veľkej Británie požiadali potom o členstvo v EÚ. Členstvo Veľkej Británie generál de Gaulle nechcel dovoliť, pretože vo Veľkej Británii videl agenta Spojených štátov v EÚ. De Gaullova vízia bola silná a samostatná Európa medzi Ruskom a Spojenými štátmi. V roku 1969 však de Gaulle ukončil svoju funkciu francúzskeho prezidenta a v roku 1973 Veľkú Britániu prijali do EÚ. Počas studenej vojny boli štáty dnešnej EÚ závislé od Spojených štátov bezpečnostne. Po skončení studenej vojny nastúpila globalizácia, generál de Gaulle už bol mŕtvy a EÚ nenašla v sebe silu robiť samostatnú politiku. Je vo vleku Spojených štátov doteraz.
Jediný štát, ktorý je schopný mocensky sa vzoprieť Spojeným štátom, je Rusko. Čína je schopná ekonomicky vážne konkurovať Spojeným štátom, ale mocensky, čiže vojensky, nie. V dohľadnom čase ani nebude. Napriek pádu železnej opony a rozšíreniu EÚ smerom na východ, EÚ sa nestala globálnym hráčom. Veľmi ilustratívne to bolo vidieť počas aprílovej konferencie v Ženeve o Ukrajine. Účastníkmi konferencie boli Rusko, Ukrajina, EÚ a Spojené štáty. Keď bolo treba vyriešiť niektorú spornú otázku, konanie konferencie prerušili a ruský minister zahraničných vecí Lavrov a americký štátny tajomník Kerry sa oddelili od ostatných a dohodli sa na riešení spornej otázky. Pani Ashtonová a ukrajinský minister zatiaľ mohli nanajvýš popíjať kávu. EÚ nemôže byť globálnym hráčom aj pre veľkú vnútornú rôznorodosť. Európske štáty vidia svoje záujmy rôzne a, samozrejme, nie sú potom ochotné prinášať obete na obranu záujmov, ktoré nepovažujú za svoje. Dôvodov, prečo EÚ nie je svetovým hráčom, je viac. Rusko využíva vnútornú nejednotnosť EÚ a dáva prednosť dohovoru s jednotlivými členskými štátmi, predovšetkým s Nemeckom.
Problém Nemecka a EÚ predstavuje ďalšiu dimenziu. Zakladanie predchodcov dnešnej EÚ v 50-tych rokoch malo najmenej tri silné motivačné zdroje. Po dvoch svetových vojnách bolo treba vylúčiť ďalšiu vojnu, najmä medzi Nemeckom a Francúzskom. Predchodcovia dnešnej EÚ sa na to hodili. Práve túto úlohu plnili. Európa sa bála komunizmu a zjednotená mu mohla lepšie vzdorovať. Aj Nemecko potrebovalo EÚ. Po porážke vo vojne a po zničujúcom imidži nacizmu bolo pre Nemecko výhodné vystupovať na medzinárodnej scéne nie pod svojím menom, ale v rámci inej štruktúry. Dnešná EÚ bola na to optimálna. Dnes sa situácia zmenila. Vojna Nemecka a Francúzska nehrozí. Hrozba komunizmu sa skončila a čoskoro 70 rokov demokratického Nemecka vo veľkej miere vytrhlo z pamäti ľudí obraz nacistického Nemecka. Rusko nikdy nepripomínalo Nemecku nacizmus, tak ako to robili mnohé západoeurópske krajiny. EÚ stráca svoje počiatočné inšpiračné zdroje. Vzrast euroskepticizmu vo viacerých štátoch, a to najmä západnej Európy, je toho iba vonkajším prejavom. EÚ sa naopak stáva zdrojom nátlaku na jednotlivé štáty.
EÚ je stále neschopná vážnych globálnych rozhodnutí. Európska komisia je iba komisiou pre riešenie technických otázok. V takej situácii sa prejavujú silní hráči a tými sú v Európe čoraz viac Rusko a Nemecko. Počas ukrajinskej krízy prezident Putin telefonicky rieši otázky iba s Angelou Merkelovou a americkým prezidentom Obamom. Pripomeňme si, že bezpečnostná štruktúra Európy spočívala na akomsi, hoci aj nevyslovenom, partnerstve Ruska a Nemecka po dobu 600 rokov od porážky nemeckých rytierov v roku 1242 až do prvej svetovej vojny. Z takejto perspektívy sú udalosti ako sedemročná vojna medzi Ruskom a Pruskom iba epizódami. Spojené štáty prejavujú znaky únavy z riadenia sveta a zostávajúcu kapacitu musia koncentrovať na Blízky a Stredný východ, prípadne Áziu. Ak by sa upevnil dialektický zväzok Ruska a Nemecka, nebolo by to v európskych dejinách nič nové. Z ruského hľadiska by bol taký zväzok prijateľný aj z toho dôvodu, že Nemecko je po totálnej porážke v druhej svetovej vojne a strate rozsiahlych území na východe iba kontinentálnym hráčom a ozajstným konkurentom Ruska ešte dlho nemôže byť.
Vzťahy medzi EÚ a Ruskom nie sú problémom ani EÚ, ani Ruska, ale sú problémom EÚ a jej vzťahov s anglosaským svetom. Keby veľká Británia vystúpila z EÚ, pre EÚ by to bolo iba výhodné. Jej zväzky so Spojenými štátmi by sa takým spôsobom uvoľnili a mohla by robiť v oveľa väčšej miere svoju samostatnú politiku. Mohli by nastúpiť oveľa lepšie predpoklady pre makroekonomické spojenie ruských prírodných zdrojov a európskej technológie. Naopak, ak dôjde ku uzavretiu dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Spojenými štátmi, EÚ to opäť pripúta ekonomicky na Spojené štáty.
Bezpečnostné vzťahy medzi Ruskom a EÚ nepredstavujú riziko. Rusko v súčasnosti nemá takú mocenskú kapacitu, aby mohlo ohrozovať Európu, keďže v Európe jeho záujmy nie sú vážne ohrozené. Protieurópska politika Ruska by viedla Európu k obnoveniu tesnejších vzťahov so Spojenými štátmi či ku intenzívnejšej spolupráci s Čínou. Vzťahy EÚ a Ruska sú naozaj iba otázkou samostatnosti EÚ.
Ak sa prejavujú prvky nového kontinentálneho alebo až globálneho usporiadania, vyvoláva to otázniky pre menšie štáty, napr. štáty V4, ale aj ďalšie. Na príklade zrodu a rastu EÚ vidíme, aký dlhodobý je proces vytvárania novej medzinárodnej štruktúry. Vo svetovej tlači sa už najmenej päť rokov prinajmenšom špekuluje, že by mohlo dôjsť až k zániku EÚ. Berme to zatiaľ ako špekuláciu, ale nateraz to stačí. Je udivujúce, že v štátoch strednej Európy, Balkánu prípadne aj Pobaltia nie sú zatiaľ ani náznaky uvažovania o pláne B. Ak by EÚ stratila alebo veľmi oslabila svoju politickú dimenziu a zostala by z nej iba ekonomická organizácia, čo budú robiť malé štáty pre svoju bezpečnosť? Napr. v anglickej tlači sa už dávno, zatiaľ iba akademicky, diskutuje o tom, že ak by Anglicko vystúpilo z EÚ, primkne sa viacej k anglosaským krajinám. Obnovenie Svätej ríše rímskej nemeckého národa by som nepovažoval za optimálny plán B. Možno je začiatkom uvažovania o pláne B táto konferencia.
Text vystúpenia Oskara Krejčího: Rusko a Európska únia: mýty, realita a nádeje
